Katolícka cirkev v Afrike včera, dnes a zajtra (2)

 

Karol Dučák

Novú veľkú kapitolu christianizácie Afriky otvorili prieskumné misie portugalských moreplavcov, ktorí od roku 1434 podnikali expedície pozdĺž západného pobrežia afrického kontinentu smerom na juh v snahe objaviť najjužnejšie oblasti západného pobrežia Afriky a zhruba od polovice 15. storočia sa Portugalci zamerali na objavenie cesty do Indie oboplávaním Afriky. Tieto výpravy boli síce motivované obchodnými záujmami Európanov, ale popritom umožnili aj rozvoj misionárskych aktivít.

Misiu Cirkvi však negatívne poznamenalo mnoho protirečení, napríklad obchod s otrokmi, ktorý vykonávali ľudia, nazývajúci sa kresťanmi. Misijné aktivity františkánov, dominikánov, neskôr aj kapucínov a jezuitov sa uskutočňovali pod tzv. patronátnym systémom. V prípade západného pobrežia Afriky to znamenalo, že patronát nad misiami mali portugalskí monarchovia, ktorých prioritou boli politické záujmy a misijná činnosť bola len druhoradou záležitosťou.

Práve patronátny systém často znehodnocoval misijné úsilie v tejto oblasti. Patronátny systém, na základe ktorého pápež zveril misijnú činnosť Cirkvi pod patronát španielskych a portugalských kráľov, mal totiž svoje závažné nedostatky a vykonával sa s neprípustnou byrokraciou. Umožnil prepojenie „duchovných zámerov Cirkvi s mocenskými ambíciami monarchov. Misijná činnosť v tej dobe bola prepojená s kolonizovaním nových území a to malo svoje pozitíva i negatíva. Na jednej strane sa panovníci zaslúžili o rozvoj misijného diela stavbou kostolov a financovaním misionárov aj celého ich diela. Na druhej strane však utrpela nezávislosť katolíckych hodnostárov, pretože panovníci rozhodovali o menovaní biskupov a opátov a zasahovali do interných právomocí cirkevných predstaviteľov. Navyše vzťah medzi Kongregáciou pre šírenie viery, ktorá zastrešovala misijné úsilie Cirkvi, a patronátnymi mocnosťami (Portugalsko a Španielsko), bol často napätý“ (Dučák, K.: Úspešné obdobie jezuitských misií v Ázii, s. 155).

Misijné aktivity Cirkvi v kolóniách negatívne poznačili aj iné nepriaznivé vplyvy, napríklad nezdravé súperenie medzi rozličnými rehoľami a misionárskymi spoločenstvami, ktoré neraz vyústili do vážnych sporov. Tie napokon musela riešiť Kongregácia pre šírenie viery.

Napriek všetkých uvedeným negatívam však nemožno nevidieť nesporné úspechy európskych misionárov v Afrike. Výrazne k tomu prispela aj činnosť Kongregácie pre šírenie viery, ktorá bola založená v roku 1622. Kongregácia sa okrem iného zaslúžila aj o vzdelávanie kléru z domorodého obyvateľstva. Za týmto účelom založil pápež Urban VIII. zvláštne kolégium, podliehajúce práve Kongregácii pre šírenie viery. Toto kolégium, známe aj pod názvom Urbaniana, sa stalo základom neskoršej misionárskej univerzity, ktorá pôsobí dodnes a vychovala už mnohých domorodých kandidátov na kňazstvo. Je však „iróniou dejín, že v čase, keď sa Cirkev vymaňovala zo zemepisného ohraničenia, ktoré jej dovtedy prekážalo šíriť sa po celom svete, v európskom kresťanstve vznikol ďalší rozkol, ktorý vošiel do dejín pod názvom reformácia“ (Bučko, L.: Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie, s. 298).

V roku 1482 prenikli Portugalci do Konga a tu rozvinuli pomerne úspešnú činnosť. Kresťanstvo bolo v Kongu veľmi dobre prijímané a po čase sám konžský kráľ Alfonz I. mal veľký záujem o pokresťančenie svojej krajiny. Keď sa v roku 1891 sám obrátil na kresťanstvo, prosil Portugalcov o zaslanie misionárov, lenže márne. Kráľ sa však nedal odradiť a prejavil obdivuhodnú vytrvalosť. Poslal dokonca „svojho syna s niekoľkými ďalšími mladými mužmi do Lisabonu, aby sa vzdelali a formovali na kňazov. Ani to sa však nedarilo ľahko. Zdá sa, že jeho listy buď falšovali tlmočníci, alebo ich zatajovala portugalská administratíva. Napokon sa mu v roku 1521 predsa len podarilo, aby sa jeho syn Henrik vrátil z Portugalska dokonca ako biskup. Portugalci však od neho žiadali otrokov, meď a slonovinu. Prvá diecéza Konga a Angoly vznikla v Luande v roku 1596“ (Bučko, L.: Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie, s. 327).

Misijná činnosť Cirkvi sa v tej dobe rozbehla aj vo východnej Afrike. Pomerne úspešní boli jezuiti, ktorí rozvíjali svoje „misie v Mozambiku. V roku 1612 bol vytvorený autonómny misijný okruh, v ktorom okolo roku 1630 pracovali 11 diecézni kňazi a 44 dominikánov a jezuitov. Isté pozitívne výsledky mala aj jezuitská misia v Mombasa, prerušená v roku 1737 na základe nátlaku islamu zo severu“ (Kumor, B.: Cirkevné dejiny: Novovek obdobie absolutizmu a osvietenstva, s. 143).

Misijnú činnosť v Afrike vykonávali rozličné rehole. Napríklad „v severnej Afrike – od Maroka po Egypt – medzi islamskými berbermi a Arabmi pôsobili trinitári, františkáni a mercediáni, ale bez väčších úspechov. Ich činnosť sa sústredila viac na vykupovanie otrokov – kresťanov a na pastoračnú starostlivosť nad kupcami. Isté úspechy mali misie na území dnešnej Angoly a Konga, ktoré po roku 1684 viedli Portugalci. Už v roku 1622 prijala krst panovníčka Matamby Anna Nzinga, ale až po návrate kresťanstva (1656) krajinu začali pokresťančovať kapucíni. Luanda sa stala misijným centrom pre kresťanov z Angoly a Konga. V oboch krajinách v XVII. storočí rezidovali biskupi. Do roku 1840 pracovalo tam okolo 400 kapucínov. Na konci XVIII. storočia v Kongu začali pôsobiť diecézni kňazi z Francúzska. Kongregácia pre šírenie viery vytvorila pre nich po roku 1766 osobitnú apoštolskú prefektúru“ (Kumor, B.: Cirkevné dejiny: Novovek obdobie absolutizmu a osvietenstva, s. 142–143).

V prvej tretine 17. storočia rozvinuli svoje misie na Madagaskare jezuiti, ktorých v polovici 17. storočia vystriedali francúzski lazaristi. Misionári z Francúzska sa uplatnili predovšetkým v oblastiach francúzskych obchodných stredísk a v roku 1721 začali svoju misijnú činnosť aj na ostrove Maurícius. Lenže francúzske osvietenstvo spôsobilo skazu nielen v samom Francúzsku, ale malo negatívny vplyv aj na africké misie, z ktorých „niektoré vtedy úplne spustli, alebo boli zničené“ (Bučko, L.: Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie, s. 327).

V južnej Afrike bola misijná činnosť až do začiatku 19. storočia prakticky nemožná. Prelom nastal po roku 1802, keď tu začali pôsobiť holandskí misionári (porov. Kumor, B.: Cirkevné dejiny: Novovek obdobie absolutizmu a osvietenstva, s.143).

V 16. a 17. storočí sa jezuiti snažili zjednotiť s Rímom etiópsku koptskú cirkev, avšak zaznamenali len čiastočný úspech. Najväčší úspech misijnej činnosti v Etiópii však predstavovali štyria etiópski kňazi, ktorí úspešne absolvovali štúdium kňazstva na rímskej Urbanovej univerzite, pričom jeden z nich sa neskôr stal prvým etiópskym biskupom v novodobej histórii tejto krajiny (porov. Bučko, L.: Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie, s. 327).

Vývoj misií v Afrike v období od 15. do 18. storočia negatívne poznačili mnohé nepriaznivé okolnosti. Bol to predovšetkým obchod s otrokmi a vťahovanie kresťanov do miestnych vojen Afričanov, čo vážne kompromitovalo kresťanské ideály. Ďalej to bolo šírenie rasistických myšlienok o nadradenosti Bohom požehnanej bielej rasy nad čiernou rasou. Toho sa dopúšťali najmä kalvínski teológovia. Výsledky misionárov negatívne ovplyvňovala aj nedostatočná znalosť afrických jazykov, zvykov atď. (porov. Bučko, L.: Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie, s. 327–328).

V 19. storočí vzniklo v Afrike niekoľko miestnych cirkví. O rozvoj misií v tomto období sa zaslúžili francúzski a belgickí misionári, v strednej Afrike aj misionári z Talianska, Nemecka a Rakúsko-Uhorska. V strednej Afrike s úspechom pôsobil aj anglikánsky misionár David Livingstone. Toto obdobie sa vyznačuje vznikom mnohých „rehoľných inštitútov a spoločenstiev misijného zamerania... Význam tohto obdobia spočíval tiež v postupnom zmierňovaní otrokárskych praktík a v oslobodzovaní otrokov“ (Bučko, L.: Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie, s. 328).

V severnej Afrike, ktorú ovládali Francúzi a Taliani, dosiahli misionári len skromné úspechy medzi francúzskymi a talianskymi kolonistami. Misie medzi moslimskými domorodcami boli sprevádzané veľkými ťažkosťami a misionári tu zaznamenali len sporadické úspechy. Pápež Pius IX. sa usiloval zintenzívniť evanjelizáciu v tejto oblasti a v roku 1867 „založil v Alžírsku metropolu, ktorej podriadil dve ďalšie biskupstvá Oran a Constantin. Ním menovaný prvý alžírsky metropolita, neskorší kardinál, Ch. Lavigerie sa zaoberal šírením kresťanstva, rozvojom kultúry a bojom proti otroctvu. Realizáciu týchto cieľov zveril bielym otcom, ktorých sám založil. Nariadil im zakladať školy, sirotince, osobne navštevovať domorodcov a učiť ich nárečia, ktorými hovorilo miestne obyvateľstvo“ (Kumor, B.: Cirkevné dejiny: Novovek 1815 - 1914, s. 404).

V roku 1884 bolo pápežom Levom XIII. obnovené staroveké kartáginské arcibiskupstvo. Misie tu mali na starosti francúzski misionári. Pápež Lev XIII. však podnikol aj ďalšie kroky na zintenzívnenie evanjelizácie Afriky. V roku 1891 založil „apoštolský vikariát Sahary a v roku 1901 apoštolskú prefektúru v Gardaji“ (Kumor, B.: Cirkevné dejiny: Novovek 1815–1914, s. 404).

(Pokračovanie)

 

Karol Dučák

::

Predchádzajúca časť: Katolícka cirkev v Afrike včera, dnes a zajtra (1)