Výpravca

 

Ján Grešák

Muža útlej postavy s drobnou okrúhlou tvárou, končistým nosom a sivými očami, ktorému hral neustále úsmev okolo úst, poznali v celom širokom okolí. Na sebe nosieval už tradične dlhý železničiarsky kabát, na hlave mával železničiarsku brigadírku a na chrbte obdratý ruksak, v ktorom nosil všakovaké predmety. Vždy mu však z neho trčala sekera s dlhým poriskom, ktorá mu siahala až na golier. A naobliekaný bol stále, akoby cestoval na Sibír.

V hlbokom vrecku dlhého kabáta nosieval okrem iného aj výpravku, ľudovo nazývanú plácačka a na krku mal na šnúrke uviazanú píšťalku. Jeho zvláštnou záľubou bolo totiž vypravovanie autobusov. Postavil sa na autobusové nástupište a keď všetci nastúpili, vytiahol spod kabáta výpravku, zapískal na píšťalke a za všeobecného smiechu vypravil autobus. Raz sa pokúsil vypraviť aj vlak, no vtedy sa dostal do rúk strážcov zákona a nedopadol dobre.

Rozprával málo; akoby si len čosi šomral popod nos. Ak si z neho niekto utiahol, alebo sa naňho oboril, hneď ho žehnal ako kňaz nebožtíka a intonoval cirkum dedérum.

Veľmi často cestoval vlakom. Precestoval vari celú bývalú Československú republiku. Samozrejme, bez cestovného lístka. Poznali ho aj sprievodcovia, a tak ho ani nekontrolovali. A ak ho niekedy ako čierneho pasažiera vysadili, pokojne počkal na ďalší vlak. Ľudia ho mohli stretnúť včasráno nielen na železničnej stanici v Žiline a v Čadci, ale aj v Ostrave, Brne, či dokonca v Prahe. Povrávalo sa, že keď otvárali pražské metro, bol tam skôr ako vtedajší prezident Gustáv Husák... 

Keď prišiel k niekomu do domu a uvidel na stole nôž, ihneď vybral z vrecka kabáta brúsku a bez slova nožík nabrúsil. Po chalupách tiež kálal drevo, letoval deravý kuchynský riad, odhŕňal v zime sneh. Za tuhých zím prikladal do piecky v čakárni na starej železničnej stanici. Všetko len za to, čo mu ponúkli, alebo za to, že ho prichýlili, hoci mal kde bývať i spávať.

Ľudia si z neho často robievali posmešky, no ani on im neostával nič dlžný. Schovával im obuv spopred dverí, zamykal zvonku dvere, ak si náhodou nevybrali kľúč, kuvikal a strašil pri cintoríne.

Spomínam na tohto muža aj v dobrom. Keď som bol ešte chlapec, občas k nám zavítal, pomohol nám poštiepať drevo. Starším ženám dával opravovať rozpadnuté modlitebné knižky. Doteraz neviem, kam ich nosieval, no vždy ich vrátil obnovené, nanovo zviazané, a nikdy nechýbala ani jediná, aj napriek tomu, že bol takmer negramotný. V malom notese mával poznačenú len číselnú sumu, ktorú bolo potrebné zaplatiť za opravu. Pre seba si nevypýtal nič. Nepoznal hodnotu peňazí a ani ich nepotreboval.

Aj v tomto človekovi bol kus ľudskosti a snahy byť aspoň niečím užitočný. Keď zomrel, rodina mu vystrojila dôstojný pohreb a na ceste do večnosti ho odprevádzal dlhý zástup ľudí. 

 

Ján Grešák

::

O autorovi:

Ján Grešák sa narodil v roku 1953 v Nesluši, okres Kysucké Nové Mesto. Po maturite na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v Kysuckom Novom Meste a absolvovaní Vysokej školy poľnohospodárskej v Nitre pracoval v Pôdohospodárskom projektovom ústave v Žiline ako projektant až do roku 1996, keď nastúpil do štátnej správy, v ktorej pracoval až do odchodu na dôchodok. V súčasnosti žije a tvorí v Žiline.

Literárnej tvorbe a publicistike sa venuje od mladosti. Popri poézii a próze píše krátke humoristické útvary – aforizmy, sentencie, epigramy, úvahy a fejtóny. Doposiaľ knižne vydal zbierku krátkych poviedok Ozveny hôr (2009), knižky o rodnej obci Nesluša Neslušské osady kedysi a dnes (2012) a Dedinka pod Žiarom (2014), knižku príbehov zo života V kvapke rosy (2013), zbierku básní Dýchanie duše (2015), ako aj humoristickú knižku Potvorstvá koruny tvorstva alebo Smiechom proti hriechom (2017).

Okrem regionálnych periodík publikuje časopisecky v Literárnom týždenníku, Slovenských pohľadoch, Romboide, Kultúre, Pútniku svätovojtešskom, Krásach Slovenska, TELE pluse, Bumerangu, ako aj na internete (Nové slovo, Humorikon, PriestorNet a i.).