Akú zmenu potrebujeme

 

Poniektorí to odmietajú uznať, ale je to fakt – ako spoločnosť sme v kríze. Jej príznaky sa, pochopiteľne, prejavujú i v spôsobe verejnej diskusie. Dnes sa mnoho hovorí o boji proti korupcii, ale nehovorí sa o spravodlivosti, mnoho sa hovorí o odbornosti, ale málo o čestnosti, do omrzenia sa omieľa téma telesného zdravia, pritom zdravie duše sa trestuhodne zanedbáva. Asi najviac a najhlasnejšie sa reční o reformách a o pokroku. Predstavou neprestajného pokroku sme priam posadnutí, pochybujúcich a váhajúcich nemilosrdne biľagujeme ako tmárov a zaostalcov. A každý, kto sa dostal k nejakej funkcii, sa dnes zo všetkých síl oháňa zástavou reforiem.

Všetko je poprevracané, rozhádzané, pretože ustavične čosi meníme. Natoľko sme si obľúbili reformy, reformy pre reformy, až sa nám z toho krúti hlava a už veru nevieme, kde je sever. Hoci reforma strieda reformu, stále sme akosi ďaleko od pozitívneho výsledku – a myslíme si, že to vyrieši ďalšia reforma. A pokrok? Volanie po ňom pripomína naivný entuziazmus niekdajších zväzákov (ak nejde o cynickú vypočítavosť). Veď ako možno hovoriť o pokroku bez jasných a pevných kritérií? Ak nemáme jasno v tom, čo je správne, k čomu treba smerovať, ak v spoločnosti neexistuje jednota ani v podstatných veciach, tak pojem pokrok stráca význam. Briskný mysliteľ a skvelý esejista Gilbert Keith Chesterton (1874–1936) už pred desaťročiami poukazoval na falošné chápanie pokroku, typické pre modernú dobu. Zdôrazňoval, že stanovenie toho, čo je a čo nie je pokrokové, predpokladá „počiatočnú definíciu morálnej doktríny“. V atmosfére hodnotového zmätku a dezorientácie je vnímanie pokroku nutne pokrivené: „Ak je pokrok chápaný správne, má skutočne dôstojný a legitímny zmysel. Ale ak je použitý ako opak k presným morálnym ideálom, je to absurdné.“ Pokrok znamená smerovanie k niečomu lepšiemu, kvalitnejšiemu, trvácnejšiemu. Jednoduché zmeny nestačia, musia mať správne zacielenie, inak sa z proklamovaného progresu stáva forma bez obsahu. Chesterton píše: „Hádam nikdy od začiatku sveta nebola doba, ktorá by mala menšie právo používať slovo pokrok, než naša. V katolíckom dvanástom storočí či vo filozofickom osemnástom storočí mohlo byť smerovanie dobré alebo zlé, ľudia sa mohli viac alebo menej rozchádzať v názore na to, ako ďaleko zašli a ktorým smerom, ale na požadovanom smere sa zhruba zhodli a následne teda mali pravé vnímanie pokroku. Avšak práve smer je to, na čom sa my nezhodneme...“ (Gilbert Keith Chesterton: Na ostrie argumentu. Bratislava, Zabudnuté knihy, 2020).

No predsa, nebuďme pesimisti, povedzme, že dohoda je možná, a teda i stanovenie správneho smeru a cieľa, aspoň v tom, čo je životne dôležité, aby sme sa udržali ako svojbytný národ a štát. Musíme však najprv upokojiť spoločensko-politické pomery, aspoň sčasti eliminovať chúťky ambicióznych karieristov a sociopatov a nehrnúť sa bezhlavo do ďalších a ďalších nepremyslených reforiem, ktoré iba komplikujú situáciu. Inými slovami, treba sa stíšiť a skonsolidovať, zmierniť tempo. Ale jedna reforma sa žiada hneď – komplexná reforma volebného systému, ktorá by zabezpečila proporčné zastúpenie slovenských regiónov v Národnej rade, obmedzila by vplyv straníckych bosov a upevnila väzby medzi voličmi a volenými zástupcami; zároveň je nevyhnutné zabrániť tomu, aby politické strany mohli fungovať ako podnikateľské subjekty, ako dáke spoločnosti s ručením obmedzeným, zato s neobmedzeným ziskom. Potom azda budeme môcť začať pracovať na skutočnej obrode, skutočnej zmene k lepšiemu, a to na princípoch spravodlivosti a morálky.

 

Ján Maršálek

(Vybrané z knihy Útek z Babylonu, ktorá vyšla vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov.)