Historik František Vnuk oslávil sto rokov života

 

F. Vnuk (vpravo) s V. Mečiarom a autorkou článku

Nikto nie je doma prorokom. Táto známa Kristova veta mi napadá v súvislosti s nevšedným životným jubileom Františka Vnuka a mlčaním slovenskej historickej obce, či už Historického ústavu SAV, na slovenských univerzitách, o ÚPN nehovoriac.

F. Vnuk oslávil 8. apríla v dobrom duševnom zdraví sto rokov života. Zažil ešte národné pozdvihnutie i ekonomický rozvoj počas prvej Slovenskej republiky. A patril do obrovskej emigračnej vlny, ktorá odišla po druhej svetovej vojne. Vtedy utekala veľká časť národne uvedomelej slovenskej inteligencie pred komunistickým režimom, ktorý sa tu etabloval na neuveriteľných štyridsať rokov. 

Mnohí z nich po celý ten čas vytrvalo pracovali pre dobro národa, z ktorého vzišli, i keď „odmenou“ im bolo iba prenasledovanie ich blízkych príbuzných, ktorí zostali na Slovensku, a hnev a nenávisť pražských čechoslovakistov. Nevzdali sa však nádeje, že raz padnú ostnaté drôty a oni sa vrátia medzi svojich, aby im odovzdali schopnosti a nadobudnuté skúsenosti.

Žiaľ, stará vlasť ich po páde komunizmu nevítala s otvorenou náručou, skôr s nedôverou, neraz s otvoreným nepriateľstvom a osočovaním. Preto tých, čo prišli a rozhodli sa zostať napriek čudesnej demokracii (ktorá v súčasnosti naberá na obrátkach) bolo pramálo. Medzi nich však určite patrí F. Vnuk.

Rodák z Červeného Hrádku po maturite v Zlatých Moravciach v roku 1946 začal študovať na Vysokej škole baníckej v Ostrave. Po „Víťaznom februári“ sa rozhodol pre emigráciu a v roku 1950 sa usadil sa v Adelaide, v ďalekej Austrálii. Po tvrdých začiatkoch, keď pracoval ako robotník, absolvoval štúdium metalurgie na tamojšej univerzite a postupne tam, vďaka svojim mimoriadnym schopnostiam, pôsobil ako vysokoškolský pedagóg, docent a profesor v odbore fyzikálna metalurgia a fyzika pevných telies až do dôchodku (1985). V Adelaide vyštudoval na univerzite tiež históriu a politické vedy (1955–1960).

V roku 1987 pôsobil ako hosťujúci profesor na kanadskej Queen´s University v Kingstone. Neskôr pracoval dva roky v slovenskej redakcii Vatikánskeho rozhlasu. Od vzniku Slovenského ústavu v Ríme bol jeho riadnym členom. Aktívne sa zúčastňoval slovenských katolíckych aktivít medzi emigrantmi v Austrálii a od roku 1970 sa angažoval v Svetovom kongrese Slovákov, ktorý založil Štefan Roman.

Po návrate na Slovensko pôsobil ako docent cirkevných dejín na Rímskokatolíckej bohosloveckej fakulte UK. Vtedy sa do popredia jeho bádateľského záujmu dostalo postavenie Katolíckej cirkvi na Slovensku po druhej svetovej vojne. Dejiny Slovákov sú totiž s dejinami kresťanstva nerozlučne spojené. Po knižkách Akcia K a Akcia R o krutých zásahoch komunistického režimu voči rehoľným spoločenstvám vydal v roku 1996 knihu Pokus o schizmu a iné proticirkevné opatrenia v rokoch 1949–1950. V týchto prácach sa opieral výlučne o archívne dokumenty, nachádzajúce sa predovšetkým v Slovenskom národnom archíve, čím dal svojej práci punc vedeckosti a objektivity. Od roku 1998 bol vedeckým pracovníkom Slovenského historického ústavu Matice slovenskej v Bratislave.

F. Vnuk je nositeľom viacerých vyznamenaní, vrátane Zlatej cyrilo-metodskej medaily, Striebornej medaily Ministerstva kultúry SR, Veľkej medaily sv. Gorazda Ministerstva školstva SR. Pápež sv. Ján Pavol II. mu udelil v roku 1996 k sedemdesiatinám za celoživotnú prácu na cirkevnom poli a vzorný kresťanský život Rad sv. Gregora Veľkého, najvyššie vyznamenanie pre laikov.

F. Vnuka zaujímali slovenské dejiny v širších súvislostiach, predovšetkým však novodobé slovenské dejiny 20. storočia, slovensko-nemecké vzťahy, vzťahy medzi čs. vládou a západnými spojencami, dejiny amerických Slovákov a ďalšie témy.

Pre svoje knižné práce počas pobytu v exile čerpal informácie z množstva nezverejnených autentických dokumentov, ktoré sa nachádzajú v anglických, nemeckých, talianskych a amerických archívoch. Tie ho inšpirovali k spracovaniu úsekov slovenských dejín, ktoré boli (a, žiaľ, dodnes sú) buď jednostranne alebo úplne falošne interpretované. Na základe preštudovaného materiálu poukázal v svojich knihách aj na tú druhú stranu mince (Neuveriteľné sprisahanie, Rebelanti a suplikanti, Mať svoj štát znamená život, Po úsvite súmrak a i.).

Dovolím si odcitovať slová nášho jubilanta, ktoré povedal v jednom zo svojich rozhovorov: „Politický vývoj národa končí v samostatnosti. Len v nej môže národ optimálne  a v maximálnom rozsahu uplatniť svoje schopnosti. Zrod republiky, ktorá vznikla vo vojnových časoch, som veľmi dôkladne študoval. Samozrejme, bola to republika, ktorá nespĺňala všetky kritériá demokratického štátu, práve tak ako ich nespĺňa nijaká krajina na svete. Slovenská republika nemohla byť iná, ako bola Európa v čase jej vzniku a jestvovania. Nebol to štát takzvaný, ani bábkový. V priebehu šiestich mesiacov do vypuknutia 2. svetovej vojny ho uznalo takmer 30 z vtedy jestvujúcich 50 štátov.“

Hoci sa docent František Vnuk nestal členom Spolu slovenských spisovateľov, našu literatúru po celý svoj život sleduje a živo sa o ňu zaujíma. V roku 1965 mu vyšla v zahraničí kniha Sedemnásť neúrodných rokov: náčrt dejín slovenskej literatúry v rokoch 1945–1962, ktorej opätovné vydanie by bolo určite zaujímavým čítaním aj dnes.

Náš oslávenec napísal približne tridsať kníh a tritisíc článkov a štúdií v slovenčine a svetových jazykoch. Do roku 1989 písal predovšetkým do exilových časopisov. Napriek svojmu úctyhodnému veku naďalej pracuje na nových opusoch. Pred tromi rokmi zostavil publikáciu Noc pred popravou, minulý rok pri príležitosti 60. výročia smrti biskupa Jána Vojtaššáka vyšla jeho autobiografia Môj životopis, ku ktorej napísal úvod a opatril ju poznámkami. A aby toho nebolo málo, v týchto dňoch vyšlo druhé doplnené vydanie jeho knihy Andrej Hlinka – tribún slovenského národa.

Ako človek je F. Vnuk veľmi láskavý, trpezlivý, skvele jazykovo vybavený, mimoriadne vzdelaný, prístupný k iným názorom, ochotný viesť s každým dialóg. Miluje slovenský národ, čo dokazuje celým svojím životom a dielom. Jeho práce mnohí domáci historici, odchovaní na marxizme, obchádzajú mlčaním a úplnou ignoranciou. On si však uvedomuje, že každý historik je pri zbieraní faktov do istej miery selektívny, úmyselným zamlčovaním alebo zvýrazňovaním faktov sa však prehrešuje proti profesionálnej cti. Ak historik bezmyšlienkovite preberá cudzie názory, ktoré škodia spoločnosti, z ktorej vyšiel a ktorú by mal milovať a obhajovať, dopúšťa sa nemorálnosti.

Skutočne, doma nie je nikto prorokom. K jeho storočnici mu blahoželali: predseda federálnej vlády Anthony Albanese, generálna guvernantka austrálskeho Commonwelthu Samantha Mostynová AC, anglický kráľ Karol III. s manželkou aj pápež Lev XIV. Škoda, že u nás štátne vyznamenania dostávajú zväčša tí, ktorí zo všetkých síl bojovali proti vzniku Slovenskej republiky, čo je pre nich „tátokrajina“, a doteraz sa nezmierili s jej existenciou.

Ako odpoveď na jednu z mnohých gratulácií k svojmu nádhernému jubileu jednému kolegovi historikovi F. Vnuk napísal: „Čo som robil, robil som bez nárokov na materiálny zisk alebo osobné povznesenie. Usiloval som sa – ale neviem, do akej miery sa mi to podarilo – slúžiť dobrej veci, čo bolo mojou povinnosťou ako kresťana a Slováka. Inšpiráciou i podnetom mi boli slová Evanjelia o povinnostiach služobníkov: Keď urobíte všetko, čo sa vám prikázalo, povedzte: Sme neužitoční služobníci, urobili sme iba to, čo sme boli povinní urobiť.“

Kiežby Slovensko malo viac takých zanietených a pracovitých vyslancov národa, akým je a ako to svojím dielom a životom dosvedčuje František Vnuk. Mohli by sme sa potom pozerať s nádejou do budúcnosti.

 

Elena Šebová

::

Súvisiace príspevky:

Jubilant František Vnuk

S prezidentom Tisom

Krížová cesta biskupa Jána

::

Prosíme, nebuďte ľahostajní.
Postavte sa za pravdu, vyjadrite svoj názor – napríklad formou komentára pod článkom.

Ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície, prihláste sa
na odber e-mailového mesačníka: podrobnejšie informácie.