Neukončený rozhovor

 

Ján Maršálek

Bolo to neplánované. Stretli sme sa po dlhšom čase. Obaja sme mali cestu tým istým vlakom... Poznám ho už roky, starý známy, premýšľavý typ, s ktorým sa dá pozhovárať o všeličom, nielen o počasí, pive či futbale. No i tak sme začali trochu opatrne, vyhýbajúc sa spočiatku horúcim celospoločenským témam, lebo veď ľudia sú dnes rozhádaní, urážliví, každý si myslí o sebe, že je najmúdrejší; kdeže počúvať iných!

Ale cesta bola dosť dlhá, a tak predsa len prišlo aj na politiku, aj na požiadavku svetového mieru, ktorá nám donedávna, ako sme konštatovali, pripadala nenáležitá, banálna, ba až smiešna. Teraz je však vojna neďaleko, bytostne nás ohrozuje, priam ju cítime, akoby nám niekto dával privoňať k sudu s pušným prachom. Rozrozprávali sme sa o situácii v Gaze, o bojoch na Ukrajine, všeobecne o politickom dianí aj o postavení Slovenska v mäteži medzinárodných vzťahov.

Zrazu sa ma spýtal: „Podľa teba, keby vypukla tretia svetová vojna, z ktorej strany by na nás padali bomby?“ Popravde poviem, zaskočilo ma to. Spomenul som si na príhodu, ktorú som dávnejšie kdesi od kohosi zachytil. Udiala sa 21. augusta 1968. Istý muž, keď sa nadránom z rozhlasového vysielania dozvedel o vpáde vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie, hneď rozrušený bežal do spálne a začal budiť ženu so slovami: „Prepadli nás Rusi!“ Ona, ešte rozospatá, nechápavo zareagovala: „Čo, kto nás prepadol? Nemci?“

Ozaj, kto je naším priateľom a kto nepriateľom? Na koho sa môže Slovensko (Slovenská republika) spoľahnúť? Kto nás podrží a kto zradí, keď dôjde na lámanie chleba? Je to jasné? Dá sa predpokladať, že mnohí majú jednoznačný názor, možno vypožičaný, nekriticky prevzatý. Myslia si, že vedia. Ja nie. Neviem. Netrúfam si povedať. Pohľad do histórie ma vedie k opatrnosti pri vynášaní súdov a predpovedí. Myslím si, že namieste je istá skepsa – a najmä obozretnosť, očakávanie viacerých možností vývoja.

V pokračujúcom rozhovore sme sa zhodli na tom, že Slovensko nie je dostatočne pripravené, respektíve nepripravuje sa na krízy a skúšky, ktoré zrejme prídu. Zakrývame si oči pred realitou. Spoločenská diskusia, konštruktívna, spojená s hľadaním variantných riešení, je obmedzená, presnejšie povedané umelo a cielene obmedzovaná. Mediálny, politický a neraz i mocenský tlak nám určuje, v akom duchu máme o tej-ktorej problematike hovoriť. A to nás – ako národ a štát – v konečnom dôsledku oslabuje. Nepripúšťajú sa napríklad úvahy o vystúpení z Európskej únie. Ale čo ak sa Únia o nejaký čas rozpadne?! Je to vari vylúčené? Opäť sa mi vybavuje poučenie z minulosti. Ešte aj počas roka 1989 sa v našich masovokomunikačných prostriedkoch a na oficiálnych fórach sebaisto (alebo farizejsky?) hovorilo o budúcnosti socializmu, o nezastupiteľnej úlohe komunistickej strany, o pevnosti zväzku socialistických krajín. Prešlo niekoľko mesiacov – a to všetko sa premenilo na prach... Veru tak, ani Európska únia nebude „na večné časy“.

Keď už sme boli blízko mojej výstupnej stanice, pokúsil som sa o nejaké optimistické či aspoň nádejné zakľúčenie debaty. Ale môj spolubesedník ma takpovediac uzemnil: „Priateľu, ja si myslím, že sme na okraji priepasti. Ak neprecitneme, stratíme štátnu samostatnosť aj slobodu.“ Nestihol som zareagovať, vlak už zastavoval a ja som potreboval vystúpiť... Ak však mám byť úprimný, ani neviem, čo by som povedal. Jedno však viem: ide o veci (otázky, pochybnosti, obavy), ktoré sú relevantné a ktoré by sa mali kompetentne riešiť.

Riešia sa? Riešime ich? Pripravujeme sa na krízy a skúšky, ktoré nás zrejme čakajú?

 

Ján Maršálek

(Článok bol pôvodne publikovaný v Literárnom týždenníku č. 29–30/2025)

::

Odporúčané:

Povedzme si pravdu (o konsolidácii)

Transhumanizmus ako pohroma

::

Vážený čitateľ,
pomôžte nám skvalitniť tento portál, prispejte svojím komentárom, vyjadrite svoj názor...
(redakčný dotazník)