Ján Maršálek |
Jedným z najčastejšie používaných slov v týchto dňoch na Slovensku je „konsolidácia“, a to hlavne v spojení „konsolidácia verejných financií“. Z úst väčšiny politikov, analytikov, odborníkov, komentátorov aj novinárov počúvame, že finančná situácia nášho štátu nie je dobrá. A treba tomu veriť. Fakty sú neúprosné, hovoria jasnou rečou, nedajú sa vymazať, zniesť zo sveta. Úplne rozdielne sú však názory na spôsob, akým by sa malo konsolidovať. I keď, žiada sa povedať, kritici súčasnej vlády sú v tejto záležitosti dosť nepresvedčiví – pripravované konsolidačné opatrenia vehementne odmietajú, no neponúkajú nijaké riešenie, ktoré by bolo rovnocennou alternatívou.
Konsolidovať niečo znamená uviesť to do
poriadku, čiže dosiahnuť náležité usporiadanie, spojené s rešpektovaním
ustálených noriem či zvyklostí. Ale dá sa to? Je možná, respektíve
uskutočniteľná konsolidácia čohokoľvek vo svete bez pravidiel? Pretože, tak sa
to javí, dnes poväčšine chýba medzi ľuďmi ochota uznať nejakú autoritu či vyššiu
(duchovnú) moc, hľadať pravdu a na jej základe dospieť k dohode.
Namiesto pravdy sa presadzujú názory, či už politické alebo kváziodborné,
a namiesto jazyka dorozumenia sa čoraz väčšmi uplatňuje klamoreč. Navyše,
celkom sa vytratila kontinuita, stabilita a dôvera – ekonomikou začínajúc
a medziľudskými vzťahmi končiac. Fundovane o tom uvažuje filozof
Byung-Chul Han. Konštatuje, že žijeme v spoločnosti bez pravdy, bez „božského
svetla“: „Stávame sa svedkami všeobecného odbúravania hraníc
a zábran...“ Bezcharakternosť sa dnes nazýva flexibilitou (Vyhořelá
společnost. Praha, Rybka Publishers, 2016).
Naozaj sa zdá, že všade navôkol „kraľuje
lož“, ako píše Dušan Mikolaj v úvodníku Literárneho týždenníka
(č. 29–30/2024): „Ostaňme však na našom malom Slovensku. Nepoznám básnika,
pesničkára, ba dokonca ani deklamujúceho herca, herečku, čo by sa svojimi
uhrančivými vystúpeniami verejne ujali obrany pravdy. Poetické slovo, stíšený
hlas v mene objektívneho odsúdenia protipólu pravdy už desaťročia vytláča
útočná, do všetkých sfér občianskeho života presakujúca publicistická
propaganda.“ Áno, dostávame sa k otázke kultúry a kultúrnosti.
A mali by sme si naplno uvedomiť, že osobitne na tomto poli sa odohráva
zápas medzi pravdou a klamstvom. Oblasť kultúry je totiž kľúčová
z hľadiska vplyvu na verejnú mienku. Nie nadarmo istá revolučne naladená
skupina uskutočňuje „pochod inštitúciami“, cieľavedome pracuje na ovládnutí
masmédií, celého takzvaného kultúrneho priemyslu, všetkých súčastí umenia
a literatúry. Je preto zarážajúce, keď spisovatelia – ľudia slova – mlčia.
Presnejšie, mlčia mnohí, primnohí, čo, pravdaže, dáva priestor krikľúňom
a aktivistom, ktorých pohnútky nie sú veľmi ušľachtilé. Je predsa
povinnosťou spisovateľa stvárňovať rozmanitosť a zložitosť reality, krásu
aj ťaživosť ľudského údelu, a teda i vyjadrovať sa k otázkam
doby. A dá sa to aj formou básne, poviedky, románu či eseje, pritom
však nestačí krútiť sa okolo vlastného pupka, riešiť iba vlastné záujmy, pocity
a boliestky, treba viac, zvlášť v zlomových dejinných chvíľach je
nutné zaujať jasný postoj k tomu, čo hýbe svetom.
Ale vráťme sa k téme finančnej
konsolidácie. Vo verejnom priestore je úplne obchádzaná jedna podstatná
skutočnosť. Prinajmenšom od roku 1989 žijeme na dlh, nad pomery. Požičiavame si,
a nevraciame. Míňame viac, ako sme schopní vyprodukovať. Upadli sme do
dlhov – v materiálnom i morálnom zmysle. Hádam sa spoliehame na to,
že naše dlhy splatí niekto iný, možno potomkovia... Aj pri konsolidácii, ktorá
je teraz na pretrase, sa tvárime tak, akoby jej dôsledky mali dopadnúť iba na
niekoho iného, nie na nás. Zdajú sa nám samozrejmé obchody plné tovaru (potravín!)
z celého sveta, pričom naša „krajina za domami“ zarastá burinou a krovím,
lebo ju nikto nechce obrábať. Zvykli sme si na pohodlie a na peniaze,
ktoré nemajú reálne krytie a skôr či neskôr sa premenia na bezcenné
papieriky alebo cifry na virtuálnom účte.
Čas dozrel. Ak chceme úspešne konsolidovať
veci verejné, musíme sa pozrieť pravde do očí. A povedať si: uznávame svoj
dlh a začíname ho poctivo splácať, budeme sa prikrývať takou perinou, na
akú máme.
Ján Maršálek
::
Súvisiaci článok: Atentát z nenávisti.
::
Internetová stránka Literárneho týždenníka: literarny-tyzdennik.sk.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Pravidlá diskusie v PriestorNete
1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.