Vitaj: žatva s novým chlebom

 

Ilustračná snímka: Ján Grešák

Medzi najkrajšie, avšak zároveň aj najnamáhavejšie obdobia v živote každého poľnohospodára patrila odjakživa žatva a zber úrody.

Skôr ako príde na stôl chlieb, vyžiada si mnoho ľudskej práce. Dlhá a namáhavá je cesta ku chlebu od času, keď sa do vlhkej brázdy zaseje zrno, až do chvíle, keď sa na poli zvlní zlatá rieka. Zrno zasiate do zeme vyrastá do voňavého krajca, zalievaného starosťami a potom poľnohospodára. Pomaly a ťažko sa derie na svetlo v odvekom boji o slnečný úsmev, o kvapku rosy a výdatný dážď. Vždy je to slávnostná chvíľa, keď klíčky obilia prerazia na povrch kyprej pôdy. Včera ešte holá pôda, a dnes už šíre polia rozlievajú pred našimi zrakmi vlny najprv zeleného a potom žltnúceho obilia. Naši dedovia a otcovia v pokore a obdive sňali klobúk a v tichej modlitbe ďakovali Bohu za to, že z jeho štedrosti prijímali plody zeme. Prijímať úrodu – to nebola len biologická samozrejmosť. To bol veľký zázrak, ktorý mal dušu, ktorý sa láskal očami a pre ktorý bolo treba vstávať ráno o štvrtej a vracať sa z poľa v šere letného večera. Do obilných zŕn ponárali svoje dlane, rozmieľali zrnká medzi končekmi prstov. Cítili, aká je v nich sila života.

Spočiatku sa na zber obilia používal len kosák. Žnice zrezávali obilie nízko pri zemi, aby bolo čím viac slamy. Zber kosami sa rozšíril v 18. storočí na rovinách, neskôr našiel uplatnenie i v podhorských oblastiach. Tempo kosenia udával najlepší kosec. Bývalo zvykom, že prvý zákos robil gazda. Pri takejto žatve vytvárali kosec a žnica dvojice. Kosec kosil a žnica pomocou kosáka zbierala pokosené obilie a ukladala ho do snôpkov, ktoré sa potom viazali do krížov, kôp, panákov, mandeľov či hromádok. Ako chlapec neraz som sa nevedel vynadívať na rad rozkročených koscov, ktorí kosami s plátennými krídlami ukladali na úzkych obilných fliačikoch do riadkov zlatisté klásky. Už od skorého rána sa ozýval švist kôs a štebot osličiek. Podvečer sa zasa rozliehalo kovanie kôs; v každom dvore klinkalo kladivko na ostrie kosy, položenej na babku...

V dnešnej dobe pomáhajú ľuďom stroje. Pohľad na lány dozrievajúceho obilia je zážitok. Zážitok Božej lásky a práce ľudských rúk. Naši otcovia a matky s úctou brali do rúk chlieb, prežehnali ho a až potom krájali. Často aj pobozkali krajec chleba ako vzácny dar Boží. Báli sa, aby sa čo len malá omrvinka nestratila a nebola pošliapaná. Vedeli si vážiť dielo ľudských rúk a hodnotu chleba, danú nebom. V niektorých slovenských dedinách vládol v minulosti zvyk, že krajec chleba mohol ukrojiť len otec alebo matka. Keď sa načínal nový bochník, urobili na ňom nožom znak kríža.

„Kto si nevie chleba odkrojiť, nevie si naň zarobiť,“ vravievali tomu, kto si nedokázal ukrojiť rovný krajíček. Alebo: „Kto zneuctí chlieb, toho stihne Boží trest,“ prízvukovali. Chlieb sa brával so sebou pri sťahovaní do nového príbytku, odprevádzal nevestu do kostola, chlieb kládli pri stavbe dreveníc vo východnom uhle pod základové brvno zrubu, na Štedrý večer kládli pod polazničku okrem iného aj chlieb, aby ho bolo po celý rok nadostač. Vzácni hostia sa dodnes vítajú chlebom a soľou.

Aj v súčasnosti by sme mali od našich predkov prebrať vzťah ku chlebu a úctu k všetkým, ktorí ho dorábajú. Aj dnes by malo platiť: „Každý klások je kúskom chleba.“ Cesta k novému chlebu je vždy dlhá a ťažká. Znova a znova sa opakuje zázrak Božej prírody, umu a úsilia človeka.

Dnešný svet, žiaľ, sa stal rajom bohatstva a životných radostí bohatých, ktorí ho riadia. Obklopení mamonou zabúdajú, že sú aj takí, ktorí sú vďační za každú omrvinku chleba...

 

Ján Grešák

::

Súvisiace príspevky:

Vianoce kedysi

Dedičstvo

::

Ján Grešák sa narodil v roku 1953 v Nesluši, okres Kysucké Nové Mesto. Po maturite na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v Kysuckom Novom Meste a absolvovaní Vysokej školy poľnohospodárskej v Nitre pracoval v Pôdohospodárskom projektovom ústave v Žiline ako projektant až do roku 1996, keď nastúpil do štátnej správy, v ktorej pracoval až do odchodu na dôchodok. V súčasnosti žije a tvorí v Žiline.

Literárnej tvorbe a publicistike sa venuje od mladosti. Popri poézii a próze píše krátke humoristické útvary – aforizmy, sentencie, epigramy, úvahy a fejtóny. Doposiaľ knižne vydal zbierku krátkych poviedok Ozveny hôr (2009), knižky o rodnej obci Nesluša Neslušské osady kedysi a dnes (2012) a Dedinka pod Žiarom (2014), knižku príbehov zo života V kvapke rosy (2013), zbierku básní Dýchanie duše (2015), ako aj humoristickú knižku Potvorstvá koruny tvorstva alebo Smiechom proti hriechom (2017).

Okrem regionálnych periodík publikuje časopisecky v Literárnom týždenníku, Slovenských pohľadoch, Romboide, Kultúre, Pútniku svätovojtešskom, Krásach Slovenska, TELE pluse, Bumerangu, ako aj na internete (Nové slovo, Humorikon, PriestorNet a i.).