Vianoce kedysi

 

Ilustračná snímka: Ján Grešák

Zima, mráz, záľaha snehu, ale aj čistotou voňajúci príbytok a vôňa čečiny. Ráno bolo vidieť po izbe poletovať drobné iskričky snehu, ktoré nafúkal vietor cez nedotesnené obloky. Na Štedrý deň, ktorý mal pomenovanie Vilija, zavládol v každej chalupe pokoj. 

Po jedličku-polazničku chodievali do hory včasráno – buď gazdiná, syn, alebo najstaršia dcéra. Vyhliadnutú ju mávali už dávnejšie, a zrána odchádzali po ňu naisto. Podvečer ju spoločne zdobila celá rodina. Visela na klinci nad stolom, alebo stála na drevenom klátiku v rohu izby. Najväčšiu radosť sme ako deti mávali z tej ozdôbky, ktorú sme si sami zo slamy alebo papiera nedočkavo vyhotovili už niekoľko dní, ba i týždňov pred Vianocami. Jabĺčka, oriešky a iné dobroty, ktoré sme po celý rok nemali v ústach, odrazu sa objavili na stromčeku alebo pod ním. Aj skromné darčeky – papuče, šál, čiapka, knižka – veci, ktorými sme nechceli dokázať nič iné, len urobiť radosť z obdarovania, pretože naše Vianoce nikdy neboli o daroch. Boli o čase radosti, veselosti, boli o tom, že v Betleheme sa narodilo Dieťa na slame a na sene.

Trvalé stopy do hlbín duše mi natrvalo vryl Štedrý večer, zakončený polnočnou omšou. Do kostola v strede dediny sme putovali zasneženými horami niekoľko hodín, boriac sa snehom po pás. Nebo bývalo jasné, modravé; na jeho chvoste sedávali hviezdy a studeno sa jagali. A toľko bieloby vôkol, kam len oko dohliadlo! Zem pod bielunkou snehovou perinou so striebristými hviezdičkami, stromy nabielo vyvatované. Ešte aj dych, čo z úst sa kúdolil, bol celkom biely a srieň na maminom tmavom vlniaku bol ako jemná biela čipka. Keď nás uprostred hôr vyobracala fujavica, ledva sme vedeli nájsť cestu do závetria medzi husté smriečky. Akokoľvek unavení a vyzimení sme do kostola vošli, pod sprchou vianočných piesní „Tichá noc, svätá noc“, „Narodil sa Kristus Pán“, „Búvaj dieťa krásne“... sme zaraz pookriali. Cestou z polnočnej beláskavý svit hviezd pomaly bledol, až sa s mihotavým úsmevom – akoby na rozlúčku – hviezdy postupne strácali. Z nebeskej klenby ich vytieral belavý profil rána, čo sa predieralo dolinami k najvyšším štítom hôr a odcláňalo chalúpky učupené pod nimi. Z ranného oparu sa vykľuvali ako bielohlavé kuriatka zo škrupiny nového dňa.

Vari najkrajším zvykom bolo koledovanie polazňov-betlehemcov. Betlehemci predstavovali pastierov, ktorí chodili od Božieho narodenia do Troch kráľov po chalupách, aby zvestovali radostnú novinu – narodenie Ježiša. Boli to mládenci v rázovitom oblečení, často maskovaní, s vysokými papierovými čiapkami valcovitého tvaru na hlavách. Čiapky mali pestrofarebne zdobené hviezdicami, krížikmi, zvončekmi. V rukách držali vyrezávané drevené palice s pripevnenými zvoncami. Údermi palíc o podlahu zvonili do rytmu, spievali a vinšovali.

Chodievali v skupinkách a najviac sme sa báli postavy baču, ktorý sa oblečením odlišoval od ostatných. Mal na sebe kožuch z ovčej vlny, na hlave baranicu a v hrsti zvieral veľkú bakuľu. Často nosieval aj zvonec, aby cenganím upozornil, že betlehemci prichádzajú. Okamžite sme pozaliezali do kútov izieb a so zatajeným dychom sledovali tento nevšedný zážitok. Betlehemci spievali prekrásne koledy a vinše a zároveň predviedli úchvatné divadielko. Jeden z betlehemcov nosieval so sebou drevené jasličky – betlehem – symbolizujúce príchod malého Ježiša na svet.

Gazda s gazdinou dali pár korún či halierov malému Ježiškovi na oferu. Betlehemci odchádzali ďakujúc a spievajúc:

„Ďakujeme vám za vaše dary,
čo ste nám vy dnes obetovali.
Nech vám to zaplatí sám Pán Boh z neba,
kedy vám bude najpilnej treba.“

Dnes už odišli do nenávratna všetky zvyky a obyčaje – vzácne dedičstvo po našich predkoch. Vychádzali zo srdca prostého slovenského človeka, ktorý si uprostred svojho ťažkého životného údelu vedel nájsť chvíľu čistej radosti...

 

Ján Grešák

(Ilustračná fotografia: autor)

::

Prečítajte si: Verše.

::

PriestorNet patrí ľuďom súcim na slovo, rozhľadeným a kultivovaným...
Staňte sa jeho priaznivcom: podrobnejšie informácie.