Statočný kňaz Ľudovít Horváth

Ľudovít Košík

Ľudovít Horváth sa narodil 7. novembra 1907 v Skalici v rodine Michala a Terézie Horváthovcov. Jeho otec bol kolárom. Toto remeslo prevzal syn Imrich, väčšina bratov absolvovala štúdiá. Po štúdiu na skalickom gymnáziu absolvoval teológiu a 25. februára 1934 bol vysvätený na kňaza. Kaplánom bol v Preseľanoch, v Bzovíku, administrátorom v Šipiciach, kaplánom v Čachticiach a v Holíči, v Trnovci, v Modre a v Urmíne, administrátorom v Hasprunke, farárom v Dubovej – a od 7. augusta 1942 farárom v Rači.

Dňa 27. decembra 1949 bol zaistený a pretože odmietol spolupracovať s nastupujúcim režimom, bol odsúdený na desať rokov a uväznený. Do väzenia sa dostal za svoju vernosť Cirkvi. Konkrétne za to, že prevzal dva balíčky od istého nekatolíka Jozefa Brabca, ktorý sprostredkovával útek bývalých sociálnych demokratov za hranice. Bez toho, že by poznal obsah balíčkov, ukryl ich do včelína. Brabec nehovoril, čo je v balíčkoch, a on sa nepýtal. Bola v nich vysielačka.

Keď zatkli Brabca, prišli aj po neho. Vykonštruovali proces, skonfiškovali mu majetok... Jeho spoluväzeň Viliam Mitošinka naňho spomína v knihe Pamäti kňaza (Lúč, Bratislava, 1992): „Kam nás to vezú, čo nás nenechajú na Slovensku! rozhorčoval sa na sedadle za mnou Ľudo Horváth (...) Ľudo Horváth už vtedy horlil za slúženie sv. omše v slovenčine. Ja som sa prihováral, aby aspoň kánon zostal v latinčine. Druhý vatikánsky koncil sa priklonil k Ľudovítovi, vlastne k našim sv. vierozvestcom Cyrilovi a Metodovi.“ Bol veľkým slavianistom a zavádzal vykonávanie niektorých cirkevných obradov v reči ľudu – v slovenčine, čím predstihol II. vatikánsky koncil. Dostávalo sa mu prezývky Vizionár.

V roku 1944 Ľudovít Horváth obhájil dizertačnú prácu na CMBF v Bratislave na tému Dejiny svätej liturgie. Viaceré jeho práce zostali v rukopise. Počas jeho pôsobenia v Rači bola dôsledne opravená farská budova, vybudované hygienické príslušenstvo, postavené kachle a zriadený farský vodovod.

Vo väzniciach v Leopoldove, Mírove, Valdiciach a inde strávil desať rokov. Po prepustení z väzenia  sa nesmel vrátiť na svoju faru. Bol vo výrobe, pracoval najprv v stavebnom podniku v Pezinku a potom ako skladník v nemocnici na Kramároch v Bratislave.

V rokoch politického uvoľnenia a dosiahnutí dôchodkového veku pôsobil ako duchovný u rehoľných sestier v Turčianskych Tepliciach a do verejnej pastorácie sa dostal 4. apríla 1970, ako správca farnosti v Plaveckom Štvrtku, kde býval v prenájme v dome pri železničnej stanici, vzdialenom asi 1,5 km od kostola. Až po mnohých rokoch sa mu podarilo získať budovu farského úradu, ktorú za pomoci farníkov a príbuzných dôkladne opravil.

V Plaveckom Štvrtku oslávil ešte 50. výročie kňazskej vysviacky. Potom už vyčerpaný životom a kňazskou službou, nepochopený v tom, čo konal a hlásal, s podlomeným telesným i duševným zdravím dožil svoj život striedavo na fare a v nemocnici. Zomrel 12. mája 1985. Pochovaný je v hrobe rodičov na skalickom cintoríne. Vedel zaujímavo rozprávať a upútať poslucháčov. Často pripomínal, že je račianskym farárom, pretože jeho ustanovenie nikto z cirkevných predstavených nezrušil...

Ľudovít Košík

::

Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.