2. mája 2010

Rozhovor 2+2: odpovedá Teodor Križka

Teodor Križka (1956) popredný slovenský básnik a šéfredaktor dvojtýždenníka Kultúra. Vydal niekoľko pozoruhodných básnických zbierok a tiež knihu autobiografických esejí s názvom Srdce Sizyfos. Je aj prekladateľom poézie (Jevtušenko, Pasternak, Rilke) a autorom libreta k opere Šavol.

JM: Teodor, tvoja najnovšia knižka je určená hlavne deťom. Zbierka veršov Kresbička drobná navždy visí v ráme zaujme už na prvý pohľad veľkorysou polygrafickou úpravou a pôsobivými ilustráciami Zuzany Vaňousovej. Aké miesto má písanie pre deti (a osobitne táto kniha) v kontexte tvojej tvorby?
T. Križka: Delenie literatúry na literatúru pre dospelých a pre deti považujem iba za veľmi pomocné. Ľudové rozprávky, zaznamenané Dobšinským, si rozprávali dospelí. I Gulliverove cesty sú pôvodne filozofická próza Jonathana Swifta určená pre dospelých. Taktiež Cervantesov jedinečný román Don Quijote nie je paródia na rytierske romány, ako nás to učili v škole, ale veľmi, veľmi vážne dielo. Hranicu krásy teda nevediem pomedzi vekové kategórie, ale pomedzi hodnoty. Krása je krása, múdrosť je múdrosť, pravda je pravda. Rovnako v rozprávke ako u Dostojevského. Jednoduchší jazyk nemá znamenať akýsi ústup, zníženie sa k detskému svetu. Naopak. K deťom sa stúpa.
Preto pre deti píšem málo. Napísal som iba dve knižky. Prvá vyšla pod názvom Pošepkala vločka nehu do oblôčka s doslovom jedinečného básnika a kňaza Štefana Sandtnera SDB. Boli to listy vo veršoch sedemročnému dievčatku s Dubnice nad Váhom ako odpovede na základné otázky, ktoré dospelým môže položiť také rozumné dievčatko alebo chlapec.
Najnovšia kniha Kresbička drobná navždy visí v ráme akoby voľne pokračovala v odpovediach z predchádzajúcej knihy. Len tieto odpovede už viac oscilujú okolo tajomstva krásy a výtvarného umenia. Chcel som deťom povedať, že dobrý obraz, dobré výtvarné dielo, rovnako ako báseň, tanec, pieseň, ale i džbán, je vlastne modlitba. Že je to kostolík, ak to všetko vzniká z lásky. A môj zámer mi výborne pomohla doplniť aj pani Zuzana Vaňousová, sestra jedinečného herca Jozefa Kronera, ktorá namaľovala množstvo obrázkov na skle. Už to sklo navodzuje dojem, že ide o okno – ale kam? O okno do záhrady, ktorú zvyčajne nevidíme inak ako srdcom. V tej záhrade niet minulosti, prítomnosti a budúcnosti. Je tam večné „teraz“. Je tam permanentný zázrak. Tou záhradou sa prechádza Svätý Duch.
Je mi smutno, ak umenie vzniká ako samoúčelný exhibicionizmus ľudského ega. Človek je predsa tiež pozvaný byť chrámom, vstúpiť do tej záhrady Ducha. Ak jeho práca nie je hľadaním zmyslu, potom sa mu v prstoch všetko mení v prach.

JM: Dvojtýždenník Kultúra verejne deklaruje svoju závislosť od etiky. Ako šéfredaktor buduješ toto periodikum na overených kresťanských a národných hodnotách, ale dávaš priestor aj kultivovanému diskurzu. Čo podľa teba potrebuje Slovensko, aby obstálo v skúškach času?
T. Križka: Neviem, čo potrebuje svet, aby obstál. Žiaľ, neviem ani, čo potrebuje Slovensko. Domnievam sa však, že pozvanie k zmyslu dostávame do srdca, do duše takpovediac ako dedičstvo. V ostatných desaťročiach tento vnútorný hlas prekrikujú najrozličnejšie zúfalé lákadlá. Mali by sme sa preto rozpamätávať na toto pozvanie, počúvať hlas svedomia. Svedomie nás určite nepozve závidieť, kradnúť, povyšovať sa, tobôž zabíjať... Svedomie nám pošepne a pri troške kultivovaného ticha priam zakričí, že všetko, čím sme a čo máme, je nezaslúžený dar. Slušní ľudia za dar ďakujú a ak sú veľmi láskaví, darcu za dar chvália. Tak si v duchu myslím, že Slovensku i svetu prináleží rozpomenúť sa na ono svedomie, ďakovať a chváliť podobne, ako to robili všetky pokolenia pred nami.
O predkresťanských formách vďaky zvykneme hovoriť, že sú pohanské. Dr. Cyril Hromník z Kapského Mesta, rodák z Hrabušíc, však o nich hovorí ako „bohanských“. Aj keby to bola iba čistá zhoda náhod a slovo POHAN neznamenalo v skutočnosti BOHAN, teda uctievač Boha, nik nemôže poprieť, že neviera, popieranie nadprirodzenej podstaty života, je až novodobý „vynález skazy“ a sprievodný jav tzv. osvietenstva, keď sa bohom stal ľudský rozum. Kam toto božstvo vedie, netreba popisovať. A tak sa mierou svojich síl a schopností s pomocou múdrych a hlbokých ľudí, ktorí nestratili odvahu, usilujem rozpamätávať na stratený zmysel človeka. Na tisícročné dejiny slovenskej vďaky a chvály Bohu. Toto je podľa mňa hodné mena kultúra. Toto je hodné Slovenska, ktoré v erbe nenosí nijakého predátora, ale cyrilo-metodský dvojkríž a za patrónku má Sedembolestnú Pannu Máriu.
Na sviatky si tak trochu eufemisticky želáme zdravie a šťastie, niekto i úspech a bohatstvo. Ja zvyknem želať, aby sme našli zmysel bolesti. Lebo šťastie nie je nijaká cukrová vata. Šťastie je chvíľkový pocit naplnenia ako horská vyhliadka, z ktorej vidíme nádheru Božej veleby otlačenej v krajine. Čím urputnejšia túžba nahor, tým viac námahy a bolesti...

JM: Ďakujem za odpovede a dodávam, že Kultúra je aj na internete: Kultúra

2 komentáre:

  1. Táto veta akoby narážala na obsah mojich občasných úvah o vzťahu človeka k spoločnosti a ku svetu v ktorom žije:
    "Svedomie nám pošepne...že všetko, čím sme a čo máme, je nezaslúžený dar."
    Len nie som istý, že to všetko je nezaslúžené, lebo je to v podstate života v spoločnosti. Sám človek neznamená takmer nič. Život je, alebo nie je a keď nám bol daný patrí nám právom, iná možnosť nie je. Komu teda patrí vďaka? Iste sa dá odpovedať podľa náboženskej viery, alebo aj podľa rozumu...

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Je aj iná možnosť - že by sme tu neboli! Dostali sme život bez vlastného pričinenia. Nie je to teda nezaslúžený dar?!

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.