9. novembra 2010

Rozhovor 2+2: odpovedá Juraj Kuniak

Juraj Kuniak (1955) – osobitý básnik a spisovateľ solitérneho typu. Má technické vzdelanie, riadi malú eseročku a vedie vydavateľstvo Skalná ruža. Žije v horskej osade Kordíky na strednom Slovensku. Vydal viac ako 20 kníh v slovenskom, anglickom a českom jazyku. Za svoju tvorbu získal ocenenia doma i v zahraničí.

JM: Pán Kuniak, netajíte sa tým, že vaším umeleckým vzorom je Milan Rúfus. Čo vás priviedlo k tvorbe tohto autora? Ako vnímate jeho dielo v kontexte slovenskej literatúry?

J. Kuniak: S Milanom Rúfusom sme mali vzácny medzigeneračný vzťah. V roku 1972 ma jeho zbierka básní Zvony priviedla nielen k jeho menu, ale aj k poézii vôbec. Mal som sedemnásť rokov, voči okolitému svetu som sa vymedzoval kriticky. Hral som na gitare, miloval Boba Dylana a v školskom časopise (na Šmeralke v Košiciach) som pod pseudonymom publikoval akési vlastné protest-songy. V tom čase začala vychádzať príloha Nového slova Z najmladšej poézie, v ktorej dostala priestor začínajúca básnická generácia. Vedľa publikovaných básní boli aj odkazy autorom, ako sa má písať. Bol to práve Rúfus, ktorý ma upozornil na nebezpečenstvá takejto „liahne talentov“, vystríhal ma pred takýmto druhom „básnickej školy“, ironicky ju nazýval „škôlkou poézie“. Učil ma byť svoj, byť verný sebe. Pre mňa, vtedy, to bolo zásadné usmernenie.
Aby som zdôraznil, o čo ide, na tomto mieste si dovolím upresniť aj vyjadrenie ukryté vo vašej otázke, a totiž, že Milan Rúfus je mojím umeleckým vzorom. Áno, v hĺbke osobnosti, ale zaiste nie v téme ani v poetike. Rúfus je neopakovateľný ako Michelangelo. V ňom sa zavŕšil určitý „umelecký sloh“, ktorý netreba ďalej rozmnožovať. Cesta „ďalej“ je iná. Skutočná tvorba je vždy originálna a nehľadí na vzory. Keby sa niečo také ako závislosť od vzoru z mojej tvorby zračilo, Rúfus vo svojej prísnosti a zároveň dobroprajnosti by bol prvý, kto by ma upozornil, aby som sa nepridŕžal jeho vzoru, ale šiel vlastnou cestou. Nič také sa nestalo. Rúfusa nevnímam (a ani v mladosti som ho nevnímal) ako nasledovaniahodný vzor, ale ako učiteľa, majstra, ktorý jedného dňa povie: „Tak choď a neboj sa, buď svoj!“ To sa aj doslova stalo.
Od Rúfusa viedli lúče mnohými smermi: k Miroslavovi Válkovi, k Vladimírovi Holanovi, a po istom čase, keď som bol zrelší, aj k Ivanovi Laučíkovi, ktorého si Rúfus – tiež Lipták – vážil. Rúfus vedel oceniť iného básnika, sledoval literárne dianie a ťažko by sa našla otázka, ktorá by ho zaskočila. Raz sa predo mnou jeho manželka, pani Magda, spýtala na Joža Urbana. Zaujímala sa, či je Urban dobrý básnik. Rúfus povedal: „Áno, to je dobrý básnik.“
Dielo Milana Rúfusa v kontexte slovenskej literatúry vnímam ako svojbytný vesmír, uzavretý do seba vlastnými gravitačnými silami, a otvorený čitateľom každého veku. Zahŕňa básne pre dospelých i básne pre deti, rozprávky, modlitbičky, eseje a patria k nemu i rozhovory. Máloktorý autor komunikoval s čitateľmi prostredníctvom rozhovorov v takej veľkej miere ako Milan Rúfus.

JM: Na čom teraz pracujete? Kde hľadáte inšpiráciu? Čo vás teší, prípadne zarmucuje?

J. Kuniak: Po dlhšej spolupráci s výtvarníkom Jánom Kudličkom na jeho monografii Mystérium krajiny, ktorý vyšla koncom roka 2008, sa znova vo väčšej miere venujem poézii. Moja poézia má blízko k próze a naopak, moja próza má blízko k poézii. Sú to dve sestry, ale každá má iné nároky, ktoré treba rešpektovať, hlavne si ich neslobodno pliesť. Niekedy to je náročnejšie, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Mám fóbiu z rutiny, nerád sa opakujem. Pripomínam si, že umenie je esencia. Stále znova sa učím škrtať. Prichádzam na to, že umenie škrtať je možno rovnako náročné, ak nie náročnejšie, ako umenie písať.
Inšpiráciu hľadám v bezprostredne žitom živote, v jeho látke, ktorej je stále viac, než možno spracovať. Syna sme oženili, dcéru vydali, máme prvého vnuka - vstúpil som do tretieho veku. S manželkou sa tešíme na novú etapu a máme radosť z toho, čím sme už prešli. Vzduch je nabitý inšpiráciou. Som dosť skúsený na to, aby som si vedel vybrať, ale nie ešte dosť starý na to, aby som v sebe poprel chlapca. Udržiavam kontakty. Spolieham sa na priateľov. Viac počúvam. Stále hodne čítam. Čoraz menej cestujem. Zdá sa mi, že dôležitejšie, ako byť vo svete, je byť doma.
Teší ma, že občas sa ešte daria veci. Nedávno vyšla prekrásna zbierka básní Ruda Juroleka Smrekový les. Mladí básnici z východu Richard Kitta a Ján Gavura (v partii s Dalimírom Stanom a Jánom Litvákom) začali vydávať na Slovensku bezkonkurenčný časopis ENTER s podtitulom Kam zo súčasného umenia a literatúry. Vizuálnu koncepciu a grafickú úpravu im robí Erik Jakub Groch a jeho syn Martin: nádherný výsledok, aj k prečítanému časopisu sa rád vraciam a len tak v ňom s pôžitkom listujem... Pred pár dňami som bol hosťom literárno-hudobného večera v banskobystrickom Konzervatóriu Jána Levoslava Bellu, ktorý zorganizovali mladí ľudia, študenti, medzi ktorými vyniká klavirista Adam Stráňavský & spoločníci. Predviedli vynikajúce hudobné výkony, otvorene vnímali poéziu i prózu, vytvorili úžasnú atmosféru, veľmi dobre som sa medzi nimi cítil. Zakaždým mám veľkú radosť, keď stretnem mladých ľudí, ktorí niečo vedia, usilujú sa prekonať a púšťajú sa do vecí (a do života) so zanietením. Neustále ma zarmucujú naši politici.

JM: Ďakujem za rozhovor.

Pripájam užitočné odkazy, týkajúce sa diela Juraja Kuniaka: Wikipédia, Literárne informačné centrum, Open Library.

2 komentáre:

  1. Rutina v umení zvyčajne robí z umenia remeslo... Inak je rutina v manuálnej práci uvoľňujúca pre duševné pochody a môže byť istým spôsobom relaxu.

    Múdre sú slová o škrtaní, to beriem - škrtanie je (často) esenciou dobrého štýlu.

    V tomto rozhovore som teda objavil dve úžasné a blízke veci. Škrtanie a tá druhá úžasná vec je výrok o cestovaní, ten sa mi páči, aj keď rád cestujem...

    ...a nechcem sa opakovať, po takýchto odporúčaniach by si som rád prečítal niečo z tej básnickej tvorby... :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Schopnosť škrtať nadbytočné je znakom dobrého spisovateľa i publicistu...
    Je príjemné cestovať, ak sa má človek kam vrátiť, ak má domov, čiže miesto, kde sa cíti dobre. Odchody bez návratu bolia...

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.