Tvoj čas ešte neprišiel, musíš sa vrátiť

(Príbeh zo života)

Ilustračná snímka: Arpád Horváth

KAROL DUČÁK

Aké úžasné je povolanie kňaza! Smieť premieňať chlieb a víno na telo a krv Pána, priamo sa dotýkať Boha, byť jedným z manažérov jeho diela spásy sveta: vari môže byť niečo úžasnejšie? Prešli už dve tisícročia odvtedy, čo vzniklo toto katolícke povolanie, najúžasnejšie na svete.

Od čias, keď Ježiš Kristus založil svoju Cirkev a sám sa stal jej prvým Veľkňazom, nové a nové generácie jeho nasledovníkov uskutočňujú úchvatné dielo spásy ľudských duší. No nikdy ich nie je nazvyš. Preto Pán povoláva nových a nových pastierov pre početné stáda svojich ovečiek. Už po dve tisícročia klope na srdcia mladých mužov a pozýva ich k dušpastierskej službe, no nie vždy jeho pozvanie môže byť vypočuté. Z rôznych príčin. Niekedy mladý muž sám zahluší volanie Pána vo svojom srdci, inokedy bránia realizácii povolania objektívne ťažkosti. Avšak aj tí, čo vypočujú volanie Pána, prichádzajú k nemu často kľukatými cestami. Taký je aj prípad Jána.

Kto by povedal, že práve on sa stane kňazom? Vlastne ním vôbec nemal byť. Tak to aspoň dlhú dobu ponímal jeho otec, chemický inžinier, riaditeľ továrne, ktorý od svojho syna očakával niečo úplne iné. Jánov otec síce vyrastal ako katolík, no osudnou sa mu stala pochybovačná, skeptická, nedôverčivá ľudská prirodzenosť, taká typická nielen pre neho, ale pre celé ľudské pokolenie. Bol typickým moderným človekom kozmického veku, plného excelentných úspechov človeka na poli vedy a techniky. Dal sa opiť výdobytkami ľudského génia a od istého času sa ho čoraz viac zmocňovali pochybnosti, či taký vyspelý tvor ako človek vôbec ešte potrebuje Boha pre svoju existenciu. Prestal vnímať to, že aj ľudská genialita je Boží dar a bez Boha by človek vôbec neexistoval.

Nahonobil si majetok a myslel si, že zbohatol. V skutočnosti sa však stal chudákom. Stratil totiž jedinú cennú vec, čo v živote mal – vieru v Boha. Namiesto Boha povýšil na svoj nový oltár človeka. Pod vplyvom vedeckých teórií, ktorými sa čoraz intenzívnejšie zaoberal, začal Katolícku cirkev, v ktorej vyrastal, považovať za skostnatenú, zastaranú inštitúciu, neschopnú osloviť moderného človeka. V tomto presvedčení ho utvrdzovalo prostredie, v ktorom sa nachádzal. Bol obklopený skeptickými racionalistami a voľnomyšlienkarmi, ktorí katolícku vieru úplne odmietali a snažili sa ju svojou kvázivedeckou argumentáciou zosmiešniť a spochybniť. V tomto prostredí si Jánov otec našiel aj svoju budúcu manželku, takisto chemickú inžinierku vo fabrike, kde pracoval, a po krátkej známosti sa s ňou oženil.

Narodilo sa im len jedno dieťa, takže Ján bol jedináčik, vyrastajúci v pohodlí a prepychu. Podľa predstáv otca mal Ján urobiť veľkolepú kariéru v živote a vyšplhať sa hodne vysoko na spoločenskom rebríčku. Povolanie kňaza sa s takýmito predstavami vôbec nezlučovalo.

Jánov otec a matka boli inteligentní, vzdelaní ľudia a aj pozorní rodičia, ale svojho syna nainfikovali odporom ku katolíckej viere. Nejaké minimálne náboženské znalosti Ján síce pochytil od kamarátov a spolužiakov, predovšetkým od hlboko veriaceho priateľa Karola, s ktorým často vášnivo polemizoval na tému viery, no tieto polemiky nič nezmenili na spôsobe Jánovho života. Žil ako presvedčený ateista. Svojim rodičom však hanbu nerobil a stal sa pýchou rodiny. Od prvých školských krokov sa výborne učil a školu zvládal bravúrne. Mal fenomenálnu pamäť, takže poväčšine mu stačil výklad učiteľa v škole a doma sa veľa učiť nemusel. Napriek tomu bol najlepším žiakom v triede. Veľmi veľa čítal, predovšetkým odbornú literatúru, takže na svoj vek bol úctyhodne vzdelaný a rozhľadený.

Vysokú školu ukončil s vynikajúcim prospechom a stal sa chemickým inžinierom tak ako jeho rodičia. Otec sa v synovi videl a očakával, že jeho syn urobí oslnivú kariéru. Sám sa o to pričinil. Vybavil synovi po skončení vysokej školy veľmi lukratívne a perspektívne miesto vo fabrike, kde pracoval. Všetko išlo ako po masle, až jedného dňa...

Ten hrozný výbuch vo fabrike... Ján počul náramný rachot a pocítil príšernú bolesť v celom tele. Odrazu však bolo ticho a on zistil, že sa vznáša. Cítil sa byť ľahučký ako pierko. Ocitol sa niekoľko metrov nad zemou. Pod sebou videl tú spúšť, ktorú po sebe zanechala detonácia. Zbadal nehybné ľudské telá. Jedno telo ležalo blízko neho. Snažil sa zistiť, kto je ten ležiaci človek, ale spočiatku ho nepoznával. Uvedomil si však, že je oblečený rovnako ako on. Ten človek sa Jánovi nijako nepáčil, ale on si zrazu uvedomil, že sa díva na svoju vlastnú telesnú schránku. Paradoxne, vôbec mu neprekážalo, že jeho telo tam dole je nehybné. On sa cítil výborne a vôbec nič ho nebolelo. Zbadal zmätene pobehujúcich ľudí, ktorí pribiehali k nehybným telám a ošetrovali ich. Nechápal, načo je to dobré a snažil sa s tými ľuďmi komunikovať, no oni ho úplne ignorovali.

Odrazu ho akási neznáma sila vtiahla do temného tunela, cez ktorý letel závratnou rýchlosťou. Na konci tunela videl svetlo a keď napokon tunel opustil, zalial ho oslnivý jas. Nikdy v živote také úžasné svetlo nevidel. To svetlo bolo belšie ako biele, jasnejšie ako jasné, oslňujúcejšie ako oslnivé. Napriek tomu neoslepovalo, ale bolo veľmi príjemné. V tom svetle bolo veľa žiariacich bytostí, medzi ktorými spoznal zomrelých príbuzných a priateľov.

Potom stretol najvyššiu svetelnú bytosť, z ktorej vyžarovala nesmierna, neopísateľná, bezvýhradná láska a porozumenie. Hoci Ján doposiaľ žil ako presvedčený ateista, okamžite spoznal, že tou bytosťou je Ježiš Kristus. Nikdy potom Ján nedokázal presne popísať tú úchvatnú, bezhraničnú blaženosť, ktorú prežíval v blízkosti Ježiša. Ani sa to nedá, pretože v žiadnom ľudskom jazyku nie sú vhodné slová, ktoré by vystihovali tento stav absolútnej blaženosti. Ján zrazu zatúžil navždy ostať v tomto stave neopísateľnej rozkoše, ale Ježiš mu povedal:

„Tvoj čas ešte neprišiel, musíš sa vrátiť.“

Nebol síce nadšený, ale cítil voči Kristovi bezhraničný rešpekt a vrátil sa do svojho doráňaného tela. Dlhú dobu sa liečil, najprv v nemocnici, potom sa doliečoval doma.

Na plnohodnotný návrat do praktického života si však musel ešte počkať. Keď mu hovorili, že je jediný, kto prežil haváriu, pohotovo odvetil, že o tom vedel hneď v čase nehody. Vzápätí vyrozprával svoje zážitky počas klinickej smrti, ktoré vzbudili veľkú pozornosť jeho priateľov a známych.

Napokon sa Ján definitívne uzdravil a mohol sa vrátiť do bežného života. Nehoda však na ňom zanechala vážne následky, ktoré prevrátili jeho život naruby. Veľmi ho trápila jeho poznačená tvár. Kým predtým vyzeral ako anjel, teraz boli na jeho tvári stopy po nehode, ktoré mu ostali natrvalo. No najviac bol poznačený jeho duchovný svet. Úplne sa v ňom zmenil rebríček hodnôt. Čas rekonvalescencie využil Ján na prehodnotenie celej svojej dovtedajšej existencie na tomto svete a s hrôzou spoznal, aký prázdny život doposiaľ žil.

Uvažoval, koľko investoval do budovania svojej kariéry, do uspokojovania svojich materiálnych potrieb. Žil len pre matériu, no pritom duchovne zakrpatieval. Svoju dušu úplne vyradil z okruhu svojich záujmov. Robil všetko preto, aby si zabezpečil pohodlnú, luxusnú existenciu na tomto svete. No stačil jeden jediný krátky okamih a všetko sa v momente mohlo skončiť.

Celá námaha toľkých rokov driny by bola vyšla navnivoč. Aký nestály je tento pozemský život! A aký nerozvážny tvor je človek! Koľko investuje do svojho tela a pritom si neuvedomuje, že najcennejšia je jeho duša! Najdôležitejšie na tomto svete je žiť nie pre toto pozemské plahočenie, ale pre budúci, večný život. Stratiť tento život na zemi v záujme získania budúceho večného života.

Jánovi sa otvorili oči a on si neomylne stanovil nový smer života. Rozhodol sa, že už nebude otrokom matérie, ale začne žiť pre duchovné veci. Pochopil, prečo mu Kristus povedal, že sa musí vrátiť. Musí predsa odčiniť roky premárneného života a zanedbávania svojej duše. Avšak nemôže už žiť len pre seba samého. Musí otvárať oči tým, ktorí žijú a zmýšľajú rovnako ako on pred nehodou. Ani sa nemusel veľmi namáhať, aby našiel správnu cestu. Zapísal sa na štúdium teológie.

Rodičia neboli jeho rozhodnutím nadšení. Zvlášť otec bol hlboko sklamaný a snažil sa vyhovoriť synovi jeho rozhodnutie, ale napokon bol nútený kapitulovať. Ján bol ostatne dospelý človek, takže otec mu ani nemohol brániť v jeho slobodných rozhodnutiach. Napokon bol rád, že jeho syn vôbec žije, takže napokon kapituloval. O niečo viac pochopenia prejavila Jánova matka, ktorej záležalo predovšetkým na synovom šťastí. Ak jej syn nájde v novom povolaní skutočné životné šťastie, ona mu ho zo srdca bude žičiť.

A tak Ján absolvoval ešte jednu vysokú školu. Tak ako prvú vysokú školu, aj teológiu ukončil s eminentným prospechom. Stal sa z neho dobrý kňaz a znamenitý kazateľ, ktorý si získaval srdcia svojich farníkov hlbokými znalosťami a svojím pohnutým životným príbehom, ale aj toleranciou voči hriešnikom či pochybujúcim. Nakoniec sa mu podarilo priviesť k pravej viere aj svojich rodičov a tak v rodine zavládol božský pokoj a láska. Ján nikdy ani na okamih neoľutoval svoje rozhodnutie stať sa kňazom. Aj keď s istým oneskorením, predsa pochopil, kde je jeho miesto v živote.

(Voľne spracované podľa skutočnej udalosti z 20. storočia. V jadre ide o pravdivý príbeh mladého vysokoškolsky vzdelaného muža, ktorý našiel cestu k povolaniu kňaza až po ťažkej životnej tragédii. Niektoré detaily príbehu sú však prídavkom autorovej fantázie.)

::

Karol Dučák

Autorom príspevku je spisovateľ a publicista Karol Dučák.

::

Prečítať si môžete aj ďalšie príbehy:

List z pekla

Biedny koniec zradcu