8. februára 2016

Dôverujem Svätému Duchu v Cirkvi

DRUHÝ ROZHOVOR S DIAKONOM MANUELOM SATTELBERGEROM
Manuel Sattelberger
Dôstojný pán diakon, naše prvé interview malo úspech na Slovensku, ale aj v Rakúsku. Sú však ešte mnohé nezodpovedané otázky, ktoré čakajú na svoju odpoveď. Preto Vám chcem znovu položiť pár otázok. Ste diakon. Aký rozdiel je medzi diakonom a kňazom?
V prvom rade chcem poďakovať za prvé interview! Teší ma, že bolo u čitateliek a čitateľov na Slovensku (a v Rakúsku) tak dobre prijaté. V Katolíckej cirkvi je sviatosť vysviacky. Táto sviatosť vysviacky je trojstupňová: diakon – kňaz – biskup. Ak to tak možno povedať, diakon je prvý „stupeň vysviacky“ v katolíckom klére. Diakon je pomocník kňaza a biskupa. Doslova preložené diakon znamená „služobník“. Je teda vysvätený na službu v Cirkvi.

Diakon má, ako to pápež František opakovane zdôrazňuje, ísť na okraje (farského spoločenstva, spoločnosti)! Diakoni sú „vysvätení“ sociálni pracovníci. V Cirkvi je praktizovaná láska k blížnemu natoľko dôležitá, že ju dokonca dáva ako služobný úrad v osobe diakona. Diakoni smú udeľovať sviatosť krstu, asistovať manželom pri sobáši a udeľovať sviatosť manželstva, smú slúžiť pohreby, viesť bohoslužby slova a pobožnosti. Všetky tieto úlohy sú pochopiteľne bez sviatosti Eucharistie, lebo diakon nesmie sláviť svätú omšu. To je „hlavná úloha“ kňaza. V tom spočíva aj rozdiel, rovnako pri sviatosti spovede a pomazania chorých, ktoré sú vyhradené kňazskému úradu. Od Druhého vatikánskeho koncilu sú dva druhy diakonov: stály diakon (ženatý alebo celibátnik) a diakon (ako predstupeň), ktorý sa pripravuje na kňazstvo. Takmer všetci stáli diakoni sú starší, ženatí, majú viac detí a vykonávajú čestný diakonát popri civilnom povolaní.

Môžete sa niekedy v budúcnosti aj vy stať kňazom?
Principiálne som bol vysvätený ako „stály diakon“ pre diecézu St. Pölten. Nemám vlastnú rodinu a žijem v celibáte, teda takou formou života, akou žijú aj kňazi. Uvidíme, čo prinesie budúcnosť, ako o tom zmýšľajú kompetentní biskupi a ako rozhodnú. Chcel by som ale objasniť, že som diakonom s veľkou záľubou a tento služobný úrad chcem zo všetkých svojich síl žiť dobre, ku cti Boha a k pomoci mojim sestrám a bratom, pre ktorých sme pravdaže boli všetci vysvätení! Biskupi, kňazi a aj diakoni boli samozrejme vysvätení nie pre seba samých, ale PRE spoločenstvá, pre veriacich kresťanov, pre naše sestry a bratov v laickom stave.

K. Dučák a M. Sattelberger (vpravo)
A chcete sa stať kňazom?
Hlavným povolaním som pastoračný asistent a učiteľ náboženstva. Toto cirkevné povolanie je vlastne len v „bohatých“ krajinách, najviac v nemeckom jazykovom priestore (Nemecko, Rakúsko, Švajčiarsko). V priebehu doby, bol som už deväť rokov pastoračným asistentom (čiže pomocníkom dušpastiera), som pociťoval volanie po diakonáte. Zo strany diecézy mi však bolo vždy láskyplne navrhované, aby som sa hneď stal kňazom. Lenže nemám na to predpísané akademické vzdelanie. Navštevoval som „len“ štyri roky trvajúce štúdium teológie, sociálnej pedagogiky a humanitných vied na „Učilišti pre pastoračné povolania“. Takže mi bolo jasné, ako ďaleko môže viesť moja cesta, totiž „len“ do diakonátu. Ja však znovu podčiarkujem, že som veľmi rád diakonom, ale keď ma „Cirkev“, čiže biskup, povolá a aj s mojím neakademickým vzdelaním uzná a prijme (za vhodného kandidáta na kňazstvo), budem sa nad tým zamýšľať. S cirkevnoprávnym dišpenzom by to bolo možné! Aj takéto prípady sa už stali. Prosím, modlite sa za mňa!

Katolícka cirkev nielen v Rakúsku, ale aj na Slovensku a v mnohých iných krajinách zápasí s nedostatkom duchovných povolaní. Práve služba diakonov môže do istej miery pomôcť preklenúť ťažkú situáciu. Čo si o tom myslíte Vy?
Nedostatok kňazov je realita. Žiaľ! Dôvody sú mnohostranné. Práve v posledných desaťročiach sa aj v spoločenskej a cirkevnej oblasti veľa zmenilo. Neľakajte sa, ale som toho názoru, že diakoni (ktorých tiež nie je veľa) nie sú, resp. nemôžu byť riešením nedostatku kňazov! A vôbec, považujem za nebezpečné vzájomne stavať proti sebe rozličné dušpastierske povolania (pastorační asistenti, farskí pomocníci, diakoni a kňazi). Tu je možná len vzájomnosť. Vo vzájomnej dôvere a vzájomnom ocenení!
Možno chce Duch Svätý skrze „znamenia čias“ (ako je napríklad nedostatok kňazov), poukázať na to, že „klerikalizovaná zaopatrovacia cirkev“ sa blíži k svojmu koncu. Možno nás chce Prozreteľnosť upozorniť, aby sme v zvýšenej miere povolávali laických kresťanov do Cirkvi a posilňovali ich postavenie. Pretože aj laici majú cez krst a birmovanie svoj záväzok ohlasovať evanjelium. Nechápte ma zle, nechcel by som v žiadnom prípade úrad vysviacky odstrániť alebo znižovať jeho dôležitosť. Ale už mnohí teológovia hovoria o „krstnej vysviacke“ kresťanov a všetkých jej dôsledkoch. Určite sa v Cirkvi nevyhneme tomu, aby sme prehodnotili podmienky vstupu do kňazstva. Možno ich aj nanovo upravíme! Prosme o vanutie Ducha Svätého, aby aj v budúcnosti bolo možné sláviť Eucharistiu. A sviatosť Eucharistie je najkrajšia a najpovznášajúcejšia služba katolíckeho kňaza!

Teológovia v niektorých krajinách hovoria, že v Katolíckej cirkvi by mohli byť aj ženy diakonky. Osobne sa staviam k takejto novote skepticky, ale to je len môj súkromný názor. Aká je Vaša mienka?
V ranej Cirkvi boli diakonky. To je fakt a je to isté. Len nevieme presne, z čoho pozostávala ich služba. Najviac teológov a cirkevných historikov je toho názoru, že takzvané „diakonisy“ spoluúčinkovali pri krste žien a dievčat. V zásade možno zhrnúť, že službu diakonís v ranej Cirkvi a službu mužských diakonov nemožno zrovnoprávniť. Je to ťažká, citlivá téma, pretože sa (niektoré) ženy veľmi ľahko môžu cítiť ukrátené! Zvlášť v našej dobe, v ktorej ženy už nemusia „držať ústa“. Máme mnoho úplne skvelých a veľmi nadaných teologičiek, profesoriek náboženstva, pastoračných asistentiek a učiteliek náboženstva, im musí byť dané primerané miesto. V žiadnom prípade to nie sú „kresťania druhej triedy“! Prosme Presvätú Matku Božiu Máriu, pravú ženu, aby sa prihovárala za „ženskú stranu“ Cirkvi!

Časť kňazov odchádza do civilu, pretože sa zaľúbia a chcú si založiť rodinu. Tieto udalosti znovu oživujú diskusie o prípadnom zrušení celibátu kňazov. Pápež František sa raz vyjadril, že celibát je pravidlo života, ktoré si veľmi váži a považuje ho za dar Cirkvi, no pri inej príležitosti  sa dal počuť, že povinný celibát kňazov nie je dogma, ale tradícia, ktorá vznikla pred približne tisíc rokmi, a dvere pre zmeny v budúcnosti sú vždy otvorené. Je to podľa Vás reálne?
To je zase ťažká otázka! A aj háklivá otázka! Veľa sa diskutuje a mnohí teológovia a biskupi majú v tomto ohľade „zaužívaný“ názor. Poslední pápeži (Ján Pavol II., Benedikt XVI. a František) vždy znovu vyzdvihovali veľkú cenu a vyžarujúcu silu dobre praktizovaného celibátu. Ale či skutočne len táto jedna „cesta“ musí byť, má byť, môže byť alebo smie byť, to sa tiež ukáže. No jedno je jasné, nesmieme „zabetónovať“ slávnosť Eucharistie, svätej omše, ako zdroj a vrchol kresťanského života, (len) do celibátnej formy života! Považujem zmeny za možné, pretože Cirkev sa vždy ďalej rozvíja. Veď to predsa nepadlo z neba, ale sa to formovalo a rozvíjalo krok za krokom v priebehu storočí. Chcem byť úprimný, veľmi dôverujem Svätému Duchu v Cirkvi. On vždy otvoril zamknuté dvere, ukázal cestu do budúcnosti! On, dych Boží, nás nenechá ani v týchto otázkach osamotených! Jeho Duch vanie, kam chce!

Dovoľte mi osobnú otázku: Vy nemáte túžbu oženiť sa a založiť si rodinu? 
Pri mojej diakonskej vysviacke 22. septembra 2013 v kláštore Melk som bol jediný zo štrnástich kandidátov na diakonskú vysviacku, ktorý nemal vlastnú rodinu (v zmysle mať manželku a deti). Zložil som pri vysviacke sľub celibátu. Ale nie nepremyslene alebo naivne. Nie, ja viem, akého veľkého daru som sa vedome zriekol! Zriekol som sa vlastnej malej rodiny, aby som sa mohol stať všetkým pre väčšiu rodinu, Cirkev, farskú rodinu! Moje sily a talenty naplno a celkom nasadiť pre to väčšie! Veľmi si vážim mojich ženatých spolubratov v diakonáte, ich manželky a deti. Lebo tieto rodiny nesú diakonát spolu so svojimi manželmi a otcami. Isteže, sú aj momenty, keď sa človek ako celibátnik cíti sám. To je jasné a pochopiteľné, ba aj normálne, ale koľkí ľudia sa cítia rovnako, pričom títo ľudia si ten spôsob života „vybrali“ neúmyselne. Názory na celibát sa rozchádzajú!
Pri mojej vysviacke so mnou rakúska televízia ORF robila rozhovor presne o tejto otázke. Inakšie televíziu nezaujímalo nič, ale téma „zriekate sa rodiny!“ stála v popredí. Pozitívne prežívaný celibát, aj keď to nemôže byť spôsob života všetkých, je silným svedectvom viery v dnešnom svete! Znamenie, o ktorom ľudia rozmýšľajú, ktoré často aj provokuje, ale presne tým účinkuje, lebo duchovný všetko vsádza na jednu kartu, totiž na kartu Božej lásky. Celibát je dar Božej milosti, ale určite nie je vhodný pre „každého“. Lebo aj rodina je Cirkev v malom, domáca Cirkev v každodennom živote!

Za rozhovor ďakuje Karol Dučák.
::

5 komentárov:

  1. Ďakujem za tento rozhovor.

    Slová pána diakona sú zjavne sýtené vierou a dôverou v Boha.
    Pekne a múdro hovorí o celibáte... To je dnes vzácne.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Karol Dučák11.2.16

      Ďakujem za pozitívnu reakciu. Keďže príprava a realizácia tohto rozhovoru vyžadovala odo mňa nemalé úsilie, dobre mi padne každá pozitívna reakcia na toto interview. Obzvlášť ma teší, že rozhovor a hlboké myšlienky pána diakona ocenila aj moja manželka. Vďaka Bohu.

      Odstrániť
    2. Keď to trochu odľahčím, ocenenie zo strany najbližších býva vzácne. Možno aj preto, že sa zdá byť samozrejmé.
      A hovorí sa: nikto nie je doma prorokom.

      Odstrániť
  2. Rozhovor bude onedlho na týchto stránkach uverejnený aj v originálnej nemeckej verzii.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Blog Manuela Sattelbergera:
    http://www.kj-valentin.at/wp/

    Video z jeho diakonskej vysviacky:
    https://www.youtube.com/watch?v=03OnXCC39ss

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.