6. septembra 2017

Hrdinský svedok viery Ján Havlík

Ján Havlík
K stovkám mučeníkov, ktorí sa obetovali, trpeli a zomreli za svoju vieru počas rokov komunistickej totality, patrí aj bohoslovec Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul Ján Havlík.  Od mladých rokov túžil po rehoľnom a kňazskom živote, čomu podriadil všetky svoje snaženia. A hoci sa mu pre neprajné podmienky vtedajšieho spoločenského systému nepodarilo stať sa rehoľníkom ani kňazom, jeho život nebol zbytočným. O svojej viere vydal celoživotné svedectvo a stal sa mučeníkom. Nedávno bol začatý proces jeho blahorečenia, jeho hrdinský a čnostný život nám môže byť príkladom.

Janko Havlík sa narodil 12. februára 1928 v dedine Vlčkovany, ktorá je dnes  súčasťou obce Dubovce, ako najstarší zo štyroch detí Karola a Justíny Havlíkovcov. Už od detských rokov mala na neho vplyv otcova sestra Angela, neskôr sestra Modesta – členka kongregácie Dcér kresťanskej lásky. Od malička, osobitne od prvého sv. prijímania,  sa Janko rád zúčastňoval sv. omší a rád miništroval. Po skončení ľudovej školy v rodnej obci pokračoval v štúdiu na meštianke v Holíči a na gymnáziu v Skalici. Už v roku 1943 nastúpil do misijného domu Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul – lazaristov v Banskej Bystrici a tu pokračoval v štúdiách na gymnáziu až po maturitu, ktorú úspešne zložil v máji 1949. Do Banskej Bystrice k lazaristom za ním prišiel  v roku 1947 aj jeho mladší brat Anton.
V Banskej Bystrici ich zastihol „víťazný február 1948“ a následné opatrenia zamerané proti Cirkvi i  4. máj, keď boli v noci mladí novici a bohoslovci tejto spoločnosti odvezení do Kostolnej pri Trenčíne a ich predstavení a starší rehoľníci do sústreďovacieho kláštora v Podolínci.
Nádejní klerici museli pracovať na stavbe priehrady, no aj tam vnútorne zostávali verní kresťanskému životu a rehoľným pravidlám. Zo stavby nasledovala v auguste cesta domov do rodných Vlčkovian. Po krátkom pobyte doma bolo treba hľadať svoje uplatnenie a tak sa bratia Havlíkovci (Ján a Anton) spolu s Vojtechom Krištínom, Bohuslavom Pikalom, Vladimírom Slávikom a Milanom Faškom Kachlíkom ubytovali a zamestnali za pomoci sestry Modesty a ďalších rehoľných sestier v Nitre.
Po práci pod vedením rehoľných predstavených Štefana Krištína, Rudolfa Púchovského a Ľudovíta Orješka pokračovali v prerušenom rehoľnom štúdiu teológie, cudzích jazykov i v rehoľnej formácii. Všetkým trom predstaveným sa podarilo ujsť zo sústreďovacieho kláštora a skrývali sa na rôznych miestach. Takto ukončili prvý ročník filozofie a po letných prázdninách začali druhý ročník. Ján Havlík v máji opustil zamestnanie, aby sa naplno mohol venovať štúdiu.
Štátna moc ich vysliedila a ich činnosť tvrdo potrestala. Dňa 28 októbra 1951 poobede boli Štátnou bezpečnosťou odhalení a eskortovaní do väznice, kde boli vyšetrovaní a 5. februára 1953 v súdnom procese odsúdení. Janko Havlík na 14 rokov odňatia slobody a stratu občianskych práv na 10 rokov, 10 tisíc korún peňažný trest alebo ďalšie 4 mesiace straty slobody. Jeho brat Anton bol odsúdený  na 8 rokov väzenia. Na mnohé roky boli odsúdení aj ich ostatní  spolubratia v štúdiu i prednášajúci. Jedenásteho júna 1953 Jankovi Havlíkovi najvyšší súd v Prahe znížil trest na 10 rokov (dodatočne mu však k trestu pridali jeden rok).
Po odsúdení nasledoval transport do Jáchymova a Janko sa stal na jedenásť rokov väzňom bez mena – číslo A011355. Tvrdo po celé roky pracoval vo viacerých táboroch. Bol medzi väzňami obľúbený a vyhľadávaný. V roku 1955 mal úraz a vo väzenskej nemocnici bol operovaný na slepé črevo. Aj vo väzení za extrémnych okolností dokázal ohlasovať Ježiša Krista. Svojej matke hovoril: „Chceli sme prinášať obety na oltári, teraz budeme miesto hostie dvíhať svoje utrpenie a svoj život.“ 
V roku 1958 bol eskortovaný do väznice Praha Pankrác, znova vyšetrovaný a krajským súdom v Prahe 27. februára 1959 uznaný vinným z trestného činu združovania proti republike podľa § 79 a odsúdený na jeden rok za to, že vo väzení konal tajné bohoslužby, mal prednášky o náboženstve, v ktorých napádal skrytou formou štátne zriadenie tvrdiac, že v Československu nie je náboženská sloboda, že sa rozvracia rodinný život  a podobne... „Na tajných schôdzkach štval pod rúškom náboženských úvah proti ľudovo-demokratickému zriadeniu našej republiky.“ 
Vo svojom svedomí bol spokojný. Aj dlhý trest v každodennom ťažkom väzenskom živote sa približoval ku koncu. Po ôsmich rokoch prepustili jeho brata Antona. V máji 1959 bol Janko premiestnený do Valdíc pri Jičíne. Jeho sa netýkala ani amnestia z 9. mája 1960, keď sa väčšina  politických väzňov po dlhých rokoch ťažkého väzenia dostala konečne na slobodu.
V októbri 1960 bol poslaný na kurz železiarov. Pri práci na nebezpečných konštrukciách, kde sa vypol k vysokým výkonom a plnil normu na 257 percent, sa mu stal úraz. Koncom júla pri práci odpadol. Lekári zistili, že jeho zdravotný stav je kritický. Znova požiadal o milosť, no komisia ju neodporučila. A tak aj táto žiadosť o udelenie milosti, tak ako všetky predošlé, zostáva odmietnutá.
V októbri 1961 bol prevezený do nemocnice v Ilave. Po desiatich rokoch teda prichádza znova na rodné Slovensko. Stále bol zaradený na ľahšie práce vo väznici, no už nestačil pracovať s ostatnými, jeho srdce zoslablo, nohy čoraz viac opuchali, mal problémy aj s trávením. Z Ilavy bol napokon po jedenástich rokoch ťažkého väznenia 29. októbra 1962 s ťažkou chorobou prepustený.
Len s veľkou námahou absolvoval cestu domov. Bol mu priznaný invalidný dôchodok vo výške 300 korún. Býval u svojich starnúcich rodičov, ktorým sa usiloval ich starostlivosť o  neho čo najviac uľahčovať. Ale choroba napriek starostlivosti lekárov mu veľmi sťažovala život. Nakoľko mu zdravotný stav dovoľoval zúčastňoval sa náboženského života v obci aj vo farskom kostole v Radošovciach. Tak sa striedal pobyt u rodičov s pobytom v skalickej nemocnici a pobytom u rodiny brata Antona v Skalici. Prežili spoločne  aj Vianoce roku 1965.
Na sviatok svojho patróna sv. Jána evanjelistu 27. decembra sa Janko Havlík vybral do Skalice. Niesol do opravy rádio. Na Sasinkovej ulici ho našli bez pohybu, opretého o popolnicu, prebrať ho k životu už nedokázali. Dňa 30. decembra 1965  bol v rodnej obci pochovaný.
Janko Havlík ako jediný z nitrianskej skupiny bohoslovcov zostal až do smrti verný Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul, ako bohoslovec a kandidát kňazstva. Vo väzení prežil veľkú časť svojho života. Jeho odkaz má čo povedať aj nasledujúcim generáciám, je i nám príkladom statočnosti a vernosti v láske k Bohu i ľuďom aj k svojmu povolaniu až po smrť.


Použitá literatúra:
Život za mrežami: Helena Sláviková: Zomrel postojačky; VMV Prešov, 2007, str. 76–96
Anton Havlík: Lásku nemožno umlčať; Oto Németh, 2004
Výstava Ján Havlík – dvojnásobný odsúdenec za vieru
Anton Srholec: Svetlo z hlbín Jáchymovských lágrov; VMV Prešov, 1996
::
Súvisiaci článok: Muž, ktorý zomrel postojačky
::

Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.