Pôsobenie Pavla Straussa v Skalici

 

Pavol Strauss

Aj keď sa o pôsobení lekára, filozofa, básnika, spisovateľa, prekladateľa, jednej z najvýznamnejších osobností  Slovenska v 20. storočí  MUDr. Pavla Straussa v Skalici  už písalo, predsa jeho jedenásťročné pôsobenie, ktoré bolo násilne ukončené v roku 1956, na ktoré spomínal rád do konca života a tiež mnohí jeho priatelia a pacienti, sa pokúsim pripomenúť a priblížiť aj ja.

Bolo to najúspešnejšie, najtvorivejšie a najspokojnejšie obdobie jeho života. Často sa k nemu vracal  a veľmi ťažko niesol skutočnosť, že nariadením vtedajšej vládnej moci bol nútený ho ukončiť. Osobne som ho spoznal až po roku 1989, keď mu v roku 1992 v Skalici bolo udelené čestné občianstvo, a v programe Zvony domova, keď v Skalici predstavil tvorbu básnika Janka Silana a tiež zaspomínal na roky prežité v Skalici. Moja matka Barbora Košíková, rodená Srholcová, spomínala, že ako dievča opatrovala jeho synov Pavla a Jozefa, ktorí sa v Skalici narodili a vyrastali.

Pavol Strauss sa narodil 30. augusta 1912 v Liptovskom Mikuláši v židovskej rodine. Jeho otec Izidor bol advokát, matka Vilma, rodená Kuxová. Jeho starý otec MUDr. Bartolomej, mestský lekár v Liptovskom Mikuláši, ovplyvnil jeho profesionálne smerovanie. Keďže doma sa rozprávalo po nemecky aj francúzsky, tieto reči mu boli ako materčina. Od matky získal talent a lásku k hudbe. Lekárom bol aj jeho mladší brat Juraj, ktorý 8. decembra 1954 konvertoval tiež na katolícku vieru.

Jedna z jeho vychovávateliek bola kresťanka, ktorá s ním počas nákupov navštevovala kostol a pred spaním sa s ním modlila. Už ako študent sa zaoberal otázkou zmyslu života a prešiel viaceré filozofické smery od marxizmu cez existencionalizmus až zakotvil ako tridsaťročný v kresťanstve.

Po maturite začal študovať medicínu vo Viedni a pokračoval v Prahe, kde v roku 1937 promoval. Počas služby vo vojenskej nemocnici v Ružomberku sa zoznámil s rodinou Munkovcov, ktorí ako konvertiti mali na neho značný vplyv, ten vyústil k tomu, že 28. augusta 1942 bol pokrstený, František a Gizela Munkovci boli jeho krstnými rodičmi.

Pavol Strauss sa 4. apríla 1945 v Trnave oženil s Máriou Loydlovou a nastúpil ako chirurg do štátneho onkologického ústavu v Bratislave, kde zastupoval primára MUDr. Igora Brežného a pracoval aj ako neurochirurg u doc. Žuchu. Potom 15. marca 1946 sa stal primárom chirurgického oddelenia v Skalici, kde pôsobil aj ako riaditeľ nemocnice. Od 4. septembra do 31. októbra 1946 bol na študijnom pobyte na chirurgickej klinike u prof. Dr. A. Brunnera a na neurochirugickej klinike u prof. Krayenbuhla v Zürichu. V Skalici pôsobil do roku 1956, keď bol pre svoju vieru preložený do Nitry, kde mohol pôsobiť ako ambulantný lekár s možnosťou operovať jeden deň v týždni. Tam pôsobil až do odchodu do dôchodku v roku 1982 a svojej smrti 3. júna 1994. V Skalici sa Straussovcom narodil 25. júla 1946 syn Pavol a 30. októbra 1949 syn Jozef.

Publikovať začal už ako mladý lekár, v rokoch 1946–48 spolupracoval s časopisom Verbum, ktorý bol v roku 1948 zastavený. V rokoch 1947–56 publikoval vyše dvadsať odborných prác v lekárskych časopisoch. Niekoľko kníh mu vyšlo v šesťdesiatych rokoch, v čase politického uvoľnenia, ale väčšina jeho diela vyšla až po roku 1989. V rokoch 2010–2012 boli vydané jeho zobrané spisy v desiatich zväzkoch. Odborné práce publikoval v časopise Slovenský lekár, resp. v Lekárskom obzore, Rozhledy v chirurgii i Bratislavských lekárskych listoch. 

Skalická nemocnica v modernej podobe sa stavala od roku 1941, provizórne začala s prevádzkou v roku 1944 a od 1. marca 1946 dostala právo verejnosti. Bola rehoľnou nemocnicou Milosrdných bratov. Vtedy v nemocnici pracovali ôsmi lekári, ošetrovateľskú prácu vykonávali rehoľníci milosrdní bratia a sestry Svätého kríža. Do činnosti skalickej nemocnice nepriaznivo zasiahli udalosti februára 1948; 28. februára 1948 miestny akčný výbor i okresný akčný výbor dali návrh, aby bola nemocnica poštátnená.

V tomto období sa Pavol Strauss stal riaditeľom nemocnice. Zámerom rehole bolo rozšíriť stavbu nemocnice podľa projektov Milana Michal Harminca aj s využitím pomoci UNRRA. Tento zámer bol schválený aj štátnymi orgánmi a v roku 1947 sa začalo stavať. No po dostavbe už bola nemocnica vo vlastníctve štátu – 7. februára 1949 sa konalo prvé zasadnutie komisie na prevzatie nemocnice od rehole, na ktorom boli prítomní viacerí funkcionári KNV, ONV a MNV, za nemocnicu fráter František Boško a riaditeľ Pavol Strauss, a 14. februára 1949 sa uskutočnilo komisionálne prevzatie nemocnice do správy a vlastníctva štátu, na ktorom bol znova ako riaditeľ prítomný.

Odvtedy sa nemocnica volala Štátna nemocnica Milosrdných bratov v Skalici. Dovtedajšia správa aj riaditeľ zostali na svojich miestach. Ako správca nemocnice nastúpil 6. februára 1950 Jozef Jakubec z Povereníctva zdravotníctva, ale rehoľníci aj sestry Svätého kríža v nej pôsobili aj naďalej. V decembri 1950 musel Dr. Strauss svoje pôsobenie vo funkcii riaditeľa nemocnice ukončiť, ale zostal primárom chirurgie a riaditeľom sa stal MUDr. Eduard Príkazský.

Dr. Strauss v diele Človek pre nikoho píše o skalickej idyle: „Boli to roky radostnej práce, hoci s bežnými starosťami a úskaliami života chirurga, úspechy aj neúspechy plné študijného i pracovného elánu. Vari jeden z prvých na Slovensku som robil lumbálne sympatektómie istelektómie, veľmi skoro sa používali Kuntscherove endoprotézy, resekcie kardie, ezofagojejunostómie, Milesove operácie, bežná brušná chirurgia, transplantácie, tubulované laloky, ako jednému z prvých u nás sa mi podarila embolektómia bifurkácie aorty, bola tu bežná gynekologická a pôrodnícka činnosť, urologické operácie a v prestávkach medzi operáciami tenzilektómie. Začal som sa experimentálne zapodievať problémami regenerácie periférnych nervov, ich konzervácie a transplantácie v pokusoch na králikoch a psoch... Medzitým tu však bola aj práca na esejach a štúdiách, ktoré vyšli knižne, Mozaika nádeje, Stĺpy a asi dvanásť lekárskych prác. Nikdy neprestanem spomínať na skalické roky milej  i búdarskej pohody i na priateľské posiedky s Jankom Blahom a najmä na chvíle strávené s Julkom Koreszkom, akademickým maliarom. Videl som, ako vznikal nejeden z Koreszkových krásnych obrazov a nejeden milý večer sme strávili s Jožkom Kollárom a s Jožkom Ilečkom pri dobrom skalickom vínečku.“

No spomínal i na udalosti, keď bol vyšetrovaný a vypočúvaný: „Najprv boli zvedaví na môj pôvod... Či nemám niekoho zavretého. Mám. Mnohých priateľov. Ale som o ich nevine presvedčený. Sú to ľudia nie schopní nízkeho a nečestného činu. Názor. Konvertoval som na katolicizmus. A viem, komu som uveril. Ako študent som bol komunistom. Bol som a som antifašista. Súhlasím s hospodárskymi premenami. Ale treba k tomu pridať duchovné a morálne stabilné hodnoty... Chcem deti vychovať na slušných ľudí. Akoby som dnes v ich záujme – veď sa mi vyhrážajú nemožnosťou ich štúdií – urobil dáky nízky kompromis, napľujú mi o desať rokov do očí. A štvorhodinový rozhovor sa skončil asi takto. Neviem, čo má môj vnútorný postoj čo robiť s kvalitou mojej práce ako vedúceho chirurgického oddelenia. Čo koho do toho, či sa vo voľných chvíľach zaoberám lepením známok, chytaním rýb, alebo meditáciou. A dokážte mi, že hmota je večná, a ja si pred ňou kľaknem. O niekoľko mesiacov som dostal dekrét, v piatok, ktorým ma z moci úradnej preložili do Nitry. Po výstavbe nemocnice za môjho riaditeľovania, keď sa zveľadila zo 190 postelí na 520, bola to adekvátna odmena. Výpoveď ako slúžke za kapitalizmu. A tak mám  možnosť ako ambulantný chirurg uplatniť svoje skúsenosti, inkluzívne tých z kliniky v Prahe i z klinického pobytu v Zürichu, ad ultima Thule. Ale rád som to všetko obetoval a obetujem za šťastie svojich detí, za pomýlených kolegov a za Slovensko a jeho šťastný rozvoj.“

V roku 1955 bol vyznamenaný za svoju prácu v nemocnici spolu so 45 zamestnancami. No veľmi skoro všetko bolo inak. V roku 1956 bol z nemocnice prepustený rehoľný personál. Zo svojich miest museli odísť viacerí primári, medzi nimi i Pavol Strauss. Vyčítali mu jeho neskrývané náboženské presvedčenie.

Strauss to ťažko niesol. Jeho manželka Mária na to spomína: „Najťažšia chvíľa bola tá, keď vedel, že musí opustiť svoju operačku, ktorú on skutočne dostaval, vybudoval a v ktorej trávil tie najlepšie chvíľky, keď vedel, že je užitočný, že môže niekomu vrátiť život. On žil s tými pacientmi, s tými rodinami... Bolo to hrozné, keď vedel, že nejde do nemocnice, ale do OÚNZ... To bola pre neho najhoršia chvíľa. Dlho to spracúval v sebe, i keď vedel obety prinášať. Odchod zo Skalice bol bolestný nielen pre neho, ale aj pre jeho pacientov a obyvateľov mesta.“

Považoval svoj odchod za nespravodlivosť, prejav neúcty voči dlhodobej zodpovednej práci a výsledkom, ktoré ako lekár, primár i riaditeľ dosiahol. No najťažšie niesol, že prišiel o možnosť naplno pracovať ako chirurg a pravidelne operovať.  Aj keď sa v Nitre zapracoval a zapojil do spoločenského, literárneho a kultúrneho života, aj tak sa od tejto chvíle pokladal za zbytočného, ako to hodnotil v knihe Človek pre nikoho.

Kolegovia zo skalickej nemocnice vnímali jeho pôsobenie pozitívne, oceňovali jeho organizačné schopnosti, odbornosť, všestrannosť a ochotu deliť sa so svojimi poznatkami. Svoje medicínske skúsenosti odovzdával svojim sekundárnym lekárom, bez strachu o kariéru, požičiaval im odborné časopisy a bol aj ich pedagógom. Vážil si prácu všetkých, aj k personálu sa správal s úctou, pomáhal tým, ktorí boli zaznávaní a utláčaní.

Anton Srholec píše, že „Strauss bol náročným veriacim, kritický k povrchnosti a hluchej tradícii, informovaný o teologickom a filozofickom dianí vo svete a v Skalici našiel príbuzné duše. Katolícku vieru prežíval radikálne, poctivo a pravdivo. Tým si získal úctu a obdiv veriacich, ale súčasne aj nenávisť a pohŕdanie komunistov, ktorí prebrali v roku 1948 všetku moc na Slovensku, a teda aj v Skalici a v nemocnici. Nemocnica mala plateného funkcionára zmocnenca, ktorého poslaním bolo strážiť celý zdravotnícky personál, aby nekonali nič iné, okrem povinnej zdravotnej starostlivosti. Za plat, ktorý mal väčší ako lekári, zastrašoval, kontroloval a rozhodoval o všetkých dôležitých udalostiach v nemocnici“. Tiež píše, že „Strauss chodil pred prácou na sv. omšu. Dokázal spojiť človeka hlboko mystického, ktorý rozjímal, modlil sa za svojich pacientov, všetko obetoval Bohu a na druhej strane veľmi schopného chirurga, ktorý robil náročné operácie a pri ňom rástli a učili sa veľmi schopní zdravotní pracovníci“. Degradovanie z funkcie primára, známeho špecialistu, na úroveň lekára začiatočníka, bola daň, ktorú zaplatil len preto, že ho za jeho náboženské presvedčenie nezatvorili.

V Skalici, okrem spomienok tých najstarších, ktorí si na jeho pôsobenie ešte pamätajú, v kostole Milosrdných bratov jeho pôsobenie pripomína vitrážové okno so zobrazením Panny Márie Lurdskej a tohto pútnického miesta, ktoré venoval, keď sa okná dávali do bočnej kaplnky pri rekonštrukcii v roku 1950, ako aj pamätná tabuľa vo vestibule nemocnice, na ktorej budovaní sa významnou mierou zaslúžil.

 

Ľudovít Košík

::

Ilustrácie z knihy – Tibor Žilka, Ján Gallik (editori): Pavol Strauss, prorok novej evanjelizácie; Vydavateľstvo G-Ateliér, 2018.

::

Použitá literatúra:

Eliášová, Andrea: Do Skalice za MUDr. Pavlom Straussom; Rádio Regina, 25. 3. 2016

Koleják, Martin: Pavol Strauss, hľadač pravdy; G-ATELIÉR, 2013

Lovecký, Pavol: Spomienka na pána primára MUDr. Pavla Straussa pri 25. výročí jeho úmrtia, keď mu bola v skalickej nemocnici odhalená pamätná tabuľa; 3. júna 2019

Papp, Štefan: Skalické roky Pavla Straussa; Záhorie 5, 2012, Záhorské múzeum Skalica

Petranský, Ivan: Pavol Strauss v skalickej nemocnici (1946–1956); Listy PS, 33–34

Spomienky pani Márie Straussovej; Listy PS, 5

Srholec, Anton: MUDr. Pavol Strauss v Skalici; Listy PS, 5

Strauss, Pavol: Človek pre nikoho; DAKA, Bratislava, 2000

Štátny archív v Trnave, pracovisko Skalica: Okresný národný výbor v Skalici 1949–51