Stretnutie s človekom

 

Bol pekný predjarný deň. Vybral som sa hľadať samorasty. Do hôr, do kopcov, na skaliská. Najkrajšie drevo sa dá nájsť tam, kde stromy rastú s námahou, na miestach s neúrodnou zemou, kde býva málo slnka a veľa vetra. Stromy, ktoré sa musia predierať kamením, v strmine na svetlo, alebo ktoré boli v mladosti zranené, nalomené či cudzou silou ohnuté, tie sú najzaujímavejšie – vedia očariť svojou osobitosťou, podivuhodnými tvarmi, odolnosťou, húževnatosťou. Ťažké podmienky a nepriaznivé okolnosti ich vzácne formujú na spôsob umeleckého diela.

Obdivujúc pekne tvarované borovice, samorastlé jedince, uvedomil som si, že podobne je to s ľuďmi. Prekážky, problémy i bolesti sú na to, aby človeka naučili pokore, aby ho sformovali, aby ho urobili lepším a múdrejším. Ľudia skúšaní osudom, ak sa nevzdajú a neopustia, získavajú odolnosť, pevnosť charakteru a nezvyčajnú vnútornú krásu. Potom ich už nič nezlomí, žijú s pokojným vedomím, že o ich osude rozhoduje Boh. Prijímajú všetko, čo prichádza, aby to obrátili na dobro. V prijatí a napĺňaní svojho údelu vidia šťastie. Napokon, čo je vlastne šťastie? A je šťastie hlavným cieľom života?

Jezuita Gabriel Heveneši (1656–1715) je autorom knihy Iskry svätého Ignáca, ktorá vyšla aj v slovenčine. Napísal v nej i toto: „Nie je väčšie nešťastie ako trvalé šťastie. Ako zem nerozoraná pluhom alebo neokopaná motykou nie je ničím iným ako samá burina, tak dlhotrvajúce šťastie živí neresť... Mnohí zahynuli skôr na rozkoše ako na protivenstvá, na nadbytok ako na hlad, na vábivé šťastie ako na nešťastie. Šťastie sa vykupuje trápením. Nikto sa nemá považovať za biedneho, kto žije svoju biedu spokojne.“ Vskutku, životné kríže ako pluh narúšajú kôru našej pohodlnosti či ľahostajnosti, rozorávajú pole v nás, pôdu duše, aby bola obrobená a aby mohla vydať úrodu.

Nie nadarmo naši predkovia hovorili: Koho Pán Boh miluje, toho krížom navštevuje. Generáciám pred nami práve kresťanská viera ukazovala zmysel života a objasňovala im aj zmysel utrpenia. My – považujeme sa za moderných – to nechceme chápať, preto nechápeme, napríklad, ani postavu Jozefa Maka. Vidíme iba to, že je človekom-milión a že mnoho trpí, nevidíme jeho silu, nezlomnosť, veľkosť, priam monumentálnosť. Jozef Mak nie je, ako by sa mohlo zdať, pasívnym, ubitým človekom. Borí sa zo životom, údery osudu prijíma statočne a s odhodlaním vyrovnať sa s nimi, nevzdať sa, niesť svoj kríž a vytrvať až do konca. Vitalitu neprejavuje vzburou, ale skôr pokorou, v ktorej je však veľká dávka vytrvalosti a nepoddajnosti. Podvedome cíti, že utrpenie patrí k ľudskému údelu, nemožno sa mu vyhnúť, treba ním prejsť a nedať sa zlomiť, zachovať si tvár. Pritom neraz padá, je hriešny, no nie zlý a aj keď sa namáhavo prebíja životom, aj keď trie biedu a previňuje sa, predsa je veľký, je sám sebou, má dôstojnosť, ktorú mu nikto nemôže vziať. Jozef Mak predstavuje človeka, ktorý napriek všetkým víchrom, búrkam a protivenstvám zostáva na svojom mieste, ako strom rastúci na skale.

Bol som teda – onoho pekného dňa – hľadať samorasty. Žiadny som si vtedy nepriniesol domov, ale neľutujem, získal som čosi iné – stretol som človeka. Poznám ho už dlho, je z našej dediny, taký samorastlý typ, poohýbaný životom, z pohľadu sveta čudák, samotár. Vymenili sme si zopár slov a keď sme sa už mali rozísť, povedal: „Ja nikomu nezávidím ani nechcem mať veľké majetky. Lebo človek, ktorý na tomto svete všetko má, je k svojim veciam priviazaný. Takému sa bude ťažko umierať.“

 

Ján Maršálek

(Text bol pôvodne publikovaný v Literárnom týždenníku.)