17. augusta 2010

Rozhovor 2+2: odpovedá Ján Gallik

Ján Gallik, literárny vedec a publicista, pôsobí v súčasnosti ako interný vedecký doktorand na Katedre slovenskej literatúry Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.
JM: Ako hodnotíte súčasný stav našej literatúry, resp. umenia? Čo vás v tejto sfére napĺňa radosťou a čo sklamaním?
J. Gallik: V prvom rade som rád, že i v súčasnej modernej dobe, v ktorej dominuje výpočtová technika, čo znamená, že bez počítača a mobilného telefónu ste akoby spoločensky neexistujúci, sa stále nájdu ľudia – percipienti so záujmom o tlačené slovo (mám na mysli knihy, ktoré majú isté umelecko-estetické kvality a sú nositeľom určitého hodnotného posolstva).
Nechcem škatuľkovať ani zaraďovať súčasných spisovateľov do nejakých skupín či hnutí, ale niekedy sa mi zdá, že braková literatúra, v ktorej dominuje tematika gangov, mafiánskych bojov a konzumného života bez hraníc a s pochybnými hodnotami, dostáva v našej mediálnej sfére priveľa propagačného priestoru s odôvodnením, že takto to dnes chodí. Nechcem byť žiaden moralizátor, ale literatúra vždy bola a je v prvom rade nositeľkou istých estetických a umeleckých kvalít, pričom má v sebe zakódované určité hodnotové, výchovno-vzdelávacie súradnice, hoci si to mnohí nechcú pripustiť. Nechcem tým v žiadnom prípade povedať, že každé literárne alebo iné umelecké dielo má mať nejaký moralizátorsko-didaktický ráz, prezentovaný na úkor estetickej a umeleckej kvality, ak však chceme budovať svet a spoločnosť na pozitívnom základe v zmysle dobra a lásky, mali by byť tieto hodnoty čitateľsky dešifrovateľné v konkrétnom diele. Zostáva to, samozrejme, aj na kvalitnom autorskom prístupe a tvorivom potenciáli, či dokáže umelec – tvorca takéto hodnoty pretaviť do diela na určitej esteticko-umeleckej úrovni.

Ja v súčasnosti obdivujem a zároveň oceňujem prácu spisovateľov či kultúrnych pracovníkov, ktorí budujú súčasnú slovenskú literatúru a taktiež výtvarné či hudobné umenie na báze národných a duchovno-kresťanských princípov. Menovite chcem vyzdvihnúť prácu Teodora Križku, šéfredaktora dvojtýždenníka Kultúra a tiež spisovateľa pre dospelých i deti, ktorý sa v súčasnosti pokúša vydať úžasné dielo kňaza a básnika Mons. Jozefa Tótha v dvoch obsiahlych zväzkoch. Páči sa mi tiež práca Petra Kubicu a Pavla Holeštiaka v literárnej a kultúrnej oblasti. Z inej ako literárnej oblasti hľadím s úžasom na prácu operného skladateľa Víťazoslava Kubičku, ktorý sa často na vlastné náklady a s partiou ambicióznych ľudí snaží prezentovať verejnosti operu, ktorej námety vznikajú z biblických prameňov. Musím oceniť aj prácu pani Evy Fordinálovej, tiež dielo nedávno zosnulého národného umelca Milana Rúfusa a mnohých iných kvalitných autorov. Nesmiem zabudnúť ani na skutočnosť, že bez propagácie by literatúra fakticky neexistovala, a preto treba oceniť významnú prácu kultúrnych inštitúcií, ktoré sa v dobe, keď sa kresťanské myslenie veľmi nenosí, snažia proklamovať aj kresťanské hodnoty. Sú medzi nimi predovšetkým pracovníci knižnice v Čadci či v Považskej Bystrici, ktorí sa neúnavne snažia prezentovať literárne, hudobné, výtvarné či televízne projekty i s duchovno-kresťanským hodnotovým potenciálom.
Nechcem teraz, samozrejme, deklarovať, že každé kvalitné slovenské či svetové umelecké dielo je dobré a kvalitné len vtedy, keď je nositeľom duchovného a kresťanského posolstva. Preto majú môj literárnokritický obdiv aj autori, ako napr. Štefan Moravčík, Daniel Hevier, Igor Hochel, Milan Richter, Mária Bátorová, Ján Uličiansky a ďalší, ktorí sa cez prizmu rôznych tematických, ideových či motivických náhľadov snažia o pozitívny a zmysluplný rozvoj súčasnej slovenskej literatúry. 
JM:  Čomu sa teraz venujete? Čo čítate? Prežívate leto viac pracovne alebo oddychovo?
J. Gallik: Momentálne pracujem na minimovej dizertačnej štúdii, ktorá má tvoriť podklad pre moje, verím že úspešné, absolvovanie 1. dizertačnej skúšky v rámci doktorandského štúdia. V danej štúdii s názvom Obraz slovenskej literatúry 20. storočia s duchovno-kresťanským posolstvom v reflexii literárnej kritiky sa pokúšam reflektovať a zhodnotiť čiastočne prácu významných slovenských literárnovedných kritikov či historikov 20. storočia (ale už aj s ideovým presahom do 21. storočia) ako boli J. K. Šmálov, J. E. Bor, J. J. Hudák, S. Mečiar, R. Jarušek, L. Hanus, J. Melicher, a súčasných literárnych vedcov Júliusa Pašteku, Petra Libu, Márie Bátorovej či ambicióznej literárnej kritičky Gabriely Magalovej. Všetky literárnovedné štúdie a recenzie daných literátov majú spoločného menovateľa, a tým je reflektovanie a interpretácia diel, ktoré v sebe vo väčšej či menšej miere nadobúdajú duchovno-kresťanskú platformu. Táto štúdia má tvoriť východisko pre ďalšie interpretačné a recepčné sondy do vybraných diel slovenskej literatúry určených najmä pre detského percipienta, a ktoré majú odhaľovať hlavne duchovno-kresťanské motivické danosti konkrétneho literárneho textu.
Na otázku, čo v súčasnosti čítam, môžem odpovedať opäť v nasadení pracovnom (avšak to, čo čítam, tvorí u mňa väčšinou spojenie príjemného s užitočným). Mám v pláne vytvoriť istú štúdiu, ktorá má byť prezentovaná na októbrovej konferencii na počesť významného literárneho vedca v oblasti detskej literatúry Jána Kopála – Transformácia detského aspektu a recepčná prax. V zmysle tohto cieľa som dočítal dve úžasné knihy od Daniela Pastirčáka – Damianova rieka a Čintet, začínam čítať kresťanské rozprávky od mladého autora Martina Hunčára, v zálohe mám dve knihy pre deti od Teodora Križku, taktiež knihy Petra Kubicu, Jána Motulka a pod.
Leto teda, ako môžete pozorovať, prežívam viac pracovne ako oddychovo, ale mám v pláne, ako sa hovorí, trochu vypnúť. Nuž, ale moja práca je i súčasťou môjho života, a patrím medzi ľudí, ktorí si môžu povedať, že ma živí to, čo mám skutočne rád. I vo svojej literárnovednej práci sa snažím prezentovať, avšak nie silou-mocou, svoje vlastné perspektívy a náhľady, ktoré pramenia vo sférach zachádzajúcich do hlbín priezoru filozoficko-teologických štruktúr. Kdesi som čítal krásnu vetu, ktorá mi neustále rezonuje v pamäti a snažím sa ju pretaviť niekedy viac či menej úspešne do svojho života i práce. Povedal ju, ak sa namýlim, pápež Pavol VI. v príhovore na pôde OSN: „Ak ľudia budú milovať Boha, budú sa milovať i navzájom.“ Toto je fakt, proti ktorému sa dá len ťažko niečo namietať.
JM: Ďakujem za rozhovor.

4 komentáre:

  1. Vďaka za posledný odstavec v prvej odpovedi. Nemyslím si, že delenie morálky na kresťanskú a tú inú je žiadúce, lebo si myslím, že morálka v spoločnosti je len jedna a vyznávanie kresťanských, či iných špecifík je niečim naviac, aj keď je fakt, že naša civilizácia stavia aj na kresťanských morálnych princípoch.

    Vzťah počítač a mobil ku knihe nie je zvlášť určujúci, lebo aj kníh v dnešnej dobe je akosi nadbytok a z toho množstva občas vyskočí niečo čo stojí za to, vziať knihu do rúk. Vo vzťahu ku knihám je potrebné diferencovať aj podľa veku. Súdim podľa seba, keď som v mladosti hltal knihu za knihou a dnes si vyberám s veľkou nedôverou, aby som nehltal niečo, čo mi nechutí... Stáva sa, že knihu v polovici odložím nedočítanú a nepovažujem to za nič zlé, iba že kniha nie je dobrá (pre mňa). Preto som si aj modifikoval známy výrok, že za všetko dobré, čo vo mne ostalo, vďačím knihám, ktoré som nedočítal :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Ale aká je morálka bez Boha (náboženstva)?! Dochádza k tomu, že otázky morálky sa stávajú vecou dohadovania a hlasovania - akoby sa dohodou či hlasovaním dalo stanoviť, čo je dobré a čo je zlé. Lenže (a z histórie je na to dosť dôkazov) uzákoniť sa dá všeličo, aj zabíjanie nevinných...

    OdpovedaťOdstrániť
  3. K téme knihy a čítanie: Kedysi som si považoval za povinnosť každú knihu dočítať, má to svoje dôvody i výhody, ale teraz už predsa len považujem za lepšie v niektorých prípadoch knihu odložiť nedočítanú...

    OdpovedaťOdstrániť
  4. História ľudstva sa často riadi zákonmi džungle, to je pravda. Tiež to, že zákony sa niekedy účelovo vyhýbajú morálke a spravodlivosti.
    Je to dané zlými vlastnosťami ľudí pri moci, nie svetonázorom. Nechcem pripomínať tie nemorálne prípady z histórie, keď boli aj zákony veľmi ďaleko od morálky a spravodlivosti, niekedy vzdialené aj od rozumu, podriadené len upevňovaniu moci a vlády nad inými...

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.