20. decembra 2011

Existuje reálna sloboda Božích dietok, alebo v živote žiadnej slobody nieto?

(Hosťovský priestor)

Celý život som mal v podvedomí akoby dva zásadné ciele a možno to je spoločné pre každé živé indivíduum. Vždy som totiž chcel robiť to, čo ma baví, lebo asi len to môže človek robiť naozaj dobre, a popritom som vždy túžil hovoriť to, čo si naozaj myslím.
Sú to dva ideály, s ktorými jednotlivec žiadnu kariéru neurobí, ale ak sa o ne nepokúša, asi ani nemôže zažiť naozajstnú radosť zo života. Čo je to sloboda, nazývaná niekedy až Božou, a čo je to spútanosť, nazývaná niekedy až diabolskou? Človek je tvor spoločenský a vždy túži niekam patriť, vyniknúť nielen sám pred sebou (a či pred Bohom), ale aj v určitej skupine. Zvlášť výrazné je to v mladosti, keď sa nezrelí ľudia niekedy doslova opičia po svojich vzoroch – či už športových, umeleckých, literárnych, podnikateľských, alebo mysliteľských.

Je to na jednej strane hrozný pocit, ale pripojením sa k hociktorej skupine, cirkvi, strane, organizácii alebo inému spoločenstvu si človek tie horeuvedené ciele nielen sťaží, ale priam znemožní. Už v malých skupinách sa vyskytujú kariéristi, zákulisné machinácie, pravé a ľavé smery, ortodoxní a liberálni, rovní a rovnejší...
Na druhej strane ale človek niekam patriť chce a v záujme nielen kariéry, ale občas aj v záujme zachovania vlastnej existencie, niekam patriť musí. Lebo hocijaká organizácia, hoci aj s tými najušľachtilejšími cieľmi, je z definície mocenskou a hierarchickou skupinou vymedzenou voči ostatným  a z povahy človeka zase vyplýva, že každá sa môže zvrhnúť a periodicky sa aj zvrháva. Ak teda chceme byť naozaj pravdiví a nielen robiť kariéru, tak aj v rámci tej najlepšej organizácie riskujeme nielen pozíciu, ale občas aj život.
Platí to pre všetkých skutočných, dobromyseľných a nesebeckých prorokov, reformátorov a svätcov. Ak sa občas nezdržali a pritvrdili, alebo boli k tomu dohnaní, často skončili zle a boli práve tak často skôr alebo neskôr po smrti ocenení, postavili im pomníky a stali sa vzormi pre ďalšie akoby dokonalejšie organizácie...
Znie to ako zlý sen a čierny humor, ale zdá sa mi, že sám Kristus celým svojím životom, výrokmi a predpoveďami o svojich nasledovníkoch túto pravdu potvrdzuje. Ak ho chceme nasledovať, asi musíme naozaj byť ochotní všetko riskovať, ako to s humorom naznačuje tomu svojmu takmer perfektnému, mladému a perspektívnemu potenciálnemu nasledovníkovi.
Skutoční proroci a svätci sa vôbec vyznačujú veľmi tvrdým, svojským a často nepochopeným humorom a iróniou. Starodávni „vidiaci“ vtedajších politikov a hierarchov označujú ako kurvy a nie ako sa to v súčasnosti niekedy prekladá - podivným výrazom „smilnice“...
Ak teda aj v súčasnosti vzniká aj proti našej najsvätejšej Cirkvi hlboká averzia, musíme sa nad tým aj dosť hlboko zamyslieť. Kritizovali sme tvrdo komunistov, hoci väčšinou len do bútľavej vŕby, tak prečo teraz nie sme až tak veľmi pohoršení tými tisíckami sociálnych samovrážd a tou nielen slobodnou, ale často nútenou migráciou nie desaťtisícov, ale doslova státisicov ľudí? A to ešte v tak malom národe, ktorý by si pri svojich ľudských a krajinných kapacitách možno aj dokázal zaistiť slušné živobytie!
Nedarí sa to asi aj preto, lebo ozaj je málo tých, čo by mu boli schopní ozaj hovoriť pravdu, bez ohľadu na rôzne skupiny a mocenské kliky a neboli pritom v zárodku umlčaní. Ak chceme byť teda naozaj „božsky“ slobodní a čo najviac realizovať tie v úvode naznačené (isto nielen moje) sny, musíme sa snažiť byť „čistými od tohto sveta“, od akéhokoľvek náznaku posluhovania hocijakej znečistenej moci, alebo hierarchii. Ak totiž za každú cenu chceme byť aspoň o niečo vyššie od iných, nebyť len sluhami sluhov, ako to naznačuje ten stále nanovo nechápaný Kristus, ak sa nekriticky pripojíme k hocijakej skupine, cesta do Božieho kráľovstva je nám naozaj zarúbaná.
Je ťažké sa do neho dostať aj individuálne a ak patríme k nejakej vydelenej skupine, či už židovskej, slobodomurárskej, nacionálnej, kozmopolitnej, superortodoxnej, alebo inej akoby vyvolenej, výnimočnej a nekritizovateľnej, tak sa nám to nemusí podariť vôbec. Je to na záver akoby smutné konštatovanie, ale dúfam, že zdanie klame a že nám táto úvaha nielen ironickým, ale aj veselým spôsobom naznačuje možnosť byť naozaj slobodnými individuálne a bez poklonkovania, aj keď je to niekedy za cenu veľkého rizika a trápenia, ba aj možnosti neprežiť...

Autorom príspevku je filozof a publicista Vlado Gregor.

1 komentár:

  1. Myslím, že človek nemôže (nemal by) zostať iba pri tom, čo ho baví - bolo by to detské až detinské, bol by to prejav nezrelosti a nezodpovednosti.
    ::
    Z pohľadu viery Cirkev (všeobecná - katolícka) nie je žiadnou vydelenou skupinou, a nie je ani čisto ľudským spolkom... Dovolím si zacitovať z teologickej literatúry:
    Cirkev je Boží ľud, tajomné telo Kristovo, ustanovizeň božsko-ľudská a kým po ľudskej stránke v nej môžu byť chyby a nedostatky, jej božská tvár je čistá a nepoškvrnená. Sú do nej pozvaní všetci ľudia, preto je katolícka, všeobecná...
    Pravú cirkev nemožno nájsť cestou historickou, ale iba cestou osobnou, skúsenostnou.

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.