História by mala byť učiteľkou života

Vlado Gregor

(Úvaha Vlada Gregora)

Veľa traktátov sa napísalo o tom, ako sa generuje dobro, ale už menej otvorene a podrobne sa píše o tom, ako sa vytvára zlo, ako prichádza k pádom a katastrofám, či už ladeným politicky alebo nábožensky. Šikmá plocha je stále poruke a nešťastia a ich predpoklady vznikajú nenápadne, systémom malých krokov, ba až krôčikov. "Pravda a láska musia zvíťaziť nad lžou a nenávisťou", to je krásne heslo, len sa akosi zabúda na to, koľko to víťazstvo bude stáť a ako bude daná krajina, či globálnou rečou zemeguľa, po tomto víťazstve vyzerať.

Je zaujímavé, že dokonca zločinecké skupiny, často prepletené s politikmi a rôznoideovými hodnostármi, predsa len majú určitú česť, pravidlá a zásady, musia totiž brať ohľad na reálne podmienky a na to, čo si môžu dovoliť voči konkurencii. Možno na niečo takéto myslel aj Kristus, keď povedal, že často sú synovia sveta múdrejší, ako synovia svetla a či takí, ktorí sa za synov svetla vyhlasujú a považujú.

Tí, ktorí chcú iných riadiť, poučovať, usmerňovať a nimi manipulovať sú občas odsúdeniahodní. Ešte viac škody ale narobia tí, ktorí naivne predpokladajú, že kamsi tých ľudí dostanú a to nie hocikam, ale na tú jedinú správnu cestu, na ktorej už oni samozrejme sú a nič ich od nej neodvráti. Trochu to aplikujem na konkrétne a súčasné pomery. Debatuje sa teraz veľa o poctivom hospodárení a nad slnko jasnejšej transparentnosti. Ako by sme nechápali, že kráľovstvo, ktoré je rozdelené samo v sebe sa rozpadne, a aká hanba je to, že sa navzájom súdime, a to ešte pred neveriacimi...

Píšu sa knihy a memoáre o doslova žabomyších vojnách vo vnútri rôznych strán a kást a vôbec sa neberie do úvahy to kvantum poníženia a zdierania, ktoré takéto vyvyšovanie a oddeľovanie sa prináša tým nevyvýšeným, neoddeleným a bezbranným. Levy neprichádzajú samé od seba, my sami si ich svojou zaslepenosťou, kastovníctvom a neochotou spolupracovať neustále znovu privolávame.

Je to problém moci, politiky, peňazí a akejkoľvek hierarchizovanej spoločnosti, či už politickej, vojenskej, ideologickej, alebo aj náboženskej, že vždy musí dbať na pravdivé korekcie a na takzvanú kontrolu zdola. Ak toto zlyhá, každé spoločenstvo sa rozsype. Áno, aj náboženské skupiny a niekedy aj ťažko identifikovateľné skupenstvá neznámeho zloženia sa často pohybujú na okraji a ak zanedbajú kontrolné mechanizmy, môžu sa udržať len tajnostkárstvom, manipuláciou a v horšom prípade násilím, alebo spojenectvom s násilnými nenáboženskými zložkami.

História by mala byť učiteľkou života a nemyslime si, že pravidlá, ktoré platili v prorockých a Kristovych časoch už neplatia. Najväčšou korekciou a regulatívom kresťanstva sú práve zásady a príklad Ježiša Krista a skupina, ktorá odovzdáva jeho slová a chce aspoň slovne žiť podľa neho, je skutočne tou skalou, ktorá pretrváva. Faktom ale je, že v niektorých búrlivých časoch je tak zalievaná, že ju skoro ani nevidno...

Nie teda dogmy, pravidlá a tradície sú určujúcim tmelom Cirkvi, ale oživujúci a neustále znovu kriesený príklad Ježiša Krista. Niekedy akoby sme si neuvedomovali, že celá dogmatika, vierouka, liturgia a všetky tie "nemenné" zvyklosti sa nielen v čase menili a niekedy vznikli, ony skoro všetky vznikli až potom, keď kresťanstvo získalo moc a dlhodobú oficiálnu podporu. Vonkajší lesk a posvätné formy sú iste dôležité, priťahujú ľudí a sú im citovou vzpruhou, ale ak ich budeme považovať za podstatu Kristovho učenia, ocitneme sa na spomínanej šikmej ploche a padneme možno až do pekla. V každom prípade ten pád bude veľký, ako sa to hovorí o dome postavenom na piesku.

Väčšinu problémov si aj my, úprimne veriaci ľudia, spôsobujeme sami sebe navzájom a je nesmierne ťažké priznať si to. My naozaj staviame pomníky dávnym prorokom a mysliteľom a stále znovu sme slepí k tomu, že uzemňujeme a občas aj likvidujeme tých, čo nám v podobných časoch hovoria niečo úplne podobné, ba až to isté. Som rád, že žijem teraz, keď tieto priam exaktné pravidlá očividnejšie vychádzajú najavo a momentálne sa dajú bezbolestne hlásať a rozširovať.

Mali sme sviatok našej Sedembolestnej Patrónky; tých bolestí je neúrekom a my sa tento sviatok práve teraz chystáme zrušiť! Nielen osudy muža Krista, ale aj ženy a matky Márie by nám mali byť vzorom pre chápanie života tých drobných, neuprednostňovaných a vždy zodpovedných a realistických ľudí. Politici a hierarchovia rôznych spektier a hodností, vstúpte si do svojho zružoveného a zjednodušeného svedomia a pripomeňte si to naše slovenské príslovie o tom, ako "zabudol vôl, že teľaťom bol". Zvyknem končiť pekne a tento záver je tak trochu výnimkou. Tvrdým časom sa však dá predchádzať len tvrdou rečou. Sladkých rečí a ospevovania rôznych babylonských projektov sme sa už napočúvali dosť. Alebo znovu ani nie?

::

Autorom príspevku je Vlado Gregor.