5. septembra 2013

Vladimír Gregor (1927–2013)

Nezverejnené verše – z básnickej pozostalosti


Vladimír Gregor
(1927 - 2013)

Šiel svetom básnik – blázon tichý,
do veršov vkladal ľudstva vzdychy.
Odišiel básnik – nepoznaný,
miloval, nebol milovaný.
(V. G.)

Na mape literatúry stále nachádzame biele miesta, či už sledujeme literatúru slovenskú alebo inonárodnú. Má to svoje objektívne i subjektívne príčiny. Územie umeleckej spisby je rozľahlé a členité, plné mnohorakých a rôznorodých tvorivých ciest, smerov a snažení, zahŕňa niekoľko významových i kvalitatívnych rovín. Navyše, viacerí autori pracujú (pracovali) v ústraní, bokom od huriavku oficiálnej, respektíve medializovanej literatúry. A nemôžeme opomenúť ani spoločensko-politické okolnosti.

Na Slovensku (pravdaže nielen tu) ešte donedávna, a dlhé desaťročia, platilo, že publikovať môže iba autor správne politicky zaradený, angažovaný, alebo aspoň neprotirečiaci. V dnešnej dobe svojvôle a relativizmu zas treba na presadenie sa peniaze, široké lakte, známosti, manažérske schopnosti, veľké ústa... Za socializmu sa vyzdvihovala politická angažovanosť v prospech komunistickej ideológie, za kapitalizmu sa oceňuje bulvárna frivolnosť a osobitne problematizovanie, spochybňovanie tradičných hodnôt.
Ako napísal Alexander Solženicyn v Autobiografii: „Spisovatelia, ktorým naozaj záleží na pravde, to nikdy nemávajú ľahké. A nikdy nemali a mať nebudú. Likvidovaní boli rôznymi spôsobmi: klebetami, súbojmi, rozvracaním rodinného života, psychiatrickými klinikami, väznicami. A keď už niektorý z nich žije v takzvanom súlade so spoločnosťou, o to horšie je týraný z vnútra vlastným svedomím.“ Toľko Solženicyn. Jeho slová sú výstižné, ale treba dodať, že dnešná konzumná spoločnosť vytvorila ešte jeden spôsob likvidácie mysliacich tvorivých ľudí, nezapadajúcich do predpísaných schém – nezáujem, ignorovanie, prípadne zosmiešňovanie.
Ale vráťme sa k východiskovému konštatovaniu: na mape literatúry stále nachádzame biele miesta. Jedným z doteraz verejnosti neznámych autorov je Vladimír Gregor.
Nedávno som dostal zásielku veršov. Poslal mi ju filozof a publicista Vlado Gregor. V sprievodnom liste okrem iného uviedol: „Ponúkam vám niekoľko básní môjho otca. Bol to nesmierne skromný, priam svätý človek. Sú to básne väčšinou z päťdesiatych rokov, preto je pozoruhodné, koľko je v nich nádeje a láskavosti. Málo je ľudí, čo si celý život zachovávajú rovnú chrbticu a otec bol jedným z nich. Robil vedeckého pracovníka bez vysokej školy, lebo nemal žalúdok na absolvovanie skúšok z marxizmu-leninizmu a vedeckého ateizmu. Nič nebolo publikované, všetko je zo šuplíka. Literárne texty publikované nemal, iba vedecké...“

Vladimír Gregor sa narodil 26. marca 1927 v Lazoch pod Makytou. Študoval na gymnáziu v Žiline a v Trenčíne (1938–1945), potom rímskokatolícku teológiu v Banskej Bystrici. Po násilnom zrušení diecéznych teologických seminárov štúdium nedokončil. Základnú vojenskú službu absolvoval v pomocnom technickom prápore, počas ďalších rokov prešiel rôznymi zamestnaniami. V roku 1969 sa stal pracovníkom Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV, kde sa venoval dejinám a kultúre slovenského jazyka. Patrí k zakladajúcim členom Slavistického kabinetu (dnes Slavistického ústavu Jána Stanislava) SAV. Podieľal sa na viacerých vedecko-spoločenských dielach, napríklad na faksimilnom vydaní rukopisu Kamaldulskej Biblie. Skonal 21. marca 2013 vo veku nedožitých 86 rokov.
Verše Vladimíra Gregora odzrkadľujú citlivú básnickú dušu. Reflektujú sa v nich udalosti zo súkromného i verejného života, a to kultivovane, z kresťanského – katolíckeho hľadiska. S odstupom času v nich nachádzame zaujímavé detaily života uplynulých rokov, ako aj svedectvo a potvrdenie toho, že nie všetci intelektuáli sa dali za čias komunizmu oklamať, pomýliť, zlákať... Boli takí, čo nezradili svoje presvedčenie a vieru otcov.
Ako už bolo spomenuté, poézia Vladimíra Gregora doteraz nebola publikovaná. Internetový občasník PriestorNet predkladá kultúrnej verejnosti (s láskavým súhlasom autorovho syna) výber z jeho básní.

DNES

Vianoce 1956

Pochopil som dnes, že si prišiel
zotierať slzy bedači,
vliať radosť v život ľudských mušieľ,
ktorým smrť hľadí do očí.

Už dnes sa plní Tvoja horská reč,
z jasličiek kradnem poklad chudoby,
v studenej noci slávim majáles,
hudbou mi ticho, hviezdy oblohy.

Dnes Lazár slávi svoje hody
a boháč bije na poplach,
dnes pyšný s pýchou nepochodí,
dnes smútok blúdi po horách.

Pochopil som dnes, že si Živý,
že márne Ťa svet zapiera,
že stále robíš v svete divy.
Zbavme len srdce panciera.


ČAS

Silvester 1956

Tajomstvá času, filozofov muka,
v polnoci dnešnej myslieť sa mi núka
o tvojom toku, o vlastnostiach tvojich.

Vlečieš sa mladým, starým bežíš rýchlo,
žihadlo tvoje veľaráz už pichlo
človeka, ktorý uznať ťa sa bojí.

Si pánom mocným, nik ťa zmeniť nevie,
len smelý plavec v tvojom toku spevnie,
ktorý si každú vlnku veľmi cení.

Prinášaš bolesť, hojíš strašné rany,
spoznať sa dávaš vtedy, keď sme sami.
Dnes splyňme spolu v družnom pochopení.


SOM CTITEĽ NEMOHIER

(1957)

Na hovor sme si azda príliš zvykli
už neznášame filmy nemé
očami vravieť prosím smieme
Hľa cestou ženie mladík na bicykli
hrdý sťa gondolier
som ctiteľ nemohier
ich krásy pre mňa ešte nezanikli
Bez šatu grimás Charlie Chaplina
bez plátna film mi hneď hrať začína
Za milou ide drží rovnováhu
i v zákrute i v príkrom svahu
srdce sa kloní na druhý breh Váhu
ako len môže držať rovnováhu
Namiesto odpovede
dážď mi siahol
za golier
Som ctiteľ nemohier


VYTEKÁ NAŠA MLADÁ KRV


Vyteká naša mladá krv,
kyslíkom Tatier napojená,
na pusté polia, lúky pohraničné
a nikto, nikto nezastená,
keď cudzie vrabce zobú naše višne.

Vyteká naša mladá krv,
exportný tovar prvej ceny,
do bystrín horských lesov Šumavy,
bez slova vďaky, bez ozveny,
bez fanfár vyteká výkvet, bez slávy.

Vyteká naša mladá krv,
poháňa srdce cudziny,
cudzincom stiera bielu kriedu z líc,
cudzí si berú vavríny
a cudzím stavia slávy obelisk.

Vyteká naša mladá krv
a ty to trp a ty to trp!


MOJE ŽELANIE


Keď umriem, na môj kameň vryte len
tento nápis bez parád:
Miloval Cirkev, verejne i skryte,
kdekto ho preto nemal rád.
Občas nech vtáčik zašvitorí
pieseň mi hravú, slnečnú
a synček nech sa za mňa prihovorí,
keď kvety až na zem poklesnú.
Ženuška, ak ju nechám samu,
červený kvietok na rov nech mi vsadí,
poznala môjho žitia drámu
a mali sme sa, mali veľmi radi.
Pútniku, ktorý uzrieš v tráve
ten nápis skromný, vzdychni za mňa k Bohu,
ak ťažko trpíš zaňho práve,
novučké verše napíš na oblohu.

(V blízkej budúcnosti plánujeme zverejniť ďalšie básne Vladimíra Gregora.)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.