Muž, žena, dieťa, rodina, spoločnosť

Ilustračná snímka:
priestornet.com

(Úvaha Pavla Duraja)

Od počiatku stvorenia Boh učinil človeka ako muža a ženu;
preto opustí muž svojho otca i matku
a pripojí sa k svojej manželke
a budú tí dvaja jedno telo; takže už nie sú dvaja, ale jeden.
A preto, čo Boh spojil, človek nerozlučuj.
(Marek 10, 6–9)

Namiesto úvodu: Už dlhší čas niekde v podvedomí sa mi rodila myšlienka, že našim rozhovorom,  prednáškam, učeným  a  múdrym  pojednaniam  v knihách  či  časopisoch  (či dokonca  v  zákonoch  a predpisoch) akoby  chýbala úvodná myšlienka. Akoby sa rozhovor začínal druhou či treťou vetou a pritom  v tých úvodných, nevypovedaných vetách bola skrytá informácia o tom najdôležitejšom. Niekoľko takých viet napíšem:

A, Som človek so všetkými právami, slobodami, povinnosťami a zodpovednosťou voči všetkým a všetkému naokolo a predovšetkým sám voči sebe – sem patrí napr. povinnosť postarať sa sám o seba (krádež, žobranie, podvod a podobné činnosti za postaranie sa samého o seba nepovažujem).

B, V živote človeka (materiálnom) sú pevne dané tri uzlové body:
Počatie, narodenie, smrť.
(Takto jednoznačne a tvrdo sa to dá povedať len o materiálnom živote človeka.)

C, Muž a žena sú rozdielnejšie bytosti, ako sa bežne o tom hovorí, a jeden druhého úplne nahradiť nemôže.

D, Informácie sa v prírode šíria nielen oficiálne uznávanými informačnými kanálmi (zvukom, svetlom, mechanickým kontaktom, chemickými reakciami, rôznymi druhmi žiarenia), ale aj kanálmi, o existencii ktorých máme len hmlistú predstavu ( telepatia, intuícia, prenos informácie medzi rastlinami a pod.). Možno sú informačné kanály, o ktorých nevieme vôbec nič. Vedci napr. experimentujú s prenosom informácie rozdelenými fotónmi (každý fotón sa pri prechode-odraze polopriepustným zrkadlom rozdelí na viazanú dvojicu), neutrínami či gravitačným poľom (hypotetické gravitóny) a pod.

O tvrdeniach, uvedených vyššie, budem jednoducho predpokladať, že platia. Na tomto základe píšem nasledujúcu úvahu.

Základom života jedinca je schopnosť postarať sa o seba. Pre človeka to okrem iného znamená, aby sa postaral o seba v chorobe a starobe. A tu je len jedna jediná schodná cesta – aká, to nám ukazuje život sám. Počas aktívneho života sa má postarať o to, aby sa oňho  mal kto postarať, keď už sám nebude vládať a stačiť (eutanázia  z rôznych veľmi vážnych dôvodov vôbec nepripadá do úvahy). Jednoducho povedané má mať deti (v rodine dve, tri, či viac), dobre ich vychovať a pripraviť na život.

Čo je to dobrá výchova a príprava na život?

Je to taká výchova, ktorá pripraví človeka žiť svoj vlastný život, žiť ho naplno a kvalitne, s plným vedomím, že o  sebe rozhoduje sám so všetkými právami, slobodami, povinnosťami a zodpovednosťou z toho vyplývajúcimi – v rámci „spoločenskej dohody“.

Dnešný človek tak nežije – žije podľa  "módy", podľa "reklamných sloganov", podľa toho, čo mu poradia "masovokomunikačné informačné kanály" a „celebrity“. Dnešný človek žije podľa "najnovších výsledkov výskumu vedy", žije "moderne a pokrokovo".

A ako je to s tou vedou, nádherne dokumentujú udalosti zo začiatku roku 2007. Celosvetový výskumný tím okolo 2500 vedcov po viacerých rokoch výskumnej práce dospel k záveru, že globálne otepľovanie je skutočnosťou. A zrazu sa zo dňa na deň zmenila rétorika politických predstaviteľov a vypadá to tak, že najmä aplikovaná veda postupne naberie nový smer, že všetky "ekologické aktivity" musia hľadať nové ciele (aby mali opodstatnenie) a vedci nové "alternatívne" zdroje energie. Zrazu je všetko inak.

Podobných „kopancov“ nám "moderná" veda uštedrila už veľa – okrajovo spomeniem aféry okolo nových liekov, vegetariánskej stravy, udržiavania štíhlej línie, správnej životosprávy (tu platí jeden rok aspoň jedno vajce denne, aby o pár rokov neskôr platilo: najviac jedno vajce týždenne) a podobne. Ako to pôsobí na ľudí, dá sa dobre zistiť podľa toho, ako ľudia menia "svoje názory". (Pre mňa odstrašujúcim prípadom je jedna pani, ktorá v priebehu polhodiny zmenila svoj vlastný názor asi šesťkrát.) Veda sa zmenila na modlu, na božstvo, ktoré všetci  nekriticky vyznávame. Niežeby som bol proti vede, iba jej treba prisúdiť len také postavenie v živote, aké v skutočnosti má. Výsledky vedeckého výskumu majú len obmedzenú platnosť.

Ak si prečítame nejaké seriózne vedecké pojednanie, dočítame sa tam aj to, za akých predpokladov platí. K skresleniu dochádza pri popularizácii vedy, keď výsledky výskumu sa absolutizujú, preceňujú a do povedomia ľudí sa vtláčajú ako platné bez obmedzenia. Veda sa tak dostala do služieb podvodníkov. Navyše, žijeme demokraticky, v demokratických spoločnostiach; máme demokratické ústavy a zákony, ale čo to je demokracia, vlastne nevieme. Ale klaniame sa jej ešte viac ako vede – povedať niečo proti demokracii sa považuje skoro za trestný čin – a to je signál, že tu niečo nie je v poriadku.

Demokracia sa dá "pracovne" definovať ako spoločenský systém, v ktorom pri rozhodovaní (o veci, probléme, smerovaní...) rovnakú váhu má hlas toho, kto vie presne, o čo ide, ako hlas toho, kto o tom nemá ani potuchy. Je jasné, že sa tu otvára neuveriteľne široký priestor na manipuláciu; všetci sa oháňame "demokratickými" právami a slobodami a povinnosti i zodpovednosť "žobrú pri dverách".

A pretože podobné problémy mali aj starí Gréci, demokracia tam dlho nevydržala. Je dobré vedieť aj to, že v tejto ranej demokracii na jedného občana pripadalo odhadom desať až pätnásť otrokov (nedávno, v apríli 2008, v jednej rozhlasovej relácii som sa dozvedel, že to bolo dvadsaťdva otrokov). Podľa knihy: Paul Johnson – Sokrates (vydavateľstvo Barrister & Principal, Brno 2012)  v časoch Sokrata v Aténach žilo okolo 150 000 slobodných občanov,  20 až 50 tisíc tu usadených cudzincov a 30 000 až 50 000 otrokov.

Táto neistota v odhade počtu otrokov je prinajmenšom zaujímavá; možno svedčí o tom, že to vedieť "nesmieme"!

Vráťme sa k výchove. Aká je najjednoduchšia a najefektívnejšia cesta, aby výchova bola taká, aká má byť; aby bez zvyšku splnila vyššie spomenuté požiadavky?

Odpoveď je prekvapujúco jednoduchá – v úplnej, dobrej, zdravej rodine, kde nezastupiteľné miesto má matka, otec aj deti. A ak rodina je troj-, či dokonca viacgeneračná, je to pre výchovu a rast mladého človeka to najlepšie. Výchova v takejto úplnej, zdravej, dobrej rodine umožňuje dieťaťu od toho najútlejšieho veku možnosť učiť sa od rôznych ľudí, od mamy, od otca, od súrodencov i starých rodičov, od všetkých ľudí naokolo – a to všetko tou najjednoduchšou, najprirodzenejšou cestou. 

Móda a reklamné slogany o kvalitnom živote tvrdia niečo iné – niečo na spôsob "ži a uži" – ale len trocha nezaujatý, kritický pohľad na takýto život nás privedie k záveru, že takto to nemôže ísť donekonečna, neustále; že takýto spôsob života vedie skôr či neskôr ku katastrofe.                                                             

Dieťa hneď po narodení  sa prispôsobuje prostrediu, do ktorého sa narodilo (to platí pre každý živý organizmus). Všetko, čo sa okolo neho deje, vníma všetkými zmyslami, všetkými informačnými kanálmi, ktoré má k dispozícii; učí sa na tomto svete žiť. Aby sme boli presní,

nie všetko, o čom je po narodení "informované", je preň nové. Niečo už pozná zo života v lone matky. Určite pozná napr.  hlas mamy, či otca (aj keď znejú v novom prostredí úplne inak) a pozná aj mnoho iného. Po príchode na tento svet je zozačiatku preň skoro všetko dôležité – a učí sa všetko. Postupne, vedené spočiatku rodičmi, potom učiteľmi a ulicou začína rozlišovať "dôležité" od "nepodstatného". Dôležité, najmä pre "spoločnosť", sa rozvíja, a buduje, a učí, a nepodstatné zakrpatieva – a to je výchova a škola. Aj  o spôsobe a prostriedkoch výchovy by sa dalo diskutovať. Podľa C. G. Junga nevychovávame rečami, ale tým, akí sme.

O čo všetko človek v procese výchovy a učenia sa v rámci prípravy pre „plnohodnotný“ život prichádza, to je veľmi ťažké čo len odhadnúť; hovorím tu najmä o modernej škole a výchove, kde všetko je podriadené "úspechu".

A teraz trocha z iného súdka:  Podľa článku „Rozdiely medzi mužom a ženou“ v časopise Vesmír č. 7, 8, 9/2006: „Už šesť až osem týždňov po počatí je nervová sústava pripravená ako počítač, v ktorom existuje „základný operačný“ systém, daný najmä génovou výbavou a niekoľko „softwarových programov“. Genetické vybavenie ponecháva len málo miesta pre výchovu. Okolie a učitelia môžu dodávať len ďalšie dáta a spúšťať zlúčiteľné programy. Znamená to, že naše budúce voľby a preferencie v sexuálnom a sociálnom chovaní sú do značnej miery dané už pri narodení. Výchova a starostlivosť sú naučeným chovaním, takže adoptívne matky sa starajú a vychovávajú deti  s rovnakým percentom úspechu ako matky biologické.“

Citát bol vybratý preto, lebo sa v ňom hovorí o tom, že nervová sústava 6 až 8 týždňového dieťaťa (plodu) v lone mamy už umožňuje dieťaťu  učiť sa. Celý citát je však prinajmenšom čudný, veď  napr. slová „...budúce voľby a preferencie v (...)  sociálnom chovaní sú (...) dané už pri narodení...“ v predposlednej vete znamenajú zdanlivo to isté ako slová  „výchova a starostlivosť sú naučeným chovaním...“ z vety poslednej. Rozdiel je v tom, že prvá informácia  je písaná veľmi múdro – vedecky,  kým druhá obyčajným jazykom.  Horšie je to, že prvá časť poslednej vety odporuje vetám pred ňou. A tak si môžeme vybrať, čo sa nám páči, či momentálne vyhovuje - všetko je OK!

V citovanom je teda naznačené, že už po 6–8 týždňoch ľudský plod má k dispozícii koordinačný orgán a môže sa učiť. A čo čas medzi počatím a 6–8 týždňom? Nižšie, jednobunkové živočíchy svedčia, že sa učia – prijímajú, spracovávajú, vyhodnocujú informácie z okolia aj zo svojho vnútra; vymieňajú si ich s okolím a odovzdávajú ich nasledujúcim pokoleniam – napr. všeobecne uznávaná a dokázaná možnosť vzniku rezistencie mikroorganizmov na antibiotiká. (Tu sa to dokonca zapisuje aj do genetickej pamäte, ale stane sa to až po mnohých generáciách!!!) Platí to  pre všetky formy života. Prečo by to nemalo platiť o ľudskom plode v lone matky?

Čo keby sme predpokladali, že človek sa učí od okamihu počatia; že čím je plod mladší, tým sú získavané informácie základnejšie a trvalejšie; že informácie prijíma aj nám neznámymi kanálmi a spracováva – ako, to nevieme (vedieť nechceme alebo ešte skôr vedieť nesmieme???). Nie je to až také nezmyselné, ako sa to zdá. Pri takomto predpoklade by sme jednoducho odpovedali na množstvo otázok - napr. vysvetlila by sa neuveriteľná povahová podobnosť jednovaječných dvojčiat (veď v lone mamy chodili do presne tej istej "školy" a učili sa); tiež by sa vysvetlilo, prečo sú súrodenci niekedy tak odlišní, ako by ani nemali tých istých rodičov. A aj  skoro rovnaké najzákladnejšie psychické vlastnosti príslušníkov jedného národa ba sa dali vysvetliť bez problémov a ďalších predpokladov navyše.

Samotné gény – v citovanom výťahu z článku v časopise Vesmír "genetické vybavenie" – by boli v tomto modeli zodpovedné za to, ako človek vypadá – aký je vysoký, akú má farbu vlasov, či je to muž, či žena a pod.; určovali by, ako bude budúci človek vypadať po telesnej stránke – so všetkými jeho fyzickými a fyziologickými schopnosťami, vlastnosťami a funkciami. To ostatné by budúci človiečik "dedil" trocha inak. Najzákladnejšie, najhlbšie povahové a sociálne vlastnosti by dieťatko získalo tak, že by sa to učilo a "naučilo" ešte v lone matky - od mamy, od otca, od okolia, ktoré by mamu obklopovalo. Učilo by sa cez  všetky spomenuté informačné kanály spôsobom, ktorý nepoznáme; učilo by sa to, o čom vravíme, že to "má v krvi", že to zdedilo", že to má v "špiku kosti".

Opakujem ešte raz: Druhého učíme tým, akí sme. Napríklad mama môže byť rodenou herečkou, ktorú všetci poznajú ako sympatickú, optimistickú, veselú a pritom niekde vo vnútri nie je vyrovnaná, niečo ju trápi. Je veľká pravdepodobnosť, že dieťa "zdedí" práve túto vnútornú nevyrovnanosť a ľudia okolo sa budú diviť, kde (po kom) to dieťa "podedilo".

V počítačovej analógii by to zodpovedalo tomu, že gény sú zodpovedné za "hardware"; za života v lone mamy sa nadobúda "software", operačný program; po príchode na tento svet sa učíme "zdedené" (hardware i software) čo najlepšie  využívať,  vytvárame špecializované podprogramy – zdedené aplikujeme. 

Vo vyššie spomenutom článku  „Rozdiely medzi mužom a ženou“ v úvode čítame:

„Muži a ženy sú v mnohých fyziologických ohľadoch odlišní, možno odlišnejší, ako sa líšia samčekovia a samičky nám príbuzných živočíchov. Spoločensky by si mali byť žena a muž rovní vo svojich právach a príležitostiach, ale biologicky sa môžu líšiť merateľnými vrodenými schopnosťami i raným vtlačením "imprintingom" v rodine a kultúre, do ktorej sa narodili.“

V tomto citáte je zaujímavé cudzie slovo "imprinting" – podľa slovníkov sa to týka zvierat, aspoň vysvetlenia sú tak formulované. Ale v článku použité "imprinting" sa jasne týka aj dieťaťa. A je to jav, ktorého vznik bol pozorovaný po narodení – teda nie je daný geneticky.

Z uvedeného článku ďalej vyberám: muž a žena sa líšia napr. v orientácii v priestore; inak reagujú na rôzne zvuky (ženy skôr vysoké tóny); majú iné videnie (muži  "tunelové" videnie s dobrým odhadom vzdialenosti, ženy periférne s dôrazom na detail), ženy sú citlivejšie na dotyk, majú lepšie vyvinutý čuch a chuť. Muži majú väčšiu slovnú zásobu, ale menej hovoria, dokážu sa sústrediť len na jeden problém a riešiť ho, ženy môžu súčasne robiť viac vecí.  Povedané inak (v súlade s tým, čo je napísané v Biblii), svet ženy a svet muža sú dva rozdielne svety – rozdielnejšie, ako sa všeobecne uznáva. V mnohom sú rovnaké – veď sú ľudia – ale úplne rovnaké nie sú v žiadnom prípade. Svet detí – to je zasa celkom iný svet. Nie je to ani svet ženy, ani svet muža, v mnohom je to svet dospelému nepochopiteľný; hoci sami sme boli deťmi, skoro úplne sme naň zabudli (možno okrem dvoch-troch nejasných spomienok z tohto obdobia).

V predchádzajúcom akoby sme hľadali odpoveď na otázku, prečo dnešná doba je "taká". A odpoveď je jednoznačná – taká je preto, lebo niekto chce, aby bola taká. A kto je ten "niekto"? To sú všetci tí, čo sa chcú mať "dobre" či dokonca "lepšie", čo chcú žiť "naplno", čo sú večne nespokojní, čo majú "málo peňazí", málo "bohatstva", "moc", či "slávy“ a pre naplnenie a splnenie svojich snov sú ochotní urobiť veľmi veľa – možno všetko. Neuvedomujú si, že to robia pod vplyvom ideológie, reklamy; že sú skoro bez výnimky sluhami, či dokonca otrokmi propagandy a "módy". A tie diktujú , čo je dobré a čo zlé; čo je pekné a čo škaredé; čo je zdravé a čo škodlivé; čo je užitočné a čo nie; čo je ľudské – pardon – humánne, zákonné a čo nie atď., atď.

Neuvedomujeme si, že pri naháňačke sa za "lepším životom" nám život samotný uniká pomedzi prsty, lebo za lepší život považujeme najmä dostatok "moderných materiálnych statkov" a život podľa "módy". Neuvedomujeme si, že pri tejto naháňačke nám už nezostáva čas na život sám, na seba, na našich blízkych blížnych, či vzdialených blížnych. Uniká nám napríklad, že pre dôstojný život človeka je možno tou najdôležitejšou, najpodstatnejšou povinnosťou mladý človek – jeho splodenie a výchova. Ak sa na to pozeráme optikou modernej doby,  zdá sa to byť nezmyslom – veď o človeka v núdzi (v starobe) sa postará  humánna spoločnosť, štát. Ale ak nebudú dobre vychovaní mladí ľudia, kto sa postará? A ak vôbec nebudú mladí ľudia, čo potom?  Žeby to vyriešili roboty? (Tie majú zatiaľ tú výhodu, že ešte nezakladajú "odbory" a "nebojujú za svoje práva".)

Napadlo nám niekedy, že najlepšie to bolo vyriešené v rozprávke „O troch grošoch“? Tam boli veľmi jednoduché a jasné pravidlá. Aj klasika, ktorá vraví, že poslaním ženy je starať sa o domáci krb a povinnosťou muža je domáci krb chrániť a zabezpečovať, vraví jasne. Prečo potom tie neuveriteľne zamotané, nepriehľadné pravidlá života v modernej spoločnosti, ktoré sa navyše  každú chvíľu menia; doteraz platné sú vraj už zastarané, vývoj v spoločnosti už dobre "nemapujú" a treba vymyslieť nové!

Prečo?

No predsa najlepšie sa loví v "kalných vodách"! Preto treba urobiť všetko, aby pravidlá boli čo najzamotanejšie, ich platnosť nejasná; zákony aby sa menili tak často, ako sa to len dá (napr. daňové zákony  sa menia skoro každý rok). Ale na to treba ľudí pripraviť, treba im nahovoriť, že to všetko sa robí v ich záujme. Treba ich presvedčiť, že iné riešenie, ako to, čo sa im ponúka, neexistuje. Zdá sa to neuveriteľné, ale manipulácia človeka sa začína už v okamihu počatia a trvá celý život. Veď len zmanipulovaný človek, bez jasnej vnútornej orientácie, je "dobrý" človek. A taký, ktorý bol počatý, narodený a vychovávaný v úplnej, zdravej a dobrej rodine; ktorý do vienka od svojich najbližších  príbuzných a všetkých ostatných dostal len to najlepšie; ktorý bol  vychovávaný a vedený predovšetkým príkladom a nie mentorovaním; ktorý dostal lásku v hojnej miere v každej podobe a preto vie, čo to je; taký s veľkou pravdepodobnosťou bude len ťažko manipulovateľný. Aj keď mu bude chvíľu trvať, kým sa zorientuje, nakoniec nájde cestu.

Preto tí, ktorí chcú "vládnuť", "mať sa lepšie", "mať viac moci, slávy", mať viac "peňazí či bohatstva", tí, ktorým sa všetko "máli" robia všetko preto, aby mladí boli ľahko manipulovateľní. A preto tie sústavné útoky na klasickú rodinu, zrovnoprávnenie homosexuálnych "rodín“ (???) s rodinou klasickou, presadzovanie bezdetných rodín či rodín s jedným dieťaťom  (zvýšená pravdepodobnosť výchovy maximálnych egoistov). Preto ten tvrdý trend všetku životnú energiu a mladosť "odovzdať" kariére a to ostatné má prísť na rad až niekedy "potom". Preto  moderný trend na vedúce funkcie dosadzovať mladých ľudí – čím mladší, tým "múdrejší", "manipulovateľnejší" – nevie napríklad, že zákon akcie a reakcie neúprosne platí aj tu, len jeho prejavy sú dobre ukryté a prejavujú sa až po dlhšom čase a v rôznych podobách – nie je to ako pri klasickom Newtonovskom zákone akcie a reakcie. Na školách (okrem škôl špecializovaných) sa o jeho uplatnení  v takejto podobe "pre istotu" nič neučí.

Životné skúsenosti sú pre vedúcich pracovníkov akoby záťažou.

Zaujímavým prejavom tohto trendu je tvorba odmien za prácu v rôznych odboroch ľudskej činnosti. Tu platí – čím je práca pre ľudskú spoločnosť dôležitejšia, tým je menej ohodnotená. Spomenuli sme už vyššie, že možno najdôležitejšou povinnosťou človeka je mať a dobre vychovať deti – v súčasnosti sa síce toto verbálne podporuje, ale len trocha nezaujatejší pohľad nám odhalí niečo iné: napr. vysoká rozvodovosť  určite nezvyšuje kvalitu výchovy  - a ako sú odmeňovaní tí, ktorí deti vychovávajú! V zdravotníctve je situácia podobná. Najkrikľavejším príkladom sú poľnohospodári – bez toho, čo oni dorobia, dopestujú, by sme nežili – a "trhové" ceny v poľnohospodárstve sú nastavené tak, že bez dotácií by sa potraviny dorábať nedali. Veď to je absurdné. Príkladom z opačného konca je reklama (tá zvyšuje maloobchodné ceny o 20%  až 50%), bankovníctvo, "superšopy", obchody s taľafatkami, starostlivosť o "krásu tela", najmenej polovica administratívy (preto je taká košatá) a pod. Možno je to tak preto, že tí ľudia, čo robia niečo užitočné pre ostatných ľudí, sú si toho vedomí a aj toto vedomie ich už za vykonanú prácu odmeňuje. Preto ich treba umelo "uzemniť" nízkymi platmi. Tí, čo robia  pre spoločnosť robotu zbytočnú – väčšina administratívy, salóny krásy a pod. – tí niekde vo vnútri cítia, že ich robota je zbytočná, tých "uzemňovať" nie je treba, tých treba odmeniť!!!

Dalo by sa to povedať aj tak, že výška platu je určená tým, nakoľko sa človek predáva, nakoľko predáva svoju dušu - čím sa viac predáva, tým je väčšia materiálna odmena. Podobne by sme to mohli povedať pri cenách tovarov - tovar, ktorého cena neustále rastie, je pre náš život nevyhnutný; tovar, ktorého cena je viac menej stabilná, či dokonca klesá , je pre život nepodstatný. A kvôli vyššie spomenutým skutočnostiam je tu "reklama a móda a ideológia", ktoré človeku tak zamotajú hlavu, že nakoniec nevie, kde má hlavu a kde pätu a robí presne to, čo sa mu diktuje; pritom je presvedčený, že o všetkom rozhoduje sám!

Nastolená téma je veľmi široká a vždy aktuálna. Celý článok je písaný čo najhutnejšie, skoro v náznakoch; sú ponúknuté aj netradičné pohľady a možno aj preto argumenty nie sú vždy najpresvedčivejšie.    

Na záver krátke zhrnutie vyššie napísaného:

Som človek so všetkými právami, slobodami, povinnosťami a zodpovednosťou. Mojou základnou povinnosťou na tomto svete je postarať sa o seba a o to, čo mi bolo do opatery zverené (pozri Bibliu, knihu Genezis).

V živote človeka sa dajú jasne rozlíšiť tri "uzlové" body – počatie, narodenie, smrť. (Že sú to naozaj "uzlové" body v živote človeka, svedčí aj Biblia. Začítajte sa do Evanjelií, ako sa tam píše o počatí, narodení a smrti Pána Ježiša Krista.)   

Muž a žena sú rozdielnejšie bytosti, ako sa všeobecne o tom hovorí. Sú takí rozdielni, že keby nebola milenecká láska "eros", pri ktorej zaľúbenci "strácajú  hlavu", asi by žena a muž cestu k sebe nenašli. Behom prvého roka spoločného života by mali nájsť aj iné cesty a cestičky, ktoré ich spoja pevnejšie ako "eros". Ak ich nenájdu, rodina sa rozpadá skôr, ako začne naplno plniť svoju funkciu. Súčasná kultúra, ospevujúca najmä takúto lásku, robí rodine a tým aj spoločnosti "medvediu službu". To tiež vysvetľuje, prečo je v "modernej spoločnosti" toľko homosexuálov, lesbičiek – jednoducho sa boja  nadviazať trvalejší vzťah s osobou opačného pohlavia, ktorá je tak neuveriteľne odlišná – neboli tak vychovaní.

Informácie sa v prírode šíria nielen oficiálne uznanými informačnými kanálmi, ale aj kanálmi, ktoré len tušíme, alebo o ktorých dokonca ani nevieme.

Vidíme, že ak výroky, uvedené na začiatku, považujeme za pravdivé, ak ich zaradíme  medzi základné, overené znalosti o človeku a budeme ich takto používať, otvoria sa nám nové, netušené cesty riešenia problémov. (Spomeniem iba zaznávané postavenie matky, vychovávajúcej svoje deti; problémy s kriminalitou mládeže; potraty – vraj žena môže rozhodnúť o tom, či dieťa porodí, alebo či sa rozhodne pre interrupciu; lenže: nerozhoduje o začiatku života, nemôže rozhodnúť o jeho konci.)

Táto úvaha je predovšetkým o tom, aby sme sa nebáli hľadať odpovede na otázky, ktoré nám kladie život. Tu platí základná pravda – aká otázka, taká odpoveď. Preto sa pýtajme aj netradične a hľadajme riešenia aj  tých najťažších problémov. Ak nevieme, ako začať,  len nejako začnime, cesta sa potom ukáže sama (tu platí, že náš záujem o riešenie či odpoveď je naozajstný, že tým len nezabíjame čas, prípadne že nám v konečnom dôsledku nejde o manipuláciu). A ešte niečo: vydržme na nastúpenej ceste životom – niekedy prvé ovocie našej vytrvalosti sa môže ukázať aj po štyridsiatich rokoch.
(Bratislava, január – február 2007)

P. S.:
Na tejto úvahe je pekne vidieť, ako rýchlo sa mení svet okolo – o čom ešte pred 7 rokmi sa mohlo otvorene písať, teraz je už pomaly trestné. Aj niektoré príklady z tej doby nám už nič nehovoria – zmenila sa móda a „in“ sú iné témy. Pardon – „in“ je už beznádejne zastarané!
(Bratislava, december 2013)

Pavel Duraj