2. mája 2014

O márnotratnom otcovi

(Rozprávka)

Ilustračná snímka: PriestorNet
Karol Dučák
Žil raz kdesi vo svete bohatý muž so svojou ženou a dvoma synmi. Volal sa Jakub a pochádzal z bohatého rodu. V mladom veku sa oženil s krásnou ženou, ktorá mu porodila dvoch rúčich chlapcov a potom spolu šťastne žili na veľkom panstve až chvíle, kým Jakub neprepadol zhubnej vášni hry v karty. Postupne prehrával v kartách svoj majetok, no sústavne sa utešoval nádejou, že jedného dňa sa karta obráti a on nielen vyhrá naspäť svoj majetok, ale navyše ešte obohrá v kartách svojich spoločníkov. No karta sa nikdy neobrátila a nešťastný muž postupne prišiel o všetko. Hrozilo mu, že aj s rodinou skončí bez strechy nad hlavou kdesi na ulici, no vtedy sa ho ujali príbuzní jeho ženy a prichýlili ho do starého, polorozpadnutého domca. Jeho žena čoskoro ochorela a keďže žili v ťažkej biede, po krátkej dobe aj zomrela. Zúfalý muž dal svojich synov na výchovu k príbuzným a sám s hanbou ušiel do cudziny.

Jeho život v cudzine však bol ešte hroznejší ako doma. Bolestí a biedy mal oveľa viac ako chleba, ktorý sa mu stal vzácnosťou. V slzách často spomínal na staré časy a s nesmiernou bolesťou si spytoval svedomie. Tak prešli roky a z bývalého dobre živeného boháča sa stal úbohý žobrák, vychudnutý na kosť. Kým doma mal hojnosť prepychu, v cudzine žil v nesmiernej biede a vykonával tie najšpinavšie práce. Čistil maštale, kydal hnoj, pásol svine a žil veľmi skromne z toho, čo zarobil svojou prácou. Raz dostal po celodennej práci kus mäsa a chleba. Vyčerpaný si sadol a chcel sa pustiť do jedenia. Zrazu sa pred ním nevedno ako zjavil ubiedený chlapec, ktorý sa žiadostivo díval na neho. Ten chlapec sa veľmi podobal na jeho mladšieho syna Petra. Ako keby mu z oka vypadol. Jakuba zavalili trýznivé výčitky svedomia a v oku sa mu zaleskla slza pri spomienke na svoju rodinu, ktorej pripravil toľko trpkých a bolestných chvíľ. V tej chvíli stratil aj chuť do jedla. Pozrel sa na chlapca a opýtal sa ho: „Si hladný?“
Chlapec odvetil: „Áno. Veľmi hladný.“
Jakub pocítil nevýslovnú ľútosť a súcit a v momente sa rozhodol. Bez zaváhania podával svoje jedlo úbohému chlapcovi. V tej chvíli sa stalo čosi divné. Chlapec zrazu prehovoril mužským hlasom: „Zmenil si sa, Jakub, a to je dobré. Už nie si bezcitný sebec, ale človek s dobrým a láskavým srdcom. Dám ti za tvoju láskavosť dar nesmiernej ceny.“
Šokovaný Jakub sa nezmohol na slovo, len sa vyjavene díval na chlapca pred sebou. Chlapec pokračoval: „Ako odmenu dostaneš schopnosť liečiť ľudí. Staneš sa zázračným liečiteľom. Budeš liečiť za poživeň a zopár kúskov šatstva, ktoré dostaneš. Spávať budeš tam, kde ťa prichýlia. Nikdy nepocítiš hlad ani biedu, no nebudeš vlastniť nič okrem toho, čo dokážeš sám uniesť. Nesmieš brať peniaze za svoje liečenie. Ak totiž budeš chcieť svojím liečením zbohatnúť, svoju liečiteľskú schopnosť stratíš a staneš sa ešte chudobnejším, ako si bol doposiaľ. Nezabudni na to, Jakub!“
Sotva chlapec dohovoril, zmizol. Darmo si Jakub pretieral oči, chlapca nikde nebolo. Akosi mu nechutilo ani jesť a svoje jedlo dal chudákovi, ktorého objavil neďaleko. Tej noci nezažmúril oka. Stále myslel na slová, ktoré mu povedal onen podivný chlapec. Lenže stalo sa presne tak, ako mu predpovedal ten tajuplný chlapec. Dostal zázračný dar liečiteľstva a naozaj sa stal presláveným liečiteľom, ktorý zachránil pred istou smrťou mnohých ľudí. Jakub nepochyboval o tom, že chlapec, ktorý sa mu zjavil, bol Boží anjel, ktorého za ním poslal sám Boh.
Jakubov život sa veľmi zmenil. Zachraňoval ľudí, avšak nielen ich telá ale aj duše. Raz sa mu podarilo vyliečiť z ťažkej choroby jedného bezdetného grófa. Ten mu z vďaky za záchranu života chcel odkázať svoje veľké dedičstvo. Jakub mu však odpovedal: „Ja som ti zachránil telo, ale tvoju dušu zachrániť nemôžem. No tvoja duša je omnoho cennejšia ako tvoje telo. Usiluj sa zachrániť si dušu. Jediný lekár duší je Boh. Jeho hľadaj a pros o záchranu toho najcennejšieho, čo máš. Lebo tvoje pozemské poklady nie sú hodné viac ako hrsť smetí. Tvoja duša je omnoho vzácnejšia ako všetky poklady sveta. Zachráň si dušu a tak sa mi najlepšie odvďačíš.“
„A čo z toho budeš mať ty?“
„Radosť zo záchrany tvojej duše a zásluhy pre večný život.“
Gróf si vzal Jakubove slová k srdcu a obrátil sa. Stal sa hlboko veriacim kresťanom, postavil niekoľko krásnych kostolov a pred smrťou celý svoj majetok odkázal sirotincu, ktorý sám založil.
Jakub takto zachránil jeho dušu pred večným zatratením. No nielen dušu onoho grófa. Jakub priviedol na cestu spásy mnoho iných ľudí. Stal sa veľkým dobrodincom, ktorého vyhľadávali húfy bedárov z blízka aj ďaleka. V myšlienkach sa však stále vracal k svojim synom.
Medzitým jeho synovia dorástli a stali sa dospelými ľuďmi. Obaja boli veľmi šikovní a jednému z nich, tomu staršiemu, sa v živote začalo veľmi dariť. Stal sa z neho šikovný kupec a po niekoľkých rokoch zbohatol. Vyhľadal svojho mladšieho brata a urobil z neho svojho spoločníka. Takto bratia vytvorili veľký rodinný podnik, ktorého dobrý zvuk sa rozniesol široko-ďaleko. Bratia dokonca skúpili značnú časť bývalého rodinného majetku, ktorý ich otec prehral v kartách a rozšírili ho. Mali rozsiahle hospodárstvo – polia, lúky, lesy, továrne.
Jedného dňa sa Jakub dozvedel o úspechu svojich synov. Zohrialo ho to pri srdci, no potom zacítil pálčivú výčitku. Vyčítal si, že svojej rodine pripravil tak veľa trpkých chvíľ. Pocítil nesmiernu túžbu vrátiť sa domov a uvidieť svojich synov. Vzápätí ju však zavrhol. Bol si istý, že synovia majú naňho ťažké srdce a sotva by sa potešili jeho návratu. Určite by ho vyhnali a on vedel, že by na to mali právo.
Lenže myšlienka na návrat domov bola ako dobiedzavá mucha. Nie a nie ju odohnať od seba. Neustále, vo dne v noci, ho prenasledovala. Jakub si hovorieval: „Zbabral som život sebe, svojej manželke, aj svojim synom. Nemám právo prosiť ich o odpustenie. Ale dal by som všetko na svete, ak by som ich mohol vidieť a poslúžiť im.“
Dlho sa Jakub snažil udusiť v sebe túžbu po domove, ale márne. Jeho túžba bola silnejšia ako on.
Keď už nevládal ďalej bojovať sám so sebou, povedal si: „Moje srdce nebude mať pokoj, kým moje oči nespočinú pohľadom na mojich synoch. Nemám právo na ich odpustenie. Ale pôjdem k nim a poviem im: ,Drahí synovia, zhrešil som proti nebu aj proti vám. Veľmi som ublížil vašej matke aj vám. Už nie som hoden volať sa vaším otcom. Nezaslúžim si vaše odpustenie, ale chcem aspoň čiastočne vynahradiť všetko zlé, čo som vám vykonal. Dajte mi, prosím, tú najšpinavšiu prácu a ja ju budem pre vás s láskou vykonávať. Dokiaľ len budem vládať, budem vám verne slúžiť.´ Takto poviem svojim synom. Ak ma zahrnú výčitkami a vyhodia ma, prijmem to ako spravodlivý trest.“
Takto si povedal márnotratný otec. No ľahšie sa povie ako spraví. Viackrát bol už vychystaný na cestu, no v poslednej chvíli zaváhal a ostal. Jednej noci sa mu zjavil onen chlapec, ktorý mu oznámil, že sa stane zázračným liečiteľom, a povedal mu: „Jakub, prišla chvíľa, aby si sa vrátil k svojim synom. Zajtra sa vydáš na cestu. Istú dobu budeš vykonávať tie najšpinavšie práce na hospodárstve svojich synov, ale potom sa všetko zmení.“
Na druhý deň sa Jakub definitívne vybral na cestu. Dlho sa trmácal po cestách-necestách, až napokon zostal stáť pred hospodárstvom svojich synov. Vystriehol jedného z dozorcov, ktorí dozerali na majetky, a poprosil ho, aby oznámili jednému zo synov, že prišiel ich otec a prosí ich o zamestnanie v tej najpodradnejšej a najťažšej práci, ktorú majú.
Netrvalo dlho a pred ním stál jeho mladší syn. Otec videl syna naposledy, keď bol ešte chlapec, takže ho hneď nespoznal. Ani syn už otca nepoznával, pretože ho naposledy videl pred mnohými rokmi a odvtedy sa otec zmenil. Preto sa neisto opýtal: „Otec?“
„Áno,“ nesmelo odvetil otec.
V tej chvíli syn otca spoznal a s výkrikom sa mu chcel vrhnúť otcovi do náruče, ale otec ho predišiel, pokľakol pred synom na kolená a prehovoril: „Syn môj, zhrešil som proti nebu, voči vašej matke, Tebe aj Tvojmu bratovi. Nezaslúžim si vašu lásku, ale život ma už dosť potrestal za moje viny a ja som nevládal dlhšie odolávať túžbe znovu vás uvidieť a poprosiť vás o odpustenie, aj keď neviem, či je vôbec odpustenie možné. Každopádne chcem aspoň čiastočne odčiniť svoju vinu, preto chcem Tebe aj Tvojmu bratovi verne slúžiť až dovtedy, kým len budem vládať. Počul som, že máte veľký chov svíň. Prosím ťa, zamestnajte ma tam.“
Láskavého syna veľmi zabolela otcova reč a preto rozhodným hlasom vyhlásil: „Nikdy! Štvrté Božie prikázanie hovorí: ,Cti otca svojho i matku svoju!´ Nech už si vykonal čokoľvek, Boh Ťa zato dostatočne potrestal...“
Otec ho však nenechal dohovoriť a odvetil: „Nezaslúžim si takúto veľkorysosť. Prosím naozaj o tú najposlednejšiu robotu na vašom hospodárstve.“
Nato sa syn vrhol k otcovi na kolená. Kľačal oproti nemu a díval sa do jeho utrápenej tváre. So slzami v očiach ho úpenlivo prosil: „Poď dnu. Pôjdeme za bratom do našej pracovne. Určite sa poteší.“
Otec so strachom povedal: „Nie! Prosím, nie!“
Syn si však nedal povedať a ťahal prekvapeného otca nasilu do veľkolepých priestorov panstva.
Keď vošli do veľkej miestnosti pracovne, zbadali sedieť za stolom prísneho muža. Bol to starší Jakubov syn Michal. Mladší brat natešene zvolal: „Pozri, brat môj! Je tu náš otec! Vrátil sa po rokoch z cudziny!“
„Čo? A čo tu chce? Nech sa vráti, odkiaľ prišiel!“
„Nieže tak, brat môj! Je to predsa náš otec!“ zhrozene zvolal mladší brat.
„Veď práve! Už si zabudol, ako nás priviedol na mizinu?! A našu matku na smrteľnú posteľ?! Nech okamžite vypadne!“
„Prišiel odprosiť a chce nám verne slúžiť! Život ho kruto potrestal za všetky jeho chyby a omyly!“
„Takže ty sa ho ešte zastávaš!“
„Odpustil som mu.“
„Ty si mu odpustil!“
„Áno! Pán Ježiš odpustil aj tým, čo ho pribíjali na kríž. Odpustil lotrovi, ktorý visel na kríži vedľa neho. Sme povinní odpúšťať! Zabudol si na to?“
„Ja mu odpustiť nemôžem.“
„Potom nie si skutočný kresťan. Pán Boh nám kázal milovať a odpúšťať. Pán Ježiš povedal krásne podobenstvo o márnotratnom synovi, ktorého jeho otec prijať späť pod rodnú strechu. Prečo by sme my nemali prijať nášho márnotratného otca?“
„Nie je také ľahké odpustiť toľké krivdy, ktoré tento človek napáchal.“
Vtedy sa konečne dostal k slovu aj otec a povedal: „Uznávam svoju vinu a ponížene prosím o odpustenie. Môžem vykonávať tú najťažšiu a najpodradnejšiu robotu. Vo svete som často robil tie najšpinavšie práce – čistil som chlievy, kydal hnoj, pásol svine...“
Starší syn ho s jedovatou zlomyseľnosťou prerušil: „To môžeš aj tu. Špinavej roboty je tu viac ako dosť.“
Mladší syn zaprotestoval proti takým tvrdým slovám svojho staršieho brata, ale otec ho úpenlivo prosil: „Syn môj, vrúcne ťa prosím, dovoľ mi, aby som takto mohol aspoň čiastočne odčiniť svoju vinu. Dosť zla som už napáchal. Nechcem, aby sa navyše kvôli mne rozhádali moji synovia. Úpenlivo prosím, syn môj, dovoľ mi ostať tu a aspoň čiastočne odčiniť svoje previnenia.“
Keď videl mladší syn otcovu rozhodnosť, zosmutnel, ale podriadil sa. Jeho starší brat povedal otcovi: „Môžeš hneď začať s robotou. Večer ti ukážu, kde budeš bývať.“
Úprimne natešený otec odvetil: „Ďakujem za láskavosť. S radosťou budem pracovať od svitu do mrku, aby som aspoň čiastočne odčinil svoje previnenie.“
Od toho dňa pracoval otec pri sviniach na hospodárstve svojich detí, no vôbec ho netrápilo, že musí vykonávať špinavú robotu. Jeho srdce prekypovalo šťastím, že môže vidieť svojich synov a verne im slúžiť. Škvrnou na jeho šťastí bola len nostalgia za liečiteľským remeslom, ktoré už nemohol vykonávať. Lenže aj toto sa malo čoskoro zmeniť.
Jedného dňa starší zo synov ťažko ochorel. Dostal vysokú horúčku a hrozila mu strašná smrť. Vtedy sa pred otcom zjavil onen chlapec, ktorý sa mu zjavil pred rokmi a ktorý tak veľmi zmenil jeho život. Ten záhadný chlapec, o ktorom Jakub nepochyboval, že je to Boží anjel, povedal Jakubovi: „Jakub, prišiel tvoj čas. Tvoj starší syn je ťažko chorý. Neváhaj, choď k nemu a vylieč ho!“
Po týchto slovách záhadný chlapec zmizol. Jakub sa bez meškania vybral za svojím mladším synom. Oslovil ho slovami: „Syn môj, počúvam, že tvoj starší brat Michal je ťažko chorý. V posledných rokoch svojho pobytu v cudzine som sa stal liečiteľom a podarilo sa mi vyliečiť mnoho ľudí. Rád by som vyliečil aj tvojho staršieho brata.“
Šokovaný syn odvetil: „Preboha, otec! Prečo si to nepovedal hneď?“
„Skôr som nemohol. Až teraz nadišiel ten správny čas.“
Mladší brat priviedol otca k lôžku svojho brata, aby sa ujal liečby syna. Otec bol skutočne zázračný liečiteľ a chorého syna úplne vyliečil. Vtedy sa v staršom synovi čosi zlomilo. So slzami v očiach ďakoval otcovi za svoje uzdravenie, no zároveň prosil o odpustenie za svoje správanie sa k nemu.
Dojatý otec odvetil: „Nemáš sa mi za čo ospravedlňovať. Ďakujem Bohu za to, že mi dožičil aspoň čiastočne odčiniť svoju vinu.“
Syn Michal povedal: „Už nikdy nebudeš robiť u nás takú podradnú robotu. Naopak, odovzdáme ti do vlastníctva podiel na našom rodinnom majetku.“
„V žiadnom prípade! Keď mi Boh zveril schopnosť liečiť ľudí, vystríhal ma, aby som sa chránil majetku, pretože by som stratil schopnosť liečiť. A ja chcem naďalej liečiť ubolené ľudské telá aj duše. Mám ešte veľký dlh, ktorý musím splatiť, než ma Boh povolá na večnosť. Musím teda ostať chudobný.“
„Dobre. Dáme ti všetko, čo potrebuješ, aby si mohol liečiť ľudí. Striedmo zariadenú izbu, v ktorej budeš bývať, aj priestory, v ktorých budeš môcť vykonávať svoju liečiteľskú prax.“
„Z hĺbky srdca ďakujem. Nič viac nepotrebujem.“
Vtedy mladší syn povedal: „Niečo predsa. Dostaneš od nás omnoho viac ako si želáš. Synovskú lásku a úctu.“
Otcovi sa zaleskli slzy v očiach a povedal: „Stačilo by mi vaše odpustenie.“
„Už dávno som ti odpustil,“ odvetil mladší syn.
„Aj ja som ti odpustil, otec, hoci nie tak dávno, ako môj brat. Ty mi odpusť moju predošlú tvrdosť.“
„Nemám ti čo odpúšťať. Ďakujem vám, drahí synovia. Dlhé roky som sa modlil za vás a vašu nebohú matku a nikdy sa modliť neprestanem. Snáď mi Boh odpustí.“
„Aj Boh ti už dávno odpustil. Boh je láska a miluje nás viac ako si kto z nás dokáže predstaviť,“ odpovedal mladší syn.
Od tej doby ostal otec na panstve svojich synov a stal sa vychýreným liečiteľom, ktorý zachránil mnoho zranených ľudských tiel aj duší. Jeho synovia sa poučili od otca. Postavili veľkú nemocnicu, kostol, školu, sirotince, starobince. Postavili aj kláštor pre mníchov, ktorých pozvali na svoje panstvo a vykonali veľa prospešného pre okolitý ľud. Ich panstvo sa stalo veľkou oázou lásky k Bohu a blížnemu. Keď márnotratný otec umieral, žialili nad ním nielen jeho synovia, ale všetci ľudia, ktorí ho poznali. Ešte dlho potom si rozprávali o jeho ušľachtilých činoch.
::

Karol Dučák
Autorom príspevku je spisovateľ a publicista Karol Dučák.
::
Prečítať si môžete aj ďalšie texty autora:

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.