26. júna 2014

Versus orientem et versus populum

Karol Dučák
V poslednej dobe sa šíria správy, že v niektorých našich farnostiach kňazi odstraňujú oltáre čelom k ľudu s odôvodnením, že Druhý vatikánsky koncil neprikázal umiestňovať ich v kostoloch. Títo teológovia tak spochybňujú nielen liturgickú obnovu po Druhom vatikánskom koncile, ale aj najstaršie tradície Katolíckej cirkvi z čias apoštolov a prvých storočí kresťanstva. Prvé kamenné oltáre v ranokresťanskej Cirkvi sa objavili v 4. storočí a neboli pri stene kostola ako v neskorších dobách, ale v určitej vzdialenosti od nej, takže celebranti ich mohli obísť a celebrovať svätú omšu čelom k ľudu. V časoch ranokresťanskej Cirkvi boli totiž celebranti obrátení zásadne tvárou k ľudu. V prvých troch storočiach kresťanstva bol aj pevný kamenný oltár neznámym pojmom. „Kresťania pre eucharistickú slávnosť užívali len stôl“ (Malý teologický lexikon. Bratislava: Spolok Svätého Vojtecha v Trnave [v Cirkevnom nakladateľstve Bratislava], 1977, s. 331).

Mensa Domini (stôl Pána) nadväzuje na najstaršie tradície ranokresťanskej Cirkvi. Apoštol Pavol píše v Prvom liste Korinťanom okrem iného toto: „Nemôžete piť Pánov kalich aj kalich zlých duchov; nemôžete mať podiel na Pánovom stole aj na stole zlých duchov“ (1 Kor 10, 21). V ranokresťanskej Cirkvi sa liturgia celebrovala na Pánovom stole. Až od 4. stor. „sa postupne presadzuje kamenný nepohyblivý stôl, ktorý stojí v starých bazilikách pred polkruhovitou apsidou alebo uprostred lode. Ako sa zdôrazňoval obetný charakter Eucharistie, postupne sa ,svätý stôl´ nazýval tiež oltárom, na ktorom sa sprítomňuje obeť kríža“ (Berger R. Liturgický slovník. Vydání první. Praha: Vyšehrad, 2008. ISBN 978-80-7021-965-2, s. 338).
Umiestnenie kamenného oltára uprostred lode či pred apsidou umožňovalo celebrantovi obísť oltár a postaviť sa čelom k ľudu. Ako už bolo uvedené, v prvých storočiach kresťanstva boli celebranti obrátení zásadne tvárou k ľudu a veriaci stáli v kruhu okolo nich. Keďže vchod do kostola bol na východnej strane, kňaz celebroval omšu čelom k ľudu, pretože pri celebrácii musel byť obrátený smerom k východu.
Modlitba tvárou k východu sa chápala ako výraz obrátenia ku Kristovi, pretože podľa Písma svätého sa druhý príchod Krista očakával od východu (porov. Mt 24, 27; Zjv 7, 2). Preto sa aj kresťanské kostoly začali stavať tak, že vchod do kostola bol na východnej strane a liturg celebroval liturgiu na západnej strane kostola, obrátený versus orientem et versus populum (oproti východu a oproti ľudu). Veriaci prichádzali do kostola vchodom od východu a boli obrátení smerom na západ. Ak sa chceli modliť smerom k východu, museli sa obrátiť o 180 stupňov. Táto skutočnosť pôsobila rušivo, preto od 4.–5. storočia sa začali stavať kostoly s apsidou orientovanou na východ (porov. Berger R. Liturgický slovník. Vydání první. Praha: Vyšehrad, 2008. ISBN 978-80-7021-965-2, s. 543).
Liturg však ostal obrátený čelom k ľudu. Od 4. storočia bol totiž oltár, čiže Pánov stôl, stále viac považovaný za symbol Krista, pretože sa na ňom diala jeho sviatostná prítomnosť. Preto sa obrátenie k Pánovmu stolu pociťovalo ako obrátenie ku Kristovi, ktoré sa považovalo za ešte dôležitejšie ako obrátenie smerom k východu. V dôsledku toho bolo možné zachovať obrátenie celebranta k ľudu aj v kostoloch s apsidou orientovanou na východ. Napriek tomu sa časom presadila celebrácia chrbtom k ľudu, a to skôr na Východe ako na Západe. Takýto spôsob celebrovania sa však v 20. storočí stal terčom kritiky predovšetkým v kruhoch liturgického hnutia, ktoré v celebrácii čelom k ľudu videlo „lepší výraz spoločenstva stolovania a lepší predpoklad pre aktívnu účasť veriacich. V rímskom ríte ostatne nebola nikdy zakázaná, i misál Pia V. ju zásadne dovoľoval“ (Berger R. Liturgický slovník. Vydání první. Praha: Vyšehrad, 2008. ISBN 978-80-7021-965-2, s. 298). Je potrebné znovu a znovu pripomínať, že postoj celebranta čelom k ľudu je návratom do tradícií ranokresťanskej Cirkvi. Navyše takýto postoj nezakazoval ani misál Pia V.
Ostatne samotný pápež Pius V. v bule Quo primum tempore deklaroval snahu o návrat k liturgii prvých storočí kresťanstva a priblíženie sa k takej forme liturgie, aká bola v Ríme v 5. až 6. storočí, ale toto prianie bolo v tej dobe len zbožným želaním. V dobe zavedenia misála Pia V. chýbala orientácia na starokresťanské liturgické pramene, takže neboli známe mnohé dokumenty, ktoré sa našli v knižniciach až omnoho neskôr. V dobe po Tridentskom koncile nemala Katolícka cirkev presný prehľad o vývoji liturgie od najstarších čias ranokresťanskej Cirkvi. Základom Rímskeho misálu Pia V. sa takto nestal originálny rímsky obrad, ale Alkvinov sakramentár z 9. storočia, ktorý bol považovaný za pôvodnú rímsku liturgiu (porov. Ragan G. Liturgické hnutie na Slovensku, Košice: Liturgický inštitút Jána Jaloveckého, 2001. ISBN 80-7165-302-0, s. 13-14.).
Na tento omyl sa prišlo až omnoho neskôr. Zámer deklarovaný pápežom Piom V. v bule Quo primum tempore ani nebolo možno realizovať v potridentskej dobe. V tomto období nebol dostatočný záujem o starokresťanské liturgické poklady. Ich preklady a nové vydania boli sporadickou záležitosťou. Predsa však aj tu existovali výnimky. Tlačou vyšli kritické vydania starých rímskych a ambroziánskych sakramentárov aj starobylé španielske a galikánske liturgické knihy, obsahujúce mnohé hodnotné modlitby, ktoré vynikali po duchovnej stránke, no do tej doby neboli známe.
Po znovuobjavení týchto dokumentov Katolícka cirkev lepšie poznávala tradície prvých storočí kresťanstva pred vznikom východného i západného obradu. Aj rozvoj patristických štúdií obohatil teológiu eucharistického tajomstva učením vynikajúcich cirkevných Otcov: svätého Ireneja, sv. Ambróza, sv. Cyrila Jeruzalemského a sv. Jána Zlatoústeho (porov. Všeobecné smernice Rímskeho misála, Missale Romanum, editio typica tertia, 2002; dostupné na internete: http://breviar.kbs.sk/docs/vsrm-3ed.pdf, č. 8).
Cesta k využitiu tohto úchvatného liturgického bohatstva ranokresťanskej Cirkvi sa však naplno otvorila až vďaka rozvoju liturgického hnutia.
::
Autorom príspevku je Karol Dučák.
::
Prečítať si môžete aj ďalší autorov článok:

9 komentárov:

  1. Anonymný26.6.14

    odkedy tu castejsie uverejnuju texty p. Dučáka, tento, kedysi dobry portal, sa stava cenntrom demagogie a stvanice.
    Dučák pise:
    „Kresťania pre eucharistickú slávnosť užívali len stôl“ (Malý teologický lexikon. Bratislava: Spolok Svätého Vojtecha v Trnave [v Cirkevnom nakladateľstve Bratislava], 1977, s. 331)."
    Co ma za vypovednu hodnotu pokoncilovy text? Co to je za demagogiu a populizmus? Ked uz chce, nech uvedie nejake podobne tvrdenie z pred koncilu, inak to ma nulovu hodnotu.
    Inak, jeho argumentacia pripomina herezu archeologizmu.
    Takisto, autor vravi, ze u starych kostolov, ak bolo obratenie k ludu, bolo to kvoli obrateniu k vychodu, co hovori i kardinal Ratzinger.
    Samozrejme, k obrateniu k ludu, to malo ten vyznam, aby prestal byt stredobodom Boh, a stredobodom sa stal lud, puhe ludske spolocenstvo bez Boha.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Karol Dučák27.6.14

      Vážený pán Anonymný, výraz Pánov stôl spomína apoštol Pavol 1900 rokov pred Druhým vatikánskym koncilom. A keďže sa na tomto Pánovom stole uskutočňovala premena chleba a vína na Telo a Krv Pána Ježiša, práve preto bol Pánov stôl stredobodom celého slávenia liturgie. Tu nebolo prioritou obrátenie k ľudu, ale obrátenie ku Kristovi, ktorého sviatostná prítomnosť sa diala na Pánovom stole. Preto bol liturg obrátený k Pánovmu stolu. Ak toto nedokážete pochopiť, je mi Vás ľúto.

      Odstrániť
    2. Anonymný27.6.14

      Vasa argumentacia zavana herezou archeologizmu, dufam, ze si to uvedomujete.
      K teme odporucam knihu Duch liturgie od Jozepha kardinala Ratzingera, kapitola Oltar a smer modlitieb v liturgii, kde vyvracia Vase nazory.
      Dufam, ze Vam aj kardinala Ratzingera nie je luto, ked to ocividne ,,nedokaze pochopit" rovnako ako ja.

      Odstrániť
  2. Anonymný26.6.14

    Na vyvratenie autorovho textu odporucam knihu od Jozepha Ratzingera (neskorsieho Benedikta XVI.) Duch liturgie. Da sa zakupit i na Slovensku.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Karol Dučák30.6.14

      Vážený pán Anonymný, buďte tak veľmi láskavý a nezavádzajte čitateľov výmyslami o heréze archeologizmu. Omšu podľa Pavla VI. uznáva nielen Svätý stolec, ale aj FSSPX. Jeho novokňazi skladajú sľub, v ktorom sa okrem iného uvádza, že tento „nový omšový obrad nevyjadruje výslovne žiadnu herézu...“
      Znovu zdôrazňujem, že omšu podľa misála Pavla VI., v ktorej je celebrant obrátený smerom k veriacim tak, ako bol Pán Ježiš obrátený k apoštolom počas Poslednej večere, prvej kresťanskej liturgie, aj tak, ako bol celebrant obrátený k veriacim počas prvých storočí ranokresťanskej Cirkvi, uznávajú aj kňazi FSSPX. Čiže aj odporcovia liturgickej reformy po koncile uznávajú právoplatnosť omše Pavla VI. práve tak, ako my, prívrženci omše Pavla VI., uznávame právoplatnosť liturgie Pia V., nazývanej aj tridentská omša. Preto Vás znovu prosím, pán Anonymný, neklamte veriacich.
      K merítu veci: tak, ako nemožno slúžiť tridentskú omšu čelom k ľudu, nemožno slúžiť omšu Pavla VI. chrbtom k veriacim. Každá z týchto liturgií sa musí sláviť tak, ako to predpisujú liturgické predpisy. Takisto nemožno robiť svojvoľné úpravy v kostoloch v rozpore s liturgickými predpismi. Preto som napísal e-mail Mons. Stanislavovi Stolárikovi, predsedovi Slovenskej liturgickej komisie, v ktorom ho prosím o prešetrenie liturgických neprístojností v niektorých farnostiach a o vyvodenie dôsledkov.
      Skutočnosť, že počas svätých omší v ranokresťanskej Cirkvi bol celebrant obrátený čelom k ľudu, potvrdzuje aj medzinárodne uznávaný slovenský liturgista doc. ThDr. Peter Caban, PhD., autor viacerých kníh a vedeckých štúdií z oblasti liturgiky ako vedy, vo svojom diele „Dejiny kresťanskej liturgie v staroveku“, v ktorom okrem iného píše: „Bazilika bola pôvodne akákoľvek stavba určená pre zhromažďovanie sa ľudu... V časoch od rozšírenia kresťanstva sa v týchto stavbách slúžila sv. omša, čiže posvätný priestor to bol počas slávenia Eucharistie. V bazilikách boli ohraničené miesta, kde sa slúžila sv. omša – tvárou k ľudu a centrom slávenia bol oltár.“ (Caban P. Dejiny kresťanskej liturgie v staroveku.
      Praha: Paulínky, 2013, ISBN 978-80-7450-074-9, s. 55)
      Pre tých čitateľov, ktorí sú chápavejší, ako pán Anonymný, uvádzam úryvky z diela svätého Justína, filozofa, mučeníka, apologétu, napísanú v rokoch 150 až 155, ktoré racionálne uvažujúcim čitateľom umožnia urobiť si predstavu o slávení liturgie v 2. storočí. Svätec píše: kán. 65: „Keď sme pokrstili toho, ktorý dospel k viere a pripojil sa k nám, vovádzame ho do zhromaždenia tých, ktorí sa nazývajú bratmi, a potom nábožne konáme spoločné modlitby za nás samých a za novopokrstených i za všetkých, ktorí sa všade nachádzajú, aby sme sa stali hodnými, potom sme spoznali pravdu, byť dobrými členmi spoločenstva a aby sme bedlivo sledovali prikázania, a tým dosiahli večnú spásu... Nato prinesieme predstavenému bratov chlieb a kalich s vodou a s miešaným vínom. Tento (ich) prijme a vysiela do nebies chválu a česť Otcovi vesmíru skrze meno Syna a Svätého Ducha a vykoná dlhšie vďakyvzdanie za to, že sme skrze neho stali hodní týchto (darov). Keď skončil modlitby a vďakyvzdanie, prisvedčí tomu celý prítomný ľud slovom Amen... Keď predstavený poďakoval a celý ľud prisvedčil, rozdelia naši vymenovaní diakoni každému z prítomných chlieb a víno a vodu, za čo sme vzdali vďaky, a donesú prítomným.“
      kán. 66: „A tento pokrm sa... nazýva Eucharistia...“
      kán. 67: „V deň, nazývaný dňom Slnka, všetci, či už bývajú v mestách, alebo na vidieku, schádzajú sa na to isté miesto a čítajú sa pamäti apoštolov alebo spisy prorokov, pokiaľ to čas dovolí. A keď lektor skončí, ujíma sa slova predstavený. Napomína a povzbudzuje do nasledovania takých skvelých vecí. Potom všetci spoločne vstaneme a modlíme sa. A ako sme už povedali, po modlitbe sa prinesie chlieb, víno a voda. Predstavený sa s veľkou vrúcnosťou modlí a vzdáva vďaky a ľud zvolá Amen. Potom sa rozdajú dary, nad ktorými sa vzdávali vďaky, a všetci prítomní prijímajú. Neprítomným sa posielajú po diakonoch...“

      Odstrániť
    2. Anonymný30.6.14

      Vase zvycajne zavadzanie, odvadzate opat diskusiu. V uvode reagujete, ze nova omsa je platna. A ja som niekde tvrdil, ze nie???
      Takze zase ste si nasli slamenneho panaka, ktoreho zostrelujete.
      Este raz, bavil som sa o tom, ze kardinal Joseph Ratzinger zostrel Vase argumenty v knihe Duch liturgie
      Napr. tu je vynatok, kde Vase nazory a argumenty su podla kardinala Ratzingera prekonane:
      http://www.jejkov.cz/clanky/zajimave-clanky/oltar-a-smer-modliteb-v-liturgii--nejedna-se-o-dialog--nybrz-o-spolecne-vzyvani--o-obraceni-smerem-k-prichazejicimu.html
      Nech uz mame na kardinala Ratzingera akykolvek nazor, obaja sa zhodneme, ze z poprednych predstavitelov Cirkvi v sucasnosti je najvacsim znalcom liturgie.
      Vase nazory su uplne v rozpore s jeho.
      A este mala drobnost a prosba- reagujte k veci, jasne a vystizne. Napr. velke casti Vasich prispevkov su zbytocne, co zbytocne rozsiruje text. Napr. zaciatok, kde hovorite o platnosti novej omse je uplne mimo diskusiu, lebo o tom som nic nikde nepisal, a tak dalej, zbytocne potom pisete megaprispevky, ktore odbiehaju od temy.

      Odstrániť
    3. Karol Dučák6.7.14

      Konečne som sa dostal k tomu, aby som napísal pár slov. Uvedený text z knihy kardinála Ratzingera nie je ničím novým. Originál jeho knihy pod názvom Der Geist der Liturgie (Duch liturgie) vyšiel po prvý raz už v roku 2000 vo vydavateľstve Herder vo Freiburgu. Kardinál Ratzinger bol všeobecne známy svojou slabosťou pre latinskú liturgiu. Text však nevyvracia moje tvrdenie o postoji celebranta čelom k ľudu v ranokresťanskej Cirkvi. Pre istotu citujem priamo z textu, na ktorý odkazujete: „Jak je tomu s oltářem? Kterým směrem se máme modlit při eucharistické liturgii? Zatímco v byzantské sakrální architektuře se více méně podařilo zachovat právě popsanou strukturu, v Římě se vyvinulo poněkud jiné uspořádání. Biskupské sedes bylo přeneseno do středu apsidy. Z toho důvodu se oltář obrátil směrem do chrámové lodi. Zdá se, že takové uspořádání existovalo v Lateránské bazilice a v Santa Maria Maggiore ještě v 9. století… V rámci topografických výzkumů se zjistilo, že chrám sv. Petra směřoval k západu. Pokud tedy chtěl celebrující kněz - jak to vyžadovala křesťanská tradice modlitby - pohlížet k východu, musel být obrácen směrem k lidu - jedná se tedy o důsledek. Z různých důvodů je toto uspořádání dobře patrné v řadě chrámů přímo ovlivněných Svatým Petrem…“ (Oltář a směr modliteb v liturgii: nejedná se o dialog, nýbrž o společné vzývání, o obrácení směrem k Přicházejícímu, dostupné na internete: ˂http://www.jejkov.cz/clanky/zajimave-clanky/oltar-a-smer-modliteb-v-liturgii--nejedna-se-o-dialog--nybrz-o-spolecne-vzyvani--o-obraceni-smerem-k-prichazejicimu.html˃)
      Podľa kardinála Ratzingera teda v Lateránskej bazilike a v Santa Maria Maggiore bol ešte aj v 9. storočí oltár obrátený smerom do chrámovej lode. Potvrdzujú sa teda údaje v mojom článku a ani kardinál Ratzinger, neskorší pápež Benedikt XVI., ich nevyvracia. Iná vec je – a v tom máte, pán Anonymný, pravdu - že kardinál Ratzinger jednoznačne spochybňuje správnosť takéhoto postoja celebranta počas liturgie. Kardinál Ratzinger však ani neskôr, už ako pápež Benedikt XVI., nepožadoval zmeniť postoj celebranta počas omše podľa misála Pavla VI. Jeho veľkou zásluhou však je, že do značnej miery upokojil nežiaduce vášne v rámci Rímskokatolíckej cirkvi zjednodušením podmienok pre slávenie tridentskej liturgie, ktorá sa môže bez obmedzení celebrovať ako mimoriadna forma slávenia (forma extraordinaria).
      Chcel by som ešte upozorniť na skutočnosť, že postoj celebranta čelom k ľudu počas liturgie nie je typický len pre ranokresťanskú liturgiu, či pre omšu Pavla VI. V milánskej bazilike sv. Ambróza a v kňazskom seminári vo Venegone sa už po stáročia, dávno pred zavedením liturgie Pavla VI., slúži ambroziánska omša, počas ktorej je celebrant obrátený zásadne tvárou k ľudu. (Živný P. Ambroziánský ritus - odkaz sv. Ambrože z Milána. Liturgie v římskokatolické církvi se slaví nejen podle nejrozšířenějšího obřadu římského. Dostupné na internete: ˂http://www.christnet.cz/clanky/3687/ambroziansky_ritus_odkaz_sv_ambroze_z_milana.url˃) Informuje o tom Petr Živný, ktorý pôsobí ako kňaz v Miláne a je zároveň korešpondentom Magazínu Cristnet.cz v tomto meste. Takže vlastne nič nové pod slnkom.

      Odstrániť
    4. Karol Dučák6.7.14

      Keď už rozoberáme liturgickú problematiku, žiada sa aktuálne dodať, že včera sme slávili sviatok slovanských vierozvestov, sv. Cyrila a Metoda. Nielen pre nás, ale pre všetky slovanské národy vôbec má z historicko-kultúrneho aspektu obzvlášť veľký význam skutočnosť, že na Veľkej Morave už v 9. storočí povolil pápež Hadrián II. používanie staroslovienčiny ako bohoslužobného jazyka. Bol to po aramejčine, gréčtine a latinčine v poradí štvrtý oficiálne uznaný bohoslužobný jazyk Rímskokatolíckej cirkvi. Viac ako tisíc rokov pred Druhým vatikánskym koncilom preložil sv. Cyril latinskú liturgiu do jazyka, ktorému naši predkovia rozumeli. Ba aj v dobe, keď už Veľká Morava v roku 907 zanikla pod náporom Maďarov, susedné slovanské národy zachovávali liturgické dedičstvo Veľkomoravskej ríše. Dielo solúnskych bratov našlo totiž široké uplatnenie aj mimo územia Veľkej Moravy, pretože slovanská liturgia a literatúra sa stali vynikajúcim nástrojom evanjelizácie slovanských národov. Metodovi učeníci ohlasovali evanjelium v Bulharsku, Chorvátsku, Bohémii a Poľsku. Bulharsko následne poslúžilo ako dôležitý misijný most pre pokresťančenie Ruska. (Porov. Bučko, L. Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie. Nitra: Spoločnosť Božieho slova, 2003. ISBN 80-85223-34-1, s. 280)
      V Českom štáte sa rímsko-slovanská liturgia udržala omnoho dlhšie ako na Morave a Slovensku, a to až do polovice 11. storočia. (Porov. Lacko, M. Svätý Cyril a Metod. Siedme vydanie. Rím: Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, 1992, s. 210)
      Neskôr sa síce aj tu prestala slúžiť, no tento obrad nikdy úplne nezanikol. Až dodnes sa slúži na pobreží Chorvátska, kde ho zaviedol veľkomoravský biskup Metod. (Porov. Lacko, M. Svätý Cyril a Metod. Siedme vydanie. Rím: Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, 1992, s. 179)
      Dalmácia patrí k tým regiónom, ktoré nikdy nepoznali latinskú omšu. Dodnes, teda už viac ako tisíc rokov, si tam zachovala kontinuitu rímsko-slovanská liturgia, ktorú schválil aj Tridentský koncil. Liturgickým jazykom tu bola staroslovienčina, ba prvé čítanie a evanjelium sa prednášali v modernej chorvátčine. Po chorvátsky sa vysluhovali aj ostatné sviatosti. (Porov. Caban, P. Medzi Tridentom a Druhým Vatikánom. In Impulz. [2007]. ročník 3, číslo 1, [online].[cit.05.08. 2013]. Dostupné na internete: ˂http://www.impulzrevue.sk/article.php?181˃)
      Ani Tridentský koncil, ktorý popri Druhom vatikánskom koncile nesporne patrí k najvýznamnejším udalostiam v dejinách Katolíckej cirkvi druhého tisícročia vôbec, neodmietol a priori používanie rodných jazykov v liturgii. V príslušnom kánone sa uvádza, že musí byť odsúdený ten, kto tvrdí, že obrad rímskej Cirkvi „musí byť celebrovaný len v jazyku ľudu.“ (Tridentský koncil, sessio XXIl, [CANONES] de sacrificio Missae, can. 9, Denzinger, H. Enchiridion symbolorum, definitionum et deklarationum de rebus fidei et morum. Editio undecima. Friburgi Brisgoviae: Herder, 1911, č. 956)
      Veľmi dôležité je v tomto kontexte slovo tantum (len). Koncil teda výslovne odsúdil iba tých, ktorí žiadali celebrovanie svätých omší výlučne v jazyku ľudu. Tridentský koncil nikdy nevyslovil radikálnu požiadavku, že sa omša musí celebrovať len v latinčine. Odsúdil tých, ktorý žiadali používať ako liturgický jazyk výhradne materský jazyk veriacich, nevyjadril sa však explicitne v tom zmysle, že každá svätá omša v rodnom jazyku je zakázaná. Napriek tomu toto rozhodnutie koncilu začalo byť „interpretované tak, že je každá liturgia v ľudovom jazyku zakázaná.“ (Berger R. Liturgický slovník. Vydání první. Praha: Vyšehrad, 2008. ISBN 978-80-7021-965-2, s. 167)
      Vďaka liturgickej obnove po Druhom vatikánskom koncile môžeme znovu sláviť liturgiu v materskom jazyku ľudu tak, ako naši predkovia na Veľkej Morave už pred viac ako tisícročím. Bolo by prejavom odrodilstva a veľkého nevďaku voči dielu našich vierozvestov, keby sme znevažovali liturgiu, slúženú v slovenskom jazyku.

      Odstrániť
    5. Karol Dučák29.9.14

      Aj páter Pio slávil v poslednom období svojho života sväté omše versus populum, hoci zomrel v roku 1968, t. j. ešte pred vznikom omše Pavla VI. Páter Pio teda slávil tridentskú omšu čelom k ľudu. V tomto prípade síce musíme konštatovať, že svätec ako poslušný kapucín poslúchal príkazy svojich nadriadených. Okrem toho jeho zdravotný stav mu neumožňoval dlho stáť pred oltárom, preto mu umožnili posadiť sa počas celebrovania svätej omše k Pánovmu stolu. Je potrebné znovu pripomenúť, že postoj celebranta versus populum pri celebrovaní svätej omše nebol v rímskom ríte nikdy zakázaný a aj misál Pia V. ho zásadne dovoľoval.

      Odstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.