12. decembra 2014

Namlčaná cesta k bráne

Nad knihou zamyslení Jána Maršálka Cesta k bráne
Slovo malo v dejinách vždy mimoriadny význam. V súčasnej konzumnej spoločnosti, žijúcej skôr vo virtuálnom svete než na pevných a skutočných hodnotách, sa funkcia slova veľmi rýchlo mení. Slovo stráca na záväznosti, mizne rovina medzi pravdou a lžou a nedodržať dané slovo sa pomaly stáva akceptovateľnou normou.
A buďme úprimní: hoci si tieto smutné skutočnosti väčšina uvedomuje, zároveň sa takmer tá istá väčšina svojím rezignujúcim či už dokonca rezignovaným postojom chtiac-nechtiac, priamo či nepriamo podieľa na degenerácii nielen slova, ale aj Slova.

Naschvál som povedal „takmer tá istá väčšina“, lebo nie všetci mávnu rukou. Našťastie, sú tu totiž ešte takí, ktorí to (zatiaľ) nevzdali a nerezignovali. Nemám na mysli rôznych grafomanov či kaviarenských intelektuálov, ale tých, ktorí si uvedomujú, že v čase „preinformovanosti“, prejavov, správ, analýz... skrátka v čase chrlenia slov je najhlasnejšie a vari aj najsilnejšie – mlčanie.
Isto, tí, ktorí majú čo povedať, nesmú mlčať. A tí, ktorí majú navyše aj talent, musia písať. Písať o dôležitosti ani nie tak mlčania, ako skôr o dejinnej nutnosti stíšenia sa, v ktorom sa mlčí o podstatnom.
Medzi takýchto ľudí s talentom patrí aj básnik, literárny kritik a publicista Ján Maršálek. Jeho najnovšie dielo Cesta k bráne je o jeho mlčaní o prítomnosti Cesty, Pravdy a Života, o Duchu, ktorý je tu stále prítomný, aj keď zastretý priveľmi viditeľnou hmotou.
A to, čo si autor „namlčal“, ponúka cez slovo o Slove. Ponúka cestu k Slovu. Aj keď titul knihy hovorí o „ceste k bráne“, svojimi krátkymi zamysleniami nám vlastne onú bránu otvára. Sú to totiž zamyslenia, ktoré sa dotýkajú životných otázok človeka i doby, v ktorej žijeme. Majú ambíciu ponúknuť čitateľovi trváce hodnoty a overené postoje, ako sú obsiahnuté v pokladnici kresťanského učenia.
Ak niekto očakáva, že autor zamyslení je básnik a preto úvahy jeho budú popretkávané lyrickými figúrami, môže byť sklamaný. Slúži totiž ku cti autora, že sa nedal zviesť k lyrizovaniu úvah o jeho vnímaní, odkrývaní a realizácií večných právd. Lebo pravda, ak chceme – Pravda, si podľa Alessandra Pronzata nárokuje iba jediné právo: právo byť milovaná a komunikovaná, a tak sa stať vlastníctvom všetkých. A práve o spomínanú komunikáciu sa Ján Maršálek pokúša. Potláča v sebe básnika a úsporným jazykom, precíznou formuláciou a schopnosťou vystihnúť podstatu predkladá čitateľovi nielen moderne podané meditatívne dielo, ale, paradoxne, odkrýva čitateľovi – básnika. V svojich úvahách totiž vidí veci „trochu inak“; nie priamočiaro či prvoplánovo, ale očami poetu vidí to, čo je bežnému zraku neviditeľné, a tak vystupuje vyššie, aby silnejšie vnímal duchovné hodnoty.
A ešte jedna „maličkosť“. Knižka totiž obsahuje 366 zamyslení. Nie bežných „kalendárnych“ 365, ale o jedno viac, pretože raz za štyri roky máme annus bissextus, doslovne dvojšiesty rok, ktorý má jeden deň navyše. Milá „maličkosť“, „šibalstvo básnikovo“.
Pápež Benedikt XVI., ešte ako kardinál, v knihe Soľ zeme odpovedá na otázku „Koľko je ciest k Bohu?“ takto: „Toľko, koľko je ľudí. Pretože aj vnútri tej istej viery je cesta každého človeka celkom osobná. Máme Kristovo slovo: ,Ja som cesta.´ V tomto zmysle je len jedna cesta a každý, kto putuje k Bohu, je nejakým spôsobom aj na ceste ku Kristovi. Avšak to neznamená, že by všetky cesty podľa vedomia a vôle boli totožné, práve naopak, jedna cesta je taká veľká, že sa stáva osobnou cestou každého človeka.“
Ján Maršálek ponúka čitateľovi svoju „osobnú cestu“. Nie však ako nejaký manuál, skôr ako pomoc pri hľadaní „osobnej cesty“ každého jedného čitateľa. A tak sa jeho Cesta k bráne stáva akousi „bránou k ceste“, bránou, ktorá sa v mlčaní otvára každému z nás.

::
Recenzia bola pôvodne uverejnená v časopise VOX. Preberáme ju so súhlasom redakcie.
::
Ján Maršálek: Cesta k Bráne; Post Scriptum, Bratislava, 2014

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.