22. júla 2013

Strom sa pozná po ovocí

V týchto dňoch vychádza prvé číslo časopisu VOX


Rozhovor s Pavlom Prikrylom
Pavol Prikryl
Pavol Prikryl (1962) – publicista, novinár, redaktor, básnik – knižne debutoval v roku 1993 básnickou zbierkou Tíšenie bolesti, nasledovalo niekoľko ďalších zbierok poézie; časť z nich venoval deťom. Okrem toho je autorom reprezentačnej publikácie Bratislava (2004), rozhlasovej hry Proces s Petrom, viacerých scenárov televíznych publicistických relácií a rozhlasových ranných zamyslení.

JM: Stojíte za projektom rozbiehajúceho sa časopisu o náboženstve a kultúre VOX. Aký to bude časopis? V čom bude iný než ostatné?
P. Prikryl: Už dlho som nosil v sebe myšlienku vydávať časopis o náboženstve a kultúre. Vtedy, na počiatku, som premýšľal o tzv. schránkových novinách pre Petržalku. Keďže tento typ novín stojí na inzercii, zháňanie prípadných inzerentov mi zaberalo veľa času a výsledok bol ako cez „kopirák“: je to výborný nápad, ale musí tam byť to náboženstvo? Celý projekt vo mne začal zhasínať... Našťastie, nezhasol úplne. Nanovo sa rozhorel tento rok, pričom prišlo k spojeniu viacerých impulzov v podstate v jednom čase.

Najskôr to bolo niekoľko priateľov, ktorí mi po návrate z USA rozprávali, ako miznú z tamojších stánkov tlačené noviny a Američania si ich čítajú v elektronickej podobe na tabletoch a mobiloch. Druhým „podpaľovačom“ tlejúceho projektu bol jeden mail, ktorý som dostal od známeho. Upozornil ma na článok v istom časopise, ktorý vychádza nielen v tlačenej podobe, ale aj v pdf-formáte. No a tretím impulzom bol zaujímavý článok istého Angličana o dôležitosti vykročiť za snom...
To už projekt novín o náboženstve a kultúre horel naplno. Zmenila sa len vonkajšia podoba časopisu – z tlačenej na pdf-formát. No a práve  v týchto dňoch vychádza prvé číslo. Rád by som v časopise prinášal zaujímavé témy, o ktorých sa až toľko nehovorí, a pritom sú pre dnešný svet dôležité. Malo by ísť o sociálne či pastorálne témy, bioetické problémy, analýzy nielen cirkevných tém, ale aj kultúrnych, etických a podobne.
A v čom by mal byť odlišný od ostatných? Najskôr asi netradičnejším pdf-formátom. Myslím si, že bude orientovaný viac na intelektuálnejšie témy ako bežné časopisy. Rozhodne to však nemá byť akási konkurencia Katolíckym novinám či Literárnemu týždenníku. Minimálne už len pre to, že Katolícke noviny i Literárny týždenník majú iné zameranie a aj poslanie.

JM: O potrebe kvalitných kresťanských masmédií uvažoval svojho času aj Andrej Hlinka. V roku 1920 v Slováku napísal: „Potrebujeme dobre informovaný, pekne napísaný, zaujímavý a cenný časopis, s ktorým musí účtovať priateľ i nepriateľ...“ Ako vnímate tieto slová v kontexte súčasnej spoločenskej situácie?
P. Prikryl: Ako vysoko aktuálne. V časoch vodopádu chrliaceho informácie na všetky strany je potreba takýchto časopisov o to akútnejšia. Akási intelektuálna lenivosť človeka skôr-neskôr začne porážať a o on, chudák, prestane rozlišovať, a vari aj vnímať. Napokon, množstvo časopisov nevalnej úrovne je toho dôkazom. Zdá sa mi, že akési otupovanie sa stalo globálnym problémom a už len málokto si uvedomuje, že na pultoch sa ponúkajú  nielen prehrešky proti estetike, ale aj, žiaľ, proti Desatoru.
Myslím si, že netreba hromžiť až do otupenia a rezignácie. Treba urobiť niečo iné, ako len mávnuť rukou, či už ani to nie. Treba začať vydávať „dobre informovaný, pekne napísaný, zaujímavý a cenný časopis, s ktorým musí účtovať priateľ i nepriateľ“. Len ten „časopis“ by som zmenil na plurál...

JM: Hlavnou zložkou vašej doterajšej literárnej činnosti je poézia. Aké je dnes postavenie básnika? Aké sú jeho úlohy a možnosti? Ako by ste definovali dobrú poéziu?
P. Prikryl: K tomu postaveniu básnika mi prichádza na um zaujímavá príhoda spred niekoľkých rokov. Bol som ako člen poroty na jednej recitačnej súťaži v Ružomberku. Po skončení súťaže nás k vlaku odprevádzal pán profesor Vaško. V pešej zóne nám spomenul, že za Slovenského štátu prišiel do Ružomberka kvôli niečomu Rudolf Dilong. „Pamätníci doteraz hovorili, ako sa Ružomberčania zhŕkli okolo Dilonga,“ hovoril pán profesor. A len tak mimochodom dodal: „A bolo to vraj tu, v týchto miestach na terajšej pešej zóne. Niektorým stačilo len dotknúť sa ho...“
Časy sa menia, básnikov vystriedali adolescentní fešáčikovia, o ktorých už zajtra nikto nebude vedieť. Je to v poriadku, vždy bol kult akýchsi sezónnych celebrít. Lenže s pribúdajúcim vekom obdivovateľov sa menil aj objekt ich obdivu. Zvážnieval. Aj teraz sa mení, lenže akosi nezvážnieva. Z popovej či hereckej hviezdičky sa obdiv prenáša na telenovely... No konkurujte aj tým najkvalitnejším sonetom 132. časti o nevinnej, krásnej vidiečanke z argentínskej pampy, ktorej jeden boháč ubližuje, druhý ju miluje...
A tu sa asi niekde skrýva úloha básnika. Tá sa vlastne nemení. Lebo básnik, skutočný básnik, miluje slovo a nechce ho prepožičať lacným zábavkám pre nenásytné masy. Básnik sa skôr uťahuje do ticha, aby sa tam stretol sám so sebou a s Bohom. Krásne o tom hovorí Henri Bremond. Ale napokon – prečo nie? Je vari nejaký veľký rozdiel medzi básňou a modlitbou? Kedy sa báseň mení na modlitbu a modlitba na báseň?
Takže aká bola, je a mala by byť úloha básnika? Milovať slovo. Či ešte lepšie – milovať Slovo. Milovať ho, chrániť si ho a – ponúkať. Jemne, nenápadne, no s láskou k pravde.
Hmm... Dobrá poézia... Nie všetko sa dá definovať, skôr si myslím, že práve to ťažko definovateľné treba asi precítiť. Nedávno mi Jozef Šimonovič hovoril, že sa v Banskej Štiavnici zúčastnil zaujímavej recitácie Hviezdoslavových Krvavých sonetov. Spolu s jedným Francúzom si pripravili recitačné pásmo, kde sa slovenský prednes striedal s francúzskym. Obecenstvo vlastne rozumelo len polovici. Po skončení pásma nastalo dlhé, asi trojminútové ticho. Poézia v tom tichu doznievala v ľuďoch, hoci mnohým veršom ani nerozumeli. A potom sa ozval úžasný potlesk. Isto, mohlo to byť aj skvelým prednesom (zlý recitátor zabije aj najlepšiu báseň), mohlo... Ale myslím si, nie – viem, že to bolo kvalitou veršov. Strom sa pozná po ovocí...
Nech mi je odpustené, ale predsa sa len pokúsim o akúsi definíciu dobrej poézie. To je asi tá, na ktorej začiatku i konci je ticho. Ticho básnika pred básňou a ticho čitateľa po básni.

JM: Môžete čitateľom PriestorNetu priblížiť svoje ďalšie tvorivé aktivity a zámery?
P. Prikryl: Momentálne žijem časopisom VOX. Opäť som „vo svojom živle“. Na chvíľu ma stlmila choroba, ale už som vo forme. Teraz síce v istom napätí, ako čitatelia prijmú časopis, ale aj to patrí k tomu. Verím, že časopis si nájde svojich stálych čitateľov, ale aj prispievateľov. Veď predsa „potrebujeme  dobre informovaný, pekne napísaný, zaujímavý a cenný časopis, s ktorým musí účtovať priateľ i nepriateľ“... A ide mi aj o toho „nepriateľa“. Bolo by úžasné, ak by sa VOX zapáčil aj inak zmýšľajúcim ako som ja.
Mám už najvyšší čas začať pracovať na prednáške na medzinárodnú konferenciu o Jánovi Pavlovi II., kde by som ho chcel priblížiť ako básnika, takže momentálne som zahĺbený do veršov Karola Wojtylu.
Rád by som vydal ďalšiu zbierku. Už dlhšie mám hotové dve zbierky, ako aj vianočné rozprávky. Tie síce už vyšli na CD narozprávané Miškou Čobejovou, ale knižka je knižka... Obávam sa však, že tento rok to nestihnem. Ak sa však časopisu VOX bude dariť, tak na budúci rok by už nejaká zbierka mohla vyjsť.

JM: Ďakujem za rozhovor.

::
Internetová stránka Pavla Prikryla: prikryl.sk.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.