Samovražda je vždy smrteľný hriech

Karol Dučák

Začiatkom tohto roka sa v masmédiách častejšie spomínalo samoupálenie českého študenta Jana Palacha, ktorého 50. výročie sme si pripomenuli 16. januára 2019. Bol to začiatok reťaze samoupálení, pri ktorých prišlo v roku 1969 o život niekoľko desiatok ľudí. Palachov čin totiž motivoval viacero predovšetkým mladých ľudí vo vtedajšej ČSSR, ba dokonca aj v zahraničí, napodobniť tento akt. Už niekoľkých dní po tejto tragickej udalosti, 20. 1. 1969, sa v Plzni zapálil mladý robotník Josef Hlavatý, ktorý po piatich dňoch zomrel. Nasledovali ďalší, z ktorých sa do povedomia verejnosti najvýraznejšie zapísal 18-ročný študent Jan Zajíc. Bolo to vo februári 1969. Séria samoupálení v ČSSR pokračovala do apríla 1969. Palach však mal nasledovníkov aj v zahraničí. V Budapešti to bol 20. 1. 1969 mladík Sándor Bauer a v lotyšskej Rige sa 16. 4. 1969 pokúsil o podobný čin 20-ročný židovský študent Ilja Rips.

K novým prípadom samoupálenia, ktoré boli viac či menej inšpirované príkladom Jana Palacha, došlo v ČR v priebehu roka 2003. Lenže nie všetci ľudia, ktorí sa sami zapálili, konali z ušľachtilých pohnútok. Okrem toho fakt, že Palachov čin nasledovali desiatky ľudí, vzbudzuje hrôzu a vrhá na Palachov protest nie najlepšie svetlo. Akokoľvek ušľachtilé boli jeho pohnútky, ako katolíci v žiadnom prípade nemôžeme schvaľovať takéto počínanie ani klásť ho za vzor budúcim generáciám mladých ľudí. Vnútorne zlé skutky sa nemôžu stať dobrými za žiadnych okolností. Zdôrazňovať to je o to dôležitejšie, že sa objavujú pomerne početné pokusy glorifikovať čin Jána Palacha.

Piate Božie prikázanie hovorí: Nezabiješ. Lenže to platí aj v prípade zabitia seba samého. Aj samovražda je vlastne vražda, pri ktorej človek nezabíja iného človeka, ale seba samého. Vždy je to však smrteľný hriech a katolík nikdy nemôže schvaľovať smrteľný hriech! Neprijateľnosť samovraždy je zakotvená aj v Katechizme Katolíckej cirkvi (ďalej len KKC), predovšetkým v odseku 2281, v ktorom je okrem iného uvedené, že samovražda „je v závažnom rozpore s pravou láskou k sebe samému. Zároveň uráža lásku k blížnemu, lebo neprávom pretŕha putá solidarity s rodinným a národným spoločenstvom a s ľudskou spoločnosťou, voči ktorým máme záväzky. Samovražda protirečí aj láske k živému Bohu“. V odseku 2282 je navyše uvedené, že ak „sa samovražda spácha s úmyslom dať príklad najmä mladým, nadobúda aj závažnosť pohoršenia“.

Magistérium Cirkvi učí o vnútorne zlých skutkoch, pričom sa riadi učením Svätého písma. V encyklike Veritatis splendor pápeža Jána Pavla II. z roku 1993 je v bode 81 okrem iného uvedené: „Ak sú skutky vnútorne zlé, môže sa stať, že správny úmysel alebo mimoriadne okolnosti síce zmenšujú ich zlo, ale odstrániť ho nemôžu: sú to »nenapraviteľné« zlé skutky a samy osebe a samy v sebe nemôžu byť zamerané na Boha ani na dobro osoby: »Keď už sú samy skutky hriechmi,« píše sv. Augustín, »ako krádež, cudzoložstvo, rúhačstvo alebo im podobné, kto by mohol tvrdiť, že ak sa konajú z dobrých príčin, už nie sú hriechmi, alebo – čo je ešte absurdnejšie – sú hriechmi ospravedlnenými?« (Contra mendacium, VII, 18: PL 40, 528; porov. Sv. Tomáš Akvinský, Quaestiones quodlibetales, IX, q. 7, a. 2; Katechizmus katolíckej Cirkvi, č. 1753–1755). Preto okolnosti či úmysly nikdy nebudú môcť vnútorne nesprávny skutok zmeniť... na skutok »subjektívne« bezúhonný alebo taký, ktorého voľbu možno ospravedlniť.“

Tejto zásady sa drží aj KKC, ktorý v odseku 1961 uvádza: „Jestvujú konkrétne správania, ktorých voľba je vždy nesprávna, lebo zahŕňa v sebe nezriadenosť vôle, to jest morálne zlo. Nie je dovolené robiť zlo, aby z toho vzniklo dobro.“ Znovu to opakuje v odseku 1789, v ktorom sa okrem iného uvádza, že „nikdy nie je dovolené robiť zlo, aby z toho vzniklo dobro“.

Nesmieme zabúdať na vyjadrenie kardinála Berana, ktorý síce na jednej strane vyjadril obdiv k hrdinstvu Palacha, na druhej strane však povedal aj toto: „Zabiť sa nie je nikdy ľudské. To nech nikto neopakuje.“Podobné postoje zaujali aj niektorí iní predstavitelia Katolíckej cirkvi.

Ako sa teda máme postaviť k činu Jána Palacha? Na jednej strane musíme oceniť obetavosť mladého človeka, ktorý bol za svoje ideály ochotný obetovať vlastný život, no na druhej strane sme povinní v zmysle všetkých doposiaľ uvedených argumentov tento čin jednoznačne odmietnuť ako smrteľný hriech a zlý príklad, ktorý spôsobil smrť niekoľkých desiatok ľudí. Zároveň je správne a potrebné schvaľovať a podporovať výzvy na modlitby a sväté omše za spásu duše Jana Palacha.

Všemohúci Boh môže všetko. Za istých okolností môže spasiť každého. Aj samovraha, aj nekatolíka. Touto problematikou sa autor príspevku podrobnejšie zaoberal v iných svojich článkoch, uverejnených v zozname použitej literatúry, takže nie je potrebné ju na tomto mieste podrobnejšie rozoberať.

Je známe, že Jan Palach nevyrastal v katolíckom prostredí a my nie sme v stave hodnotiť rozsah jeho nevedomosti pravej viery. To môže dokonale posúdiť iba Všemohúci. Nevieme, v akom psychickom rozpoložení umieral Jan Palach. Nemožno však vylúčiť, že ak pri umieraní oľutoval svoj skutok i všetky svoje hriechy a vyjadril prinajmenšom implicitné želanie patriť ku Kristovej cirkvi katolíckej, mohla byť jeho duša Všemohúcim zachránená. Má teda zmysel a význam modliť sa za spásu jeho duše a aj dávať slúžiť sväté omše na tento úmysel, v žiadnom prípade však nemožno schvaľovať jeho samoupálenie a robiť z neho hrdinu. To je zásadne proti učeniu Katolíckej cirkvi.

Karol Dučák

Súvisiaci článok: Čo z dušami samovrahov? Skončia v pekle?

Použitá literatúra:

1. Blažek P.: Živé pochodne Palach a Hlavatý sa upálili pre nás, chceli nás vyburcovať. Šokujúce svedectvo šialenej doby. In: HNstyle. Dostupné na internete: style.hnonline.sk.

2. Dučák, K.: Co s dušemi sebevrahů? Skončí v pekle? In: FATYM. Dostupné na internete: fatym.com.

3. Dučák K.: Čo s dušami samovrahov? Skončia v pekle? In: PriestorNet. Dostupné na internete: priestornet.com.

4. Dučák K. Extrém integralizmu je hrozbou pre Katolícku cirkev. (Čo nepochopil arcibiskup Lefèbvre) In: PriestorNet. Dostupné na internete: priestornet.com.

5. Dučák, K. Prečo koncil v 20. storočí? In: Duchovný pastier, revue pre teológiu a duchovný život. 2016. Ročník 97, č. 8, s. 387–402.

6. Dučák, K.: Prečo koncil? Druhý vatikánsky koncil po päťdesiatich rokoch stále živý. In: PriestorNet. Dostupné na internete: priestornet.com.

7. Dučák, K.: Proč koncil ve 20. století? (3. část) In: FATYM. Dostupné na internete: fatym.com.

8. Ján Pavol II.: Veritatis splendor, 6. august 1993. In: AAS85 (1993), s. 1133–1228. Veritatis splendor. Slovenský preklad: ENCYKLIKA PÁPEŹA JÁNA PAVLA II. VERITATIS SPLENDOR všetkým biskupom katolíckej Cirkvi o základných otázkach cirkevnej náuky o mravnosti. In: Katolícka cirkev na Slovensku. Dostupné na internete: kbs.sk.

9. Novák J.: O Janu Palachovi a vnitřně zlých skutcích. In: RC Monitor. 2019. Ročník XVI., č. 3, s. 12–13.Dostupné na internete: rcmonitor.cz.

10. Tihle se upálili na Václaváku: Mučedník, student podivín a pacient z Bohnic! In: Blesk.cz. Dostupné na internete: blesk.cz.

::

P. S.
Možno patríte k tým, ktorých obsah tejto stránky zaujal.
Ešte viac dobrého čítania získate, keď budete odoberať náš e-mailový vestník:
podrobnejšie informácie.