Prečo koncil?

Druhý vatikánsky koncil po päťdesiatich rokoch stále živý

Karol Dučák

Hoci od skončenia Druhého vatikánskeho koncilu uplynulo už polstoročie, ešte stále rozdeľuje katolíkov. Drvivá väčšina z nich sa s koncilom stotožnila, no dodnes existujú tábory odporcov koncilu, ktorí koncilu pripisujú vinu za zníženie intenzity náboženského života v Katolíckej cirkvi posledných desaťročí. V skutočnosti však bol koncil zvolaný preto, aby riešil problémy, ktoré spôsobili dechristianizáciu tradične katolíckych krajín v predkoncilovom období, a nie naopak.

Na súčasnú Katolícku cirkev útočia predovšetkým dva veľké tábory odporcov. Ten nebezpečnejší združuje slobodomurárov, ultramodernistov či liberálov, ktorí by chceli Katolícku cirkev za každú cenu modernizovať, liberalizovať a sekularizovať. Tí považujú koncil za málo reformný a žiadajú ďalšie radikálne zmeny. 

Predstavitelia druhého tábora, tábora ultratradicionalistov, zase obviňujú koncil z údajnej zrady tradícií Katolíckej cirkvi. Toto podľa nich zavinilo úbytok veriacich v kostoloch a rozvrat Katolíckej cirkvi. Jedinou nádejou je podľa nich odvolanie výsledkov pastoračného koncilu a návrat k pomerom predkoncilovej Cirkvi.

Všetko negatívne, čo sa odohralo v Katolíckej cirkvi po koncile, sa automaticky pripisovalo koncilu. Koncil tak plnil úlohu lacného terča.Takmer každý, kto si nevedel vysvetliť príčiny úpadku viery v katolíckych krajinách, zvalil vinu na koncil a tým si značne zjednodušil prácu. A práve zjednodušovanie problematiky je veľkou hrozbou do budúcnosti.

Ak chce lekár liečiť pacienta, musí v prvom rade stanoviť správnu diagnózu a potom môže nariadiť účinnú terapiu. Ak však stanoví nesprávnu diagnózu, môže pacientovi ešte viac poškodiť. To isté platí aj o Katolíckej cirkvi. Ak chceme riešiť problémy, s ktorými Cirkev v súčasnej dobe zápasí, musíme v prvom rade odhaliť skutočné príčiny súčasných problémov. Nesprávna analýza nielenže nepomôže, ale môže súčasný stav ešte zhoršiť.

Tvrdenie, že Druhý vatikánsky koncil a pokoncilový vývoj v Katolíckej cirkvi je príčinou úbytku veriacich a krízy Katolíckej cirkvi, je klasickým príkladom takejto nesprávnej analýzy, ktorá v konečnom dôsledku môže Katolíckej cirkvi viac uškodiť ako pomôcť. Takéto tvrdenie totiž ignoruje vývojové trendy ľudskej spoločnosti v období pred koncilom i po ňom. Svet prechádzal v tomto období dramatickými zmenami, ktoré nemohli nepoznačiť vývoj Katolíckej cirkvi.

Sekularizačné trendy v kresťanskom svete nie sú nóvum 20. storočia. Majú svoje korene hlboko v ľudskej histórii. Fakticky už v 14. storočí začal humanizmus a renesancia pripravovať živnú pôdu sekularizácie kresťanského prostredia. Rozvoj vedy, techniky, kultúry a celkový spoločenský pokrok posilňoval tendencie stavať do popredia človeka a Boha odsúvať do pozadia spoločenského záujmu! Napokon samotné slovo humanizmus pochádza od slova humánus (ľudský). Zaiste mal humanizmus aj pozitívne stránky, avšak začal zavádzať nezvratný trend zdôrazňovania veľkosti človeka na úkor Boha. Človek túžil dobývať svet a stať sa jeho neobmedzeným pánom. Zámorské objavy, vynález kníhtlače, rozvoj vzdelanosti a kultúrny rozkvet vyvolávali u ľudí čoraz väčšie sebavedomie.

Túžba po poznaní bola na jednej strane ušľachtilá, no na druhej strane ľudské sebavedomie bolo vítanou príležitosťou pre satana uplatniť svoju taktiku, vďaka ktorej vládca pekla neraz zviedol ľudstvo na scestie. Už v raji, keď sa Eva spočiatku zdráhala jesť zo stromu poznania, satan jej našepkával: „Nie, nezomriete, ale Boh vie, že v deň, keď budete z neho jesť, otvoria sa vám oči a vy budete ako Boh...“ (Gn 3, 4–5). Túžba poznať a vyrovnať sa poznaním Bohu, spojená s pýchou a svojvôľou, bola napokon skazou nielen pre Adama a Evu, ale pre všetky neskoršie generácie ľudí do dnešných čias.

Minimálne posledných sedem storočí sa teda nesie v znamení sekularizačných snáh vo vyspelej kresťanskej Európe, ktoré neblaho postihovali súdobú Katolícku cirkev. Tieto snahy našli svoje uplatnenie v osvietenstve, vzniku ateistického materializmu, individualizmu, darvinizmu a všetkých dekadentných foriem neodarvinizmu, ako aj iných morových ranách, ktoré spôsobovali Katolíckej cirkvi nesmiernu duchovnú ujmu.

Moderné dejiny ľudstva boli výrazne ovplyvnené „najmä dvoma revolúciami: anglickou priemyselnou revolúciou, pod vplyvom ktorej sa sformovalo svetové hospodárstvo 19. storočia, a Veľkou francúzskou revolúciou, ktorá ovplyvnila najmä ideológiu tohto obdobia“ (Bučko, L. Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie, s. 314).

Obe tieto revolúcie mali výrazný dopad na ďalší vývoj Katolíckej cirkvi a významne urýchlili sekularizačné tendencie v ľudskej spoločnosti. Priemyselná revolúcia a s ňou spojená industrializácia prevratne menili vzhľad vyspelého sveta predovšetkým v druhej polovici 19. storočia a v 20. storočí. Koncom „19. storočia sa sformoval svetový trh. V druhej polovici 19. storočia došlo k veľkým presunom obyvateľstva najmä z Európy do ostatných častí sveta (predovšetkým do Ameriky, Austrálie, Južnej Afriky). 

K spomínaným dvom revolúciám  sa pridala demografická revolúcia, ktorá spôsobila prechod od starej formy života, vyznačujúcej sa vysokou pôrodnosťou a vysokou úmrtnosťou, k novej forme, charakterizovanej strednou a znižujúcou sa pôrodnosťou i nízkou úmrtnosťou... Veľké zmeny nastali v urbanizácii a životnom prostredí. Utvorili sa svetové veľkomestá s nadmernou koncentráciou ľudí“ (Bučko, L. Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie, s. 314).

Spoločenské trendy

Kým v minulosti väčšina obyvateľov industrializovaných krajín žila na vidieku, priemyselná revolúcia spôsobovala masovú migráciu obyvateľov z vidieka do miest, respektíve do zámoria, predovšetkým do USA, Kanady a Austrálie. Tieto vývojové tendencie spôsobovali rozpad pôvodného rodinného prostredia a narušili tradičné formy pastorácie, zameranej na agrárny vidiek. Obzvlášť výrazne sa tento vývoj prejavil v 20. storočí.

V princípe možno najvýraznejšie vývojové trendy s negatívnym dopadom na život veriacich tej doby zosumarizovať do týchto základných bodov:

1. Migrácia robotníkov za prácou v rýchlo rastúcom priemysle a tým narušenie pôvodného rodinného života pracujúcich, ako aj oslabenie tradičných foriem pastorácie agrárneho vidieka. 

2. Politická radikalizácia robotníckej triedy, ktorá už pred koncilom tvorila najsekulárnejší segment spoločnosti vo vyspelých ekonomikách.

3. Prudký rast vzdelanosti a s tým spojený masový odchod mladých ľudí na stredné a vysoké školy. Aj táto mládež sa výrazne radikalizovala a sekularizovala. Dôkazom sú napríklad študentské nepokoje v roku 1968.

4. Búrlivý rozvoj vedy a techniky, ktorý sa stal najvýkonnejším katalyzátorom radikálnej sekularizácie ľudskej spoločnosti. 

V snahe zvrátiť negatívny trend dechristianizácie robotníkov sa v štyridsiatych rokoch 20. storočia začalo rozvíjať hnutie robotníckych kňazov vo Francúzsku, ktoré malo za cieľ evanjelizovať robotníkov. Toto hnutie pozitívne vnímal aj vtedajší parížsky nuncius Roncalli, neskorší pápež Ján XXIII. Lenže Vatikán zistil, že pod vplyvom robotníkov sa aj robotnícki kňazi začali radikalizovať. Spolupracovali s ľavicou v odboroch i politike a situácia dospela do takého štádia, že pápež napokon toto hnutie zakázal. Vyvolal tým nevôľu predovšetkým francúzskeho kléru a posilnil antipatie robotníctva voči Cirkvi. Veľká časť kňazov sa odmietla podriadiť a viacerí z nich boli potrestaní sankciami (porov. Petráček T. Proč byl svolán Druhý vatikánský koncil? Fakta a mýty o situaci církve doby Pia XII. - část 2.).

Masy robotníkov sa teda odcudzili Katolíckej cirkvi už dávno pred koncilom. Platilo to aj o Slovákoch, ktorí v medzivojnovom období masovo emigrovali za prácou do zahraničia, predovšetkým do USA. Mnohí z nich v novom domove z viacerých dôvodov prestali praktizovať vieru, takže Cirkev strácala masy veriacich.

V päťdesiatych rokoch 20. storočia sa začali presadzovať nové vedecké disciplíny náboženskej sociológie, ktoré priniesli alarmujúce výsledky. Napríklad v roku 1955 bolo v Mníchove, metropole katolíckeho Bavorska, len 23,6 % praktizujúcich katolíkov. Katastrofálne rozmery nabrala dechristianizácia medzi robotníkmi. V  roku 1955 len 12,6 % robotníkov v Mníchove praktizovalo katolícku vieru, v talianskej Bologni dokonca len 7 %. Keďže robotníci tvorili významnú časť obyvateľstva vyspelých krajín sveta, tento trend poznačil vývoj celej spoločnosti. V žiadnom prípade teda neobstojí tvrdenie, že k úbytku veriacich došlo až po Druhom vatikánskom koncile. Pravda je totiž taká, že počas celého 19. storočia aj prvej polovice 20. storočia dochádzalo k poklesu spoločenskej prestíže a vplyvu Katolíckej cirkvi, ako aj ku kontinuálnemu úbytku veriacich predovšetkým medzi robotníkmi a inteligenciou, takže náboženský život v rodinách sa stal výhradnou doménou žien (porov. Petráček, T. Proč byl svolán druhý vatikánský koncil? Fakta a mýty o situaci církve doby Pia XII. – část 1.).

Zvolanie koncilu

Sám pápež Ján XXIII. už 25. januára 1959 v Bazilike svätého Pavla za hradbami ohlásil slávenie synody Rímskej diecézy a zvolanie ekumenického koncilu. Ako sa pápež neskôr verejne sám vyjadril, rozhodnutie zvolať koncil bola „spontánna myšlienka, ktorá ním prenikla počas rozhovoru so substitútom štátneho sekretariátu Mons. Domenicom Tardinim v utorok 20. januára 1959, necelé tri mesiace po voľbe na Petrovu katedru. Hovorili o situácii v Cirkvi, kde počet praktizujúcich v tradične katolíckych krajinách dosahuje najviac 30 percent a v ,najmladšej dcére Cirkvi´ – Francúzsku – sú celé oblasti odkresťančené. Hovorili o tom, ako vyrastá kultúra, odvracajúca sa od kresťanstva, od vedy po umenie, od životného štýlu po etické presvedčenie. Viac než po koncile volali však veriaci i celá situácia po reforme. ,Zrazu v nás vytrysklo rozhodnutie – komentuje rozhovor Ján XXIII. – ako keď sa náhle v nečakanú jar rozvinie kvet. Naša duša bola osvietená veľkou myšlienkou... Jedno slovo, slávnostné a zaväzujúce, sa sformovalo na našich perách. Náš hlas to vyslovil po prvý raz: Koncil!´“ (Gavenda M. Kronika udalostí a magistéria pred, počas a na záver Druhého vatikánskeho koncilu. In: Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu, s. 5).

V období pred koncilom dochádzalo aj k dramatickému poklesu rehoľných povolaní. Alarmujúcu situáciu riešil pápež Pius XII., ktorý venoval obnove reholí vyše dvesto dokumentov. V roku 1950 zvolal do Ríma zástupcov jednotlivých rádov na kongres, ktorý na želanie pápeža mal riešiť otázku adaptácie reholí na podmienky moderného sveta a aktuálne potreby Cirkvi (porov. Petráček T. Proč byl svolán Druhý vatikánský koncil? Fakta a mýty o situaci církve doby Pia XII. – část 2.).

Zvolanie koncilu zvažoval už pápež Pius XI. a v rokoch 1923–1924 konzultoval s episkopátom. Približne polovica episkopátu schvaľovala ideu pápeža, avšak Pius XI. napokon myšlienku zvolať koncil odložil na neskoršie obdobie. Naliehavú potrebu zvolať koncil pociťoval aj pápež Pius XII., ktorý na tento účel vymenoval prípravné komisie (porov. Judák, V. Druhý vatikánsky koncil).

Práve pápež Pius XII. použil ako vôbec prvý výraz aggiornamento, s ktorým má väčšina ultratradicionalistov neprekonateľné problémy. Stalo sa tak desať rokov predtým, ako si tento výraz osvojil svätý pápež Ján XXIII. (porov. Petráček T. Proč byl svolán Druhý vatikánský koncil? Fakta a mýty o situaci církve doby Pia XII. – část 2.).

Zámery koncilu

Zvolať koncil sa napokon podarilo až pápežovi Jánovi XXIII. Je zrejmé, že ani samotný pápež Ján XXIII. spočiatku nemal úplne presnú predstavu o koncile, avšak postupom času sa jeho zámery vykryštalizovali. Dňa 11. septembra 1962, presne mesiac pred otvorením koncilu, sa pápež prihovára veriacim v rozhlasovom posolstve, v ktorom načrtáva svoje zámery s koncilom. Pripomína, že je potrebné oživiť vitalitu Cirkvi smerom dovnútra i smerom navonok. Veď svet potrebuje Krista a práve Cirkev je povolaná mu ho priniesť. Pápež sa vzhľadom na vývoj spoločnosti domáha náboženskej slobody, a to nielen slobody kultu. Pravda a sloboda sú podľa neho nosné kamene, nesúce celú stavbu ľudskej spoločnosti. „ ,Svetlo Kristovo, Cirkev Kristova, Lumen gentium nech zažiari a žiari naveky,´ končí pápež, naznačujúc názov jednej z budúcich najdôležitejších koncilových konštitúcií...“ (Gavenda M. Kronika udalostí a magistéria pred, počas a na záver Druhého vatikánskeho koncilu. In: Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu, s. 10).

Pápež Ján XXIII. sa usiloval Cirkev, potláčajúcu akýkoľvek dynamizmus, vymaniť z nehybnosti a obnoviť ju tak, aby dokázala existovať v modernej dobe. Cirkev sa nemusí a ani nemôže podriaďovať svetu, avšak nemôže sa pred svetom uzatvárať. Stav Cirkvi v polovici 20. storočia si naliehavo žiadal, aby sa Katolícka cirkev otvorila svetu a komunikovala s ním tak, aby sa pritom nespreneverila katolíckemu učeniu a neporušila Božie zákony ani katolícke dogmy. Dojem prevratnej zmeny vyplýval do značnej miery z toho, že nikdy predtým sa nekonal koncil v podmienkach tak dynamicky a radikálne sa meniaceho sveta.

Druhý vatikánsky koncil bol predovšetkým pastoračný koncil, ktorý si vytýčil za cieľ riešiť najmä krízu tradičných foriem pastorácie, zameranej na agrárny vidiek. Namiesto statickej pastorácie vyvstala naliehavá potreba nových foriem cielenej pastorácie, zameranej na určité konkrétne vrstvy obyvateľstva. Išlo o pastoráciu robotníkov, pastoráciu detí, pastoráciu mládeže, pastoráciu obyvateľov mestských aglomerácií, atď. Ostatne potrebu nových foriem pastorácie uznával aj neskorší veľký odporca pokoncilovej Cirkvi arcibiskup Lefèbvre.

Napokon sa na koncile riešil široký okruh problémov: „(decentralizácia administratívnej štruktúry, prestavba rímskej kúrie, zvýšenie vážnosti biskupského zboru, modernizácia, prispôsobivosť k duchu doby, liturgická obnova, nadväzovanie dialógu s nezjednotenými kresťanmi, s veriacimi nekresťanmi a s neveriacimi, zapájanie sa do svetového mierového hnutia)“ (Malý teologický lexikon, s. 485).

Pápežovo aggiornamento, teda sprítomnenie Cirkvi, ako aj dialóg so svetom, sa ukázali byť najvýznamnejším posolstvom a prínosom tohto pápeža svetu a Katolíckej cirkvi.

Nevyhnutnosť dialógu sa najvýraznejšie prejavila krátko po začatí koncilu, keď vypukla karibská kríza a svet sa dostal na pokraj sebazničenia v jadrovej vojne. 15. októbra 1962 získali Američania dôkazy o umiestnení sovietskych rakiet na Kube. Prezident J. F. Kennedy zareagoval a vyhlásil námornú blokádu. V ultimáte bolo uvedené, že ak Sovietsky zväz nestiahne rakety z Kuby do 48 hodín, Spojené štáty použijú silu. Sovietsky zväz však odmietol ustúpiť, a tak sa svet ocitol na pokraji jadrového konfliktu. Keďže Kennedy vedel o sympatiách najvyššieho sovietskeho predstaviteľa N. S. Chruščova k pápežovi, rozhodol sa využiť ich pre záchranu svetového mieru. Prostredníctvom svojho dôverníka Cousinsa, ktorého vyslal do Ríma, požiadal pápeža o sprostredkovanie. Ján XXIII. napísal naliehavé mierové posolstvo J. F. Kennedymu aj N. S. Chruščovovi s plamennou výzvou: „Naliehavo prosím hlavy štátov, aby sa neuzatvárali pred výkrikom ľudstva: Mier, mier. Urobte, prosím, všetko, čo je vo vašej moci, aby ste zachránili mier. Takto zabránite hrôzam vojny, ktorej strašné následky si nevie nik predstaviť. Vyjednávajte, prosím, ďalej“ (citované podľa: Knopp, G. Vatikán – moc pápežov, s. 128).

Úsilie pápeža bolo korunované úspechom. 24. októbra prišla súhlasná odpoveď od Chruščova a v nedeľu 28. októbra, Chruščov ubezpečil Kennedyho, že rakety budú z Kuby stiahnuté. Tým bol svetový mier zachránený. Neskôr sa sám Chruščov vyjadril: „To, čo urobil pápež pre mier, vojde do dejín.“ (Citované podľa: Knopp, G. Vatikán – moc pápežov, s. 130).

Práve pápež Ján XXIII. prispel významným dielom k tomu, že sa konflikt, hroziaci zničením ľudskej civilizácie, skončil mierovou cestou. Tento poznatok ešte viac utvrdil pápeža v presvedčení, že dialóg je jediná účinná forma nastolenia svetového mieru a odstránenia existenčných hrozieb ľudstva.

Význam a vnímanie koncilu

Druhý vatikánsky koncil nepochybne patrí k najvýznamnejším kapitolám v dejinách Katolíckej cirkvi, avšak „v dobe po koncile došlo tiež k celému radu naivností, nerealistických očakávaní či neuvážených experimentov. Mnohé z toho ale nemalo dlhé trvanie a časť z nich možno vysvetliť práve oným dlhým obdobím, keď hľadanie nových ciest bolo skôr nevítané či dokonca prenasledované“ (Petráček T. Proč byl svolán Druhý vatikánský koncil? Fakta a mýty o situaci církve doby Pia XII. – část 3.).

Dielo koncilu často ničili teologicky nesprávne názory, predovšetkým náboženský relativizmus, hlásajúci, že jedno náboženstvo je rovnako dobré ako druhé (porov. Bučko, L. Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie, s. 320–321).

Ďalším závažným problémom bolo nesprávne pochopené a uplatňované učenie o spáse nekatolíkov. Túto náuku hlásal už v minulosti pápež Pius IX., ktorý „vyhlásil, že Boh neodopiera svoju milosť tým, ktorí žijú podľa svedomia, ale bez vlastnej viny nepoznajú Kristovu cirkev, plnia však Božiu vôľu, tak ako ju spoznávajú...“ (Viem, komu som uveril, s. 270).

Jezuita Kajpr okrem iného píše: „Teda dňa 9. decembra 1854, vo svojom príhovore ku kardinálom, prehovoril Pius IX: ,Viera nás zaväzuje, aby sme verili, že nikto nemôže byť spasený mimo apoštolskú Cirkev rímsku, ktorá je jedinou spásnou archou, mimo ktorej musí zahynúť každý, kto sa v nej nenachádza.´ Pius IX. neplatil za tzv. pokrokového pápeža... Je však potrebné počúvať ho až do konca. Pokračuje: ,Napriek tomu však treba s rovnakou istotou vyznávať, že tí, ktorí bez vlastnej viny nepoznajú pravé náboženstvo, nie sú pred Pánom za to nijak zodpovední... Až budeme oslobodení z pút tohto tela a uvidíme Boha tvárou v tvár, pochopíme, do akej tesnej a veľkolepej jednoty splýva Božia spravodlivosť a Božie milosrdenstvo. Nikdy sa však nebude nedostávať milosti Božej tým, ktorí s úprimným srdcom túžia po svetle obrodenia a prosia zaňho´“ (Kajpr,: A. Svědectví doby, s. 63).

Ten istý pápež vo svojej encyklike Quanto conficiamur moerore, ktorá bola namierená proti indiferentizmu, označil v roku 1863 názor, že ľudia, ktorí žijú v omyle a mimo Katolíckej cirkvi, môžu dosiahnuť večný život, za závažný omyl, dodáva ale, že pre ľudí, ktorí trpia neprekonateľným nedostatkom poznania Katolíckej cirkvi, je predsa len možné omilostenie aj mimo Katolíckej cirkvi (Pius IX.: Quanto conficiamur maerore).

Mimoriadne konzervatívny pápež Pius IX. sa k tejto problematike viackrát verejne vyjadril. Vo „svojom príhovore Singulari quidam v roku 1854 bez okolkov vysvetľuje, že veta ,mimo Cirkvi niet spásy´ je formálnou pravdou viery, dodáva ale, že z tejto axiómy sú vyňatí tí, ktorí pravú Cirkev nepoznajú a nikto nemôže určiť hranice tejto ich nevedomosti“ (Schumacher, J. Außerhalb der Kirche kein Heil?, s. 3).

Druhý vatikánsky koncil toto učenie naplno rozvinul. Vo vieroučnej konštitúcii Lumen gentium o Cirkvi deklaruje: „Preto by sa nemohli spasiť ľudia, čo by nechceli vstúpiť do Katolíckej cirkvi, alebo by v nej nechceli vytrvať napriek tomu, že dobre vedia, že ju založil Ježiš Kristus ako potrebnú (na spasenie)“ (Druhý vatikánsky koncil, konštitúcia Lumen gentium, č. 14).

No na inom mieste tej istej konštitúcie sa píše: „A Spasiteľ chce všetkých ľudí spasiť (porov. 1 Tim 2, 4). Lebo tí, čo bez vlastnej viny nepoznajú Kristovo evanjelium a jeho Cirkev, ale hľadajú Boha úprimným srdcom a usilujú sa pod účinkom milosti plniť jeho vôľu, ktorú poznávajú z hlasu svedomia, môžu dosiahnuť večnú spásu. Božia Prozreteľnosť neodopiera prostriedky potrebné na spasenie ani tým, čo bez vlastnej viny ešte neprišli k jasnému poznaniu Boha a snažia sa, nie bez Božej milosti, správne žiť“ (Druhý vatikánsky koncil, konštitúcia Lumen gentium, č. 16). Problematiku spásy mimo Cirkvi rozoberajú aj ďalšie koncilové dokumenty (Druhý vatikánsky koncil, konštitúcia Gaudium et spes, č. 22; dekrét Ad gentes, č. 3).

Podľa toho teda katolík, ktorý v plnom rozsahu spoznal, že Katolícku cirkev založil Ježiš Kristus ako potrebnú na spásu duše, a napriek tomu svoju Cirkev opustí, vystavuje svoju dušu smrteľnej hrozbe večného zatratenia. Takisto nekatolík, ktorý neomylne spozná, že Katolícku cirkev založil Ježiš Kristus ako potrebnú na spásu duše, a napriek tomu do nej odmieta vstúpiť, vystavuje svoju dušu smrteľnej hrozbe večného zatratenia. Avšak ten, ktorý nie vlastnou vinou nepoznal katolícku vieru, je vyňatý z tejto axiómy.

Takže koncil správne učil, že princíp Extra ecclesiam nulla salus (Mimo Cirkvi niet spásy) a priori nevylučuje zo spásy nekatolíkov, ktorí nemali možnosť spoznať katolícke učenie. Niektorí teológovia však z toho začali vyvodzovať mylný záver, že v tomto prípade je vlastne jedno, či je človek katolík alebo nie, pretože ak aj nekatolíci môže byť spasení, nie je nutná ich konverzia na katolícku vieru. Ide však o evidentnú deformáciu koncilového učenia.

Povinnosť ohlasovať evanjelium platí pre Katolícku cirkev v každej dobe a bude platiť až do konca časov. Koncil na to poukazuje vo viacerých dokumentoch. Napríklad v deklarácii Dignitatis humanae je uvedená okrem iného aj formulácia: „Veriaci musia pri formovaní svojho svedomia bedlivo dbať na posvätné a nepochybné učenie Cirkvi. Lebo podľa Kristovej vôle Katolícka cirkev je učiteľkou pravdy a má za úlohu hlásať a hodnoverne učiť pravdu, ktorou je Kristus, a zároveň svojou autoritou deklarovať a potvrdzovať zásady mravného poriadku…“ (Druhý vatikánsky koncil, deklarácia Dignitatis humanae, č. 14).

A v inom dokumente koncil deklaruje: „Katolícka cirkev, ktorú Kristus Pán založil, aby priniesla spásu všetkým ľuďom, má naliehavú povinnosť ohlasovať evanjelium“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Inter mirifica, č. 3).

Hriech hriechov: pýcha

Je potrebné konštatovať, že mnohé teologicky nesprávne výklady učenia koncilu spôsobili Katolíckej cirkvi v posledných desaťročiach vážne škody a zavinili aj istý úpadok misionárskeho nadšenia v radoch katolíckych kresťanov. Okrem toho už pred koncilom, počas neho i po ňom spolupôsobili mnohé sekularizačné tendencie vo svete, ktoré koncil nemohol ani pri najušľachtilejšom úsilí zvrátiť.

Satan je omnoho inteligentnejší ako sme my ľudia a veľmi dobre vie, na ktorú strunu má zabrnkať, aby dosiahol u človeka vzburu voči Bohu. Tá struna sa volá pýcha. Pýcha človeka na jeho vlastné schopnosti, na jeho úspechy na poli vedy, techniky a iných odborov ľudskej činnosti. Satan sám upadol do nemilosti Stvoriteľa pre pýchu. Vie veľmi dobre, akým mocným spojencom mu bol vedecko-technický pokrok ľudstva v 20. storočí.

Boh je tvorca života, ale satan začal našepkávať vedcom: „Buďte aj vy ako Boh! Aj vy predsa môžete stvoriť život a môžete ním manipulovať ako chcete!“ A tak sa začalo experimentovať s umelým oplodnením in vitro, s náhradným materstvom, umelými potratmi, genetickými manipuláciami, atď. Človek neodolal pokušeniu hrať sa na Boha Stvoriteľa. Chcel Bohu konkurovať, a to bol najväčší triumf satana. Lenže toto predsa nebolo dielo Druhého vatikánskeho koncilu! Pápeži dodnes odmietajú túto agendu!

Paradoxne teda rozvoj vedy a techniky, ktorý na jednej strane priniesol ľudstvu taký blahobyt, privádza ľudstvo na pokraj skazy! Čím vyšší stupeň vedecko-technického rozvoja ľudstva, tým viac sa satanovi darí rozdúchavať pýchu človeka, jeho pocit dôležitosti a nenahraditeľnosti, či dokonca zdanlivej konkurencieschopnosti vo vzťahu k Stvoriteľovi.

Po druhej svetovej vojne začali na Katolícku cirkev číhať nové existenčné hrozby, ktoré mali tragický dopad na jej ďalšie pôsobenie vo svete. Národnooslobodzovacie hnutie prinieslo mnohým kolonizovaným krajinám slobodu, avšak „nové vlády v týchto krajinách sa väčšinou postavili proti misionárskemu pôsobeniu Európanov a uplatňovali heslo: ,Misionári, choďte domov!´ Tieto nové vlády väčšinou kontrolovali, obmedzovali, niekde dokonca úplne potlačili rozvoj misijného hnutia západných misionárov (napríklad v Indii)... Ázia zostala aj naďalej najmenej kresťanským svetadielom“ (Bučko, L. Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie, s. 319).

Ateizmus a kultúra konzumu

Veľkou hrozbou pre Katolícku cirkev sa stali totalitné ateistické režimy, ktoré ovládli značnú časť sveta. Veľmi vážne bola narušená sľubná perspektíva rastu Katolíckej cirkvi v Číne, „kde sa zmocnil vlády komunistický režim, ktorý tu úplne potlačil kresťanské misie“ (Bučko, L. Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie, s. 319).

Veľmi ťažká však bola aj situácia katolíkov vo východnej Európe a v Sovietskom zväze, kde bola obzvlášť postihnutá „ukrajinská cirkev, spojená s Rímom. Bolo tu uväznených a odsúdených temer tisíc kňazov a všetkých päť biskupov“ (Fischer-Wollpert, R. Malý teologický slovník. Přehled papežů, s. 286).

Avšak ani v západnom slobodnom svete nebola situácia ideálna. Kým pred druhou svetovou vojnou sa svet zmietal v hospodárskych krízach, po druhej svetovej vojne nastal neuveriteľne stabilný hospodársky rast západného sveta. Prudká akcelerácia vedecko-technického rozvoja búrlivo menila tvár planéty.

Tradične katolícke krajiny Európy zažívali radikálnu modernizáciu spoločnosti. Mnohé veci, predtým považované za prepychové záležitosti, sa stali súčasťou masovej spotreby obyvateľstva. Rozvoj automobilovej a leteckej dopravy, televízory, tranzistorové rádioprijímače a iné výdobytky vedecko-technického rozvoja dramaticky menili spôsob života obyvateľov vyspelých krajín.

Ľudstvo dostalo do rúk také množstvo predtým netušených materiálnych vymožeností, že si s nimi často nevedelo dať rady. Pred očami ľudí nezadržateľne začala vyrastať „nová kultúra, ktorá chce byť vesmírnou, je to technická a technokratická kultúra. Svojimi novými podstatnými črtami sa veľmi líši od všetkých minulých kultúr“ (Arrupe, P. Misionár v Japonsku, s. 217).

Jej vymoženosti a úspechy sú pozoruhodné, je však „vystavená priveľkému riziku, totiž že sa stane čistým technicizmom, uvoľní priestor vláde technokracie a stratí zmysel pre netechnické a nemateriálne hodnoty, t. j. pre výslovne duchovné hodnoty, a tak sa stane kultúrou bez ducha“ (Arrupe, P. Misionár v Japonsku, s. 220–221).

Moderná technická kultúra bez kresťanského ducha smeruje zákonite do záhuby. Smrteľné nebezpečenstvo, ktoré jej hrozí, spočíva v tom, že „smeruje k svojmu sebazničeniu, že jedného dňa zničí nielen ľudstvo, ale každú formu života na našej planéte. Ale súčasne uvoľňuje ešte hrozivejšie a gigantickejšie sily, ktoré ničia duchovné hodnoty, slobodu človeka, hodnotu rozumu a mravné i náboženské hodnoty“ (Arrupe, P. Misionár v Japonsku, s. 221).

Ľudská spoločnosť nikdy predtým nečelila takým masívnym a všestranným hrozbám ako práve v tomto období. Výrazné zvyšovanie životnej úrovne v krajinách Západu malo nielen pozitívne, ale aj negatívne dôsledky. Blahobyt už nebol výlučnou záležitosťou elity spoločnosti, ale stal sa masovým fenoménom, ktorý menil život miliónov ľudí. Túžba po luxuse a prepychu zaslepila oči ľudí v predtým netušenom meradle. Konzumizmus sa stal pre Katolícku cirkev ešte vážnejšou hrozbou ako ateizmus totalitných režimov. Rebríček hodnôt u mnohých ľudí sa radikálne menil. Túžba žiť a užívať si pozemského života nadobudla masové rozmery. Dopredu sa neúprosne drali materiálne hodnoty, kým duchovné hodnoty, ako manželská vernosť, či princípy kresťanskej morálky, začali strácať na príťažlivosti.

Úcta k tradičným inštitúciám sa zvlášť v radoch vzdelanej mládeže vytrácala a vyústila do snahy emancipovať sa od každej autority. Rozmáhal sa dravý individualizmus a túžba presadiť sa vo svete aj za cenu morálnych ústupkov. Sekularizmus si nikdy v minulosti neosvojil tak agresívne formy ako práve v tej dobe.

Vo vývoji pokoncilovej Cirkvi bol zlomovým rok 1968, poznamenaný mnohými prevratnými udalosťami, ktoré neblaho poznačili Katolícku cirkev. Bol to rok sexuálnej revolúcie, študentských nepokojov a nového nástupu feminizmu. Aj vo vnútri Katolíckej cirkvi sa odohrala prevratná udalosť, ktorá ju nanovo rozdelila. Podľa zhody serióznych historikov možno „traumatický zlom a vypuknutie ,pokoncilovej krízy´… datovať na 25. 7. 1968, keď bola publikovaná encyklika Humanae vitae, ktorá sa jednostranne chápe ako odsúdenie antikoncepcie, aj keď pojednáva celú oblasť odovzdávania života a manželskej lásky. Dokument prišiel vo chvíli, keď sa v univerzitných centrách Európy šírilo povstanie generácie narodenej po roku 1945 proti všetkým spoločenským autoritám podľa hesla: Je zakázané čokoľvek zakazovať. Navyše sa vedelo, že otázka bola vyňatá z prejednávania na koncile, a od počiatku kolovali správy o tom, že odborná komisia vyjadrila iné, menej negatívne mienenie, než nakoniec obsahuje encyklika. Tá okamžite vyvolala obrovský odpor verejnosti a vo vnútri cirkvi“ (Petráček T. Proč byl svolán Druhý vatikánský koncil? Fakta a mýty o situaci církve doby Pia XII. – část 3.).

Nepriatelia využili encykliku na fanatické útoky proti Katolíckej cirkvi, ktorú líčili ako spiatočnícku, autoritársku inštitúciu, patriacu do minulosti. Získali, žiaľ, na svoju stranu aj nemálo katolíckych teológov a laikov, ktorí sa Cirkvi začali odcudzovať. Homo technicus začal hromadne opúšťať kostoly, teológovia sa masovo zriekali svojej dušpastierskej služby.

Štyridsaťtisíc kňazov opustilo svoje posty. Pápež nepochyboval, že sa do Cirkvi votrel zákerný nepriateľ, satan, ktorý „ničí ovocie koncilu a bráni Cirkvi, aby objavila svoju pravú identitu, vystúpila na verejnosť a spievala hymnus radosti. Takto zdôvodnil Pavol VI. krízu Cirkvi 29. júna 1972, na deviate výročie svojho pontifikátu. Novinári jasajú a dlho diskutujú o príhovore Pavla VI. Niektorí žasnú nad jeho výrokmi o diablovi a tvrdia, že Cirkev vrátil do stredoveku, keď ľudia za všetkým videli diabla“ (Vella, E. O satanovi, s. 16).

Pápeža však neodrádzali negatívne reakcie ultramodernistov, odmietajúcich existenciu satana, a opakovane upozorňoval na zhubný vplyv satana dokonca aj priamo vo Vatikáne. Nebojácne hovoril o „satanovom čmude“, ktorým Cirkev napáchla, keď niektorí teológovia zapochybovali o pravdách, ktoré bez ťažkostí prijímali ich predchodcovia (porov. Vella, E. O satanovi, s. 68).

Večná pravda je nemenná

Boli však aj pozitívne reakcie na túto encykliku vo vnútri Cirkvi. Obzvlášť významný bol postoj pátra Pia, ktorý krátko pred svojou smrťou, dňa 12. septembra 1968, napísal v liste, adresovanom pápežovi Pavlovi VI., okrem iného toto:

„Ako Váš posledný syn úprimne na Vás myslím, aby Vás Pán posilňoval po priamej a namáhavej ceste pri obrane večnej pravdy, ktorá sa s dobou nemení. V mene svojich duchovných synov a dcér Vám ďakujem i za Vaše jasné a rozhodné slovo, ktoré ste povedali najmä nedávno v encyklike Humanae vitae. Ja verím vo Vaše osvietené vedenie a poslúcham bez podmienok. Požehnajte ma, kľačím v duchu pred Vami, i mojich duchovných synov a dcéry, požehnajte i mojich chorých a všetky moje podnikania.

Najpokornejší syn Vašej Svätosti   P. Pio, kapucín“

(Citované podľa: Bohuslav. Muž s ranami, s. 229–230)

Bol to teda rozsiahly komplex rôznych faktorov, ktoré vyvolali pokles náboženského zápalu katolíkov v tomto období. Zvaľovať vinu na Druhý vatikánsky koncil je sypaním si piesku do očí. Práve naopak, vďaka koncilu sa podarilo aspoň zmierniť dopady vývojových trendov modernej spoločnosti na Katolícku cirkev. Ostatne aj veľký kritik koncilu, arcibiskup Lefèbvre, v jednom rozhovore na otázku: „Povedali ste, že poznáte dôvod poklesu návštevnosti kostolov a nedostatku záujmu o Cirkev dnes, ktoré ste údajne prisúdili uzneseniam Druhého vatikánskeho koncilu. Je to pravda?“, odpovedal okrem iného toto: „Nepovedal by som, že by Druhý vatikánsky koncil zabránil tomu, čo sa dnes v Cirkvi deje. Modernistické idey na dlho prenikli všade a to pre Cirkev nebolo dobré …“ (Potlačený rozhovor s arcibiskupem Marcelem Lefebvrem – 1. část (1978). In: REX!).

Príčiny poklesu návštevnosti bohoslužieb a celkového zníženia záujmu o Cirkev v tradičných katolíckych krajinách treba hľadať v dávnejšej minulosti. Je to dlhodobý proces, ktorý nemohol zvrátiť ani Druhý vatikánsky koncil, ani liturgická reforma po ňom. Spôsobil ho rozsiahly komplex príčin, ktorých rozbor si vyžaduje seriózny vedecký výskum a nemožno ho odbiť niekoľkými zjednodušenými vyhláseniami.

Zastierať si oči pred pravdou naozaj nikomu nepomôže. Je to tak, ako keby lekár povedal pacientovi, trpiacemu rakovinou, že má len ľahkú chrípku a predpísal by mu nesprávne lieky. Ak to pochopil taký rozhodný kritik pokoncilovej Cirkvi ako bol arcibiskup Lefèbvre, mal by to pochopiť každý katolík.

Karol Dučák

Použité pramene a zdroje:

1. Arrupe, P. Misionár v Japonsku. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2008. ISBN 80-85198-93-2. 224 s.

2. Bohuslav. Muž s ranami. Tretie vydanie (vo vydavateľstve SSV prvé vyd.). Trnava: Spolok sv. Vojtecha, 1992. ISBN 80-7162-005-X. 317 s.

3. Bučko, L. Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie. Nitra: Spoločnosť Božieho slova, 2003. ISBN 80-85223-34-1. 549 s.

4. Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2008. ISBN 978-80-7162-738-8. 847 s.

5. Fischer-Wollpert, R. Malý teologický slovník. Přehled papežů. Praha: Zvon, 1995. ISBN 80-7113-124-5. 303 s.

6. Judák, V. Druhý vatikánsky koncil. Dostupné na internete: tkkbs.sk/downloads/pdf

7. Kajpr A. Svědectví doby. Praha: Česká křesťanská akademie, 1993. ISBN 80-85795-00-0. 98 s.

8. Knopp, G. Vatikán – moc pápežov. Bratislava: Ikar, 2003. ISBN 80-551-0524-3. 328 s.

9. Malý teologický lexikon. Bratislava: Spolok Svätého Vojtecha Trnava v Cirkevnom nakladateľstve Bratislava, 1977. 512 s.

10. Pius IX. Quanto conficiamur maerore. Dostupné na internete: oocities.org

11. Petráček, T. Proč byl svolán druhý vatikánský koncil? Fakta a mýty o situaci církve doby Pia XII. – část 1. In: Christnet.cz. Dostupné na internete: christnet.cz/clanky

12. Petráček, T. Proč byl svolán Druhý vatikánský koncil? Fakta a mýty o situaci církve doby Pia XII. – část 2. In: Christnet.cz. Dostupné na internete: christnet.cz

13. Petráček, T. Proč byl svolán Druhý vatikánský koncil? Fakta a mýty o situaci církve doby Pia XII. – část 3. In: Christnet.cz. Dostupné na internete: christnet.cz

14. Potlačený rozhovor s arcibiskupem Marcelem Lefebvrem – 1. část (1978). In: REX! Dostupné na internete: rexcz.blogspot.sk

15. Schumacher, J. Außerhalb der Kirche kein Heil? Dostupné na internete: theologie-heute.de.pdf

16. Vella, E. O satanovi. Per Immaculatam, 2008. ISBN 80-968854-9-7. 268 s.

17. Viem, komu som uveril. II. vydanie. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 1990. ISBN 80-7118-004-1. 431 s.