Náboženský život Guaraníov – inšpirácia pre dnešný svet (2)

Karol Dučák

V krízových časoch je mimoriadne dôležité inšpirovať sa svetlými príkladmi z minulosti, hľadať v nich podnety a námety na riešenie neblahej situácie. Jedným takýmto mimoriadne svetlým príkladom je excelentné dielo misionárov Spoločnosti Ježišovej (SJ) u Indiánov kmeňa Guaraní v jezuitskom štáte v Paraguaji 1609–1768. 

Jezuitský štát v Paraguaji

Oficiálne sa história jezuitského štátu v Paraguaji začala písať v roku 1609 založením prvej redukcie San Ignacio Guazú dňa 23. decembra 1609. Postupne pribúdali ďalšie redukcie, až v roku 1760 bola založená posledná z nich s názvom Belén. Počty obyvateľov týchto indiánskych obcí či osád značne kolísali. Páter Sepp uvádza, že osady majú„sedemsto, osemsto, deväťsto, ba mnohé majú už tisíc a ešte viac rodín; pod rodinou sa rozumie otec a matka, dcéra a syn, vrátane všetkých detí. Môžeme teda zaokrúhlene počítať šesť, sedem, osem a aj viac tisíc duší na jednu osadu, pretože Indiáni sú veľmi plodní.“ (SEPP, Anton. Reißbeschreibung, s. 237)

Údaje o počtoch obyvateľov redukcií sa však značne rozchádzali. Napokon aj samotný páter Sepp uvádza na inom mieste svojho diela, že redukcie mali „až do 15 tisíc duší...“ (SEPP, Anton. Reißbeschreibung, s. 23)

Toto však boli skôr výnimočné prípady dočasného preľudnenia niektorých redukcií. Bežne boli počty obyvateľov jednotlivých redukcií nižšie. V každom prípade však boli na svoju dobu pomerne ľudnaté a počtom obyvateľov prevyšovali mnohé španielske koloniálne mestá. Páter Dobrizhoffer, pôsobiaci v redukciách v poslednom období existencie jezuitského štátu, uvádza, že ľudnaté redukcie mali často 4–7 tisíc obyvateľov. (Porov. DOBRIZHOFFER, Martin. Geschichte der Abiponer, I, s. 267, s. 560)

Tesne pred vyhnaním jezuitov z Paraguaja v roku 1767 bola podľa oficiálnych údajov najľudnatejšou redukcia Yapeyú so 7 974 obyvateľmi. (Porov. OTRUBA, Gustav. Der Jesuitenstaat in Paraguay, s. 143; Porov. tiež FAßBINDER, Maria. Der "Jesuitenstaat" in Paraguay, s. 82;porov. tiež LUGON, Clovis. Chrześcijańska komunistyczna republika Guaranow, s. 82)

Celkový počet obyvateľov jezuitského štátu veľmi kolísal a najvyšší stav dosiahol v roku 1732, keď žilo v 30 redukciách (do roku 1732 bolo vybudovaných iba 30 redukcií, posledné tri redukcie boli postavené neskôr, v rokoch 1750–1760) vyše 141 tisíc Guaraníov. (Porov. FAßBINDER, Maria. Der "Jesuitenstaat" in Paraguay, s. 80; porov. LUGON, Clovis. Chrześcijańska komunistyczna republika Guaranow. s. 83; porov. DOBRIZHOFFER, Martin. Geschichte der Abiponer, III. s. 505)

Keď bol jezuitský štát v roku 1768 násilím zlikvidovaný, žilo v redukciách okolo 100 tisíc Guaraníov. (Porov. FAßBINDER, Maria. Der "Jesuitenstaat" in Paraguay, s. 80; Porov. LUGON, Clovis. Chrześcijańska komunistyczna republika Guaranow. s. 83; Porov. DOBRIZHOFFER, Martin. Geschichte der Abiponer, III. s. 505)

Jednotlivé redukcie boli do značnej miery nezávislé, v niektorých prípadoch navzájom od seba značne vzdialené „malé republiky Indiánov Paraguaja“. (MURATORI, Lodovico Antonio. Il cristianesimo, I, s. 145)

Jezuitský štát bol akousi konfederáciou mestských republík – redukcií. Fülöp-Miller doslova píše: „Zo štátoprávneho hľadiska by sme mohli Paraguaj označiť najskôr za konfederáciu, pretože redukcie boli vo svojich vnútorných záležitostiach celkom samostatné a len niektoré agendy, napríklad zahraničný obchod a vojenskú službu, riadili spoločne.“ (FÜLÖP-MILLER, René. Moc a tajemství jezuitů, s. 349-350)

V strede každej z redukcií sa nachádzalo veľké, najčastejšie štvorcové námestie. Každá strana námestia mala priemerne 128 metrov. Na námestí bola socha nejakého svätca, spravidla patróna redukcie. Bývali tam tiež vysadené stromy a v štyroch rohoch námestia stáli masívne drevené kríže. Každá redukcia bola zároveň farnosťou, ktorú spravovali poväčšine dvaja kňazi. Kostol bol teda farským kostolom a tvoril centrum sídla. Stál na jednej zo strán námestia a vedľa neho bol umiestnený komplex verejných budov. Vchod do kostola prečnieval do námestia a bol umiestnený nad úrovňou námestia, takže ak niekto vychádzal z kostola a postavil sa do vchodových dverí, mal pred sebou námestie a rady obytných domov obyvateľov redukcie, rozmiestnené okolo zvyšných troch strán námestia.

Dá sa povedať, že vzhľad guaranískych redukcií mal čosi spoločné so španielskymi koloniálnymi mestami. Tie mali pôdorys šachovnice s veľkým štvorcovým centrálnym námestím, ktorému dominoval kostol, pri ňom stála radnica a iné verejné budovy. Na rozdiel od španielskych miest však mali guaraníske redukcie do detailov vypracovaný architektonický plán s precízne pravouhlým pôdorysom, v ktorom nebolo miesto pre živelnosť a nepravidelnosť.

Celková koncepcia výstavby redukcií bola na vtedajšiu dobu mimoriadne pokroková. Zachované plány redukcií, ktoré poskytujú aj pohľad na jednoposchodové domy, sochy a kríže, vytvárajú pôsobivý obraz týchto sídel. Ešte aj dnes pôsobia monumentálnym dojmom zrúcaniny budov, kostolov, brán a kultúrnych pamiatok, ktoré stoja na mieste bývalých redukcií a sú zapísané v zozname pamiatok UNESCO. Toto tvrdenie však platí predovšetkým pre redukcie Guaraníov.

Kostoly – pulzujúce srdcia jezuitských redukcií

Pod vedením jezuitov vznikali staviteľské skvosty, predovšetkým kostoly a kaplnky. Z mnohých, žiaľ, zostali len ruiny ako nemá obžaloba krutého neľútostného sveta. Väčšina z nich podľahla skaze v 19. storočí a keďže sa nezachovali detailné popisy, môžeme si o nich urobiť len približnú predstavu. V každom prípade šlo o mohutné, pomerne honosné, množstvom sôch a sošiek svätcov vyzdobené barokové kostoly so španielskymi, talianskymi, indiánskymi a juhonemecko-rakúskymi štýlovými prvkami. Už koncom 17. storočia boli vo všetkých redukciách výstavné kostoly, ktoré sa v 18. storočí renovovali a zväčšovali, alebo boli nanovo postavené.

Páter Sepp píše, že v 90. rokoch 17. storočia mala každá obec jeden pekný, vysoký a veľký kostol s vežou, v ktorej bolo niekoľko zvonov, s jedným alebo dvoma organmi, bohato pozláteným hlavným oltárom a dvoma, prípadne štyrmi bočnými oltármi. Okrem toho každý kostol mal kompletne pozlátenú kazateľnicu, osemnásť a viac strieborných svietnikov, tri až päť strieborných kalichov, tri strieborné kríže, striebornú monštranciu, veľké strieborné cibórium, atď. (Porov. SEPP, Anton. Reißbeschreibung, s. 250)

Kostol mal pre Indiánov mimoriadny význam. Bol nielen centrom redukcie, ale aj centrom ich vlastného života. Dokonca, ako uvádza Lugon, neraz „v prvom období neofyti túžili postaviť kostol ešte skôr, ako stihli vybudovať obytné domy.“ (LUGON, Clovis. Chrześcijańska komunistyczna republika Guaranow, s. 75)

V Indiánoch bola istá dávka lokálpatriotizmu. Kostol bol pýchou redukcie a Indiáni každej redukcie sa chceli pýšiť svojím kostolom. Charlevoix dokonca uvádza, že výstavba nádherných chrámov bola tiež „jedinou ctižiadosťou medzi osadami. Niektorí dokonca zbúrali svoje kostoly a vystavali ich tak, aby sa vyrovnali ostatným. A odopreli si aj to najnutnejšie, aby to dosiahli.“(CHARLEVOIX, P. Franciscus de. Geschichte von Paraguay, I, s. 305)

Výber stavebných materiálov, používaných na výstavbu kostolov, sa postupom času menil. Spočiatku stavali z kameňa len spodnú časť kostolov, kým vrchná bola čiastočne z tehál a čiastočne z dreva. V posledných desaťročiach existencie redukcií sa stavali kostoly celé z kameňa. Boli to novopostavené kostoly redukcií San Miguel a Trinidad, ktoré uzreli svetlo sveta v rokoch 1735–1744 zásluhou slávneho architekta brata Primoliho. Avšak aj tieto kostoly podobne ako všetky doposiaľ vybudované chrámy v redukciách boli postavené bez vápna. Až tesne pred zánikom jezuitského štátu sa začal používať cement a vápno. Týkalo sa to kostola v redukcii Jesús, ktorý už jezuiti nestihli dokončiť. (Porov. FAßBINDER, Maria. Der "Jesuitenstaat" in Paraguay, s. 30)

Práce pri výstavbe a výzdobe kostolov s láskou a nadšením vykonávali tak jezuiti, ako aj Indiáni, ktorí v tomto prípade prekonávali svoju vrodenú lenivosť a ľahostajnosť. Stálo to však veľmi veľa námahy. Napríklad na výstavbe a výzdobe kostola v redukcii San Miguel „pracovalo desať rokov tisíc Indiánov.“ (CARDIEL, José. Breve relación, s. 64)

Kostol v San Miguel patril k ozajstným skvostom jezuitskej architektúry v Južnej Amerike. Ako uvádza Cardiel, hodnotu tohto kostola vyčíslil „hlavný inžinier španielskych vojsk a iní architekti na jeden milión pesos.“ (CARDIEL, José. Breve relación,  s. 64–67)

Kostol bol vecou cti a hrdosti nielen pre jezuitov, ale aj pre Guaraníov.

Ako architekti pôsobili v redukciách pátri a frátri z rôznych krajín. Výrazný podiel na formovaní misionárskej architektúry v Paraguaji mal páter Sepp von Rainegg. Okrem neho sa vyznamenali frátri Kraus, Primoli, Brasanelli (uvádzaný aj ako Prasanelli), Lamaire. Páter Sepp s frátrom Krausom, žiakom architekta R. Blanka, vybudoval najväčší guaranísky kostol v redukcii San Juan a tiež kostol v Santo Tomé. (Porov. HARTMANN, Peter Claus. Der Jesuitenstaat in Südamerika, s. 50)

Kostoly v redukciách boli často troj až päť loďové a mali bohatú vnútornú výzdobu. Bohato vyrezávané, pozlátené barokové oltáre, ako aj kostolné organy, či zvony, vyrábali zručné ruky remeselníkov redukcií pod vedením laických bratov. Pri výzdobe sa využívalo zlato, striebro a vzácne dreviny. Charlevoix píše: „Tieto kostoly v ničom nezaostávali za najkrajšími v Španielsku či v Peru, ani čo sa týka staviteľského umenia, ani dobrým vkusom pri práci so striebrom a použití ozdôb.“ (CHARLEVOIX, P. Franciscus de. Geschichte von Paraguay, I, s. 289)

Vedľa kostolov stáli samostatne stojace zvonice s 5–6 zvonmi. Každá redukcia mala pre ňu typický súzvuk zvonov, tvorený piatimi či šiestimi hlasmi. Zvonice mali vzhľad talianskej kampanily, postavenej v štýle neskorej španielskej renesancie. Aj v tomto ohľade redukcie predstihli španielske koloniálne mestá svojej doby. Ešte aj omnoho neskôr mali zvonice pri kostoloch v týchto mestách úbohý vzhľad. Rengger popisuje zvonice v Asuncióne. Tie pozostávali zo štyroch vysokých drevených stĺpov, postavených do štvorca, na ktorých boli striešky a pod nimi boli zavesené zvony. Prístup k zvonom umožňovali rebríky. (Porov. RENGGER, J. R. Reise nach Paraguay, s. 90)

Kostoly v redukciách boli zariadené množstvom obrazov a sôch. Dodnes sa zachovali stovky plastík, pochádzajúcich od rôznych sochárov, medzi inými od pátra Seppa, frátra Schmidta a Jozefa Brasanelliho. Mnohé z týchto diel však pochádzajú aj od Indiánov. Píše o tom vo svojom diele aj páter Dobrizhoffer: „Z dreva nádherne vyrezaný oltár v S. Borgia na Uruguaji (sám som ho videl)... bol dielom Guaraníov z osady Loreto, ktorých vyučil vo svojom umení brat Prasanelli, vynikajúci sochár z Ríma.“ (DOBRIZHOFFER, Martin. Geschichte der Abiponer, I, s. 277)

Jezuiti vtlačili pečať architektonickému umeniu nielen v Paraguaji, ale aj v susedných štátoch. Výstavbou nádherných chrámov vytvorili špecifický stavebný štýl, ktorý sa nazýva španielsky koloniálny barok, ale aj jezuitský štýl. Bežné sú však aj označenia tropický barok, kreolizmus, španielsky tiež hispano-indígeno alebo mestizo. Za mimoriadne úsilie pri výstavbe a skrášľovaní chrámov sa jezuitom dostalo ocenenia aj od španielskeho kráľa Filipa V. v jeho veľkom dekréte Cédula Grande z roku 1743. (Porov. Decreto, s. 62)

Paradoxne, kým guaraníske kamenné kostoly podľahli zubu času, tam, kde redukcie neboli zničené, konkrétne v oblasti Chiquitos, patriacej k dnešnej Bolívii, sa dodnes zachovali tri nádherné barokové drevené chrámy, ktoré postavil znamenitý švajčiarsky páter Martin Schmid z Baaru (1694–1772). Okrem neho  sa ako stavitelia sa v týchto oblastiach vyznamenali páter Johann Mesner (1709 – 1768) a páter Julian Knogler (1717–1775).

Páter Martin Schmid z Baaru použil pri výstavbe kostola drevo, pretože nemal k dispozícii kameň. Tieto tri drevené kostoly s dĺžkou 50–60 metrov a šírkou 20–25 metrov majú jednoduché strešné konštrukcie z ťažkých trámov a zmestí sa do nich neuveriteľné množstvo dve až tri tisíc ľudí. (Porov. HARTMANN, Peter Claus. Der Jesuitenstaat in Südamerika, s. 51)

Kostoly boli zvnútra vymaľované a bohato vyzdobené, stĺpy mali často špirálovité ryhy. Schmid spolu so svojimi indiánskymi remeselníkmi vytvoril vo svojich kostoloch v St. Rafael, Concepción a St. Xaver nádherné oltáre, ba vyhotovil oltáre aj v iných kostoloch. Bol nielen schopným staviteľom, ale aj zručným sochárom a striebrotepcom. Založil v redukcii San Rafael umeleckú kováčsku dielňu Chiquitov, „ktorá vyrábala nádherné monštrancie, svietniky, kalichy a výzdobu oltárov.“ (HARTMANN, Peter Claus. Der Jesuitenstaat in Südamerika, s. 51) A Indiáni si tu napriek nedostatku katolíckych kňazov zachovali vieru, ktorú  im misionári priniesli.

Výstavba kostolov v guaranískych redukciách nebola samoúčelnou záležitosťou. Ako už bolo v úvode spomenuté, kostoly boli skutočným pulzujúcim srdcom redukcie. Vtláčali životu Guaraníov najvýraznejšiu pečať a bez nich si ani nemožno predstaviť život v redukcii. Život redukcie začal ráno zvonením zvona. Charlevoix píše: „Takmer nikdy nie sú kostoly bez veľkého množstva ľudí, ktorí tu trávia všetok voľný čas v modlitbe. Už pri  brieždení sa v nich po zaznení zvonu zhromažďujú deti a po modlitbe spievajú kresťanské poučky, pokým nevyjde slnko. Nato prichádzajú muži a ženy, aby sa zúčastnili na svätej omši; potom sa všetci odoberú do práce. Večer sa deti vracajú späť do kostola, načúvajú katechizmu, po ňom nasleduje modlitba, na ktorú sa podľa možnosti dostavia všetci, a ktorá je vždy ukončená ružencom.“ (CHARLEVOIX, P. Franciscus de. Geschichte von Paraguay, I, s. 307-308)

Ešte rušnejšie v kostoloch bývalo pochopiteľne počas nedelí a sviatkov. Kostoly sa nezamykali, ale boli neustále otvorené pre veriacich.

O tom, že kostol bol skutočne pulzujúcim srdcom redukcií Guaraníov, sa zachovali početné svedectvá. Ako píše Charlevoix, všetky kostoly „sú vyzdobené obrazmi, ktoré predstavujú tajomstvá nášho svätého náboženstva a hrdinské činy svätcov Starého i Nového zákona. Maľby sú rozdelené do polí a oddelené závesmi z kvetín, ktoré sú vždy čerstvé a v plnom kvete. Počas sviatkov je kvetmi pokrytá i zem a celý kostol je pokropený voňavou vodou. Takáto výzdoba nič nestojí, pretože v týchto krajoch majú po celý rok čerstvé byliny a kvetiny; navyše Indiáni veľmi milujú vône.“ (CHARLEVOIX, P. Franciscus de. Geschichte von Paraguay, I, s. 305)

Aj Muratori píše o skrášľovaní interiéru kostolov girlandami kvetov a voňavých bylín. Ako ďalej uvádza, príťažlivosť vnútornej výzdoby kostolov „ sa pri slávnostnejších sviatkoch zvyšuje parfumami, podlaha sa kropí vodou z pomarančových kvetov a ruží a taktiež sa posype kvetmi a voňavými bylinami...“ (MURATORI, Lodovico Antonio. Il cristianesimo, I, s. 95)

Vari najvýrečnejšie svedectvá o posvätnej úcte Indiánov ku kostolom poskytuje páter Florián Paucke. Vo svojom diele veľmi sugestívnym spôsobom líči príbeh ženy, ktorá sa rada zdržiavala v kostole zvlášť v čase vyučovania náboženstva. Sliezsky páter o nej píše: „Jedna vydatá menom Eulalia mala zvyk postiť sa každú stredu v roku, preto som ju volal po španielsky Agunadora, to znamená: postiteľka. Objavovala sa s deťmi na vyučovaní náboženstva istotne skôr ako o druhej hodine popoludní. Bola vdovou... Vytrvalo si zachovávala svoj bezúhonný spôsob života. Aj jej sa ohlásila posledná hodina a ona zomrela vo svojich najlepších rokoch. Krátko pred smrťou sa na mňa obrátila s nasledovnou prosbou: ,Môj páter! Považuj za dobré, o čo ťa žiadam. Prosím ťa, pochovaj moje telo nie mimo kostola na spoločnom cintoríne, ale v kostole.´ Ja som sa jej opýtal: ,Prečo? Či vari nebol aj cintorín vysvätený a či tam neodpočívajú aj iní?´ Ona odpovedala: ,Ja to dobre viem, ale moja jediná túžba spočíva v tom, aby si moje telo pochoval v kostole, pretože som vždy bola veľmi rada v kostole a predovšetkým som bola prítomná na dennom vyučovaní náboženstva. A keďže sa ho po mojej smrti nebudem môcť zúčastňovať ako živá, prosím ťa, aby aspoň moje mŕtve telo bolo tu v čase vyučovania náboženstva.´ Sľúbil som jej to a aj som tak urobil.“ (PAUCKE, Florian. Zwettler Codex 420, s. 612)

Ten istý páter zanechal vo svojom diele aj iné svedectvo zbožnosti svojich Indiánov: „V jednu nedeľu prišiel do mojej dediny jeden Španiel, bohabojný muž, ktorý hľadal svoj stratený dobytok medzi dobytkom našej dediny. Skôr než som nechal zazvoniť zvon, zavolal som ho, aby so mnou vyšiel pred nádvorie, pretože mu chcem niečo ukázať. Keď zaznelo znamenie na omšu, začal sa zliezať všetok ľud. Španielovi tiekli slzy po lícach a on mi povedal: ,Ó, otče! Čo tu vidím na zahanbenie našich starých kresťanov! Sotva títo nedávno divokí ľudia počujú znamenie ísť do kostola, už sa zliezajú ako mravce zo svojich chalúp a ponáhľajú sa do kostola; kde toto vidno v našich kresťanských mestách?´ “ (PAUCKE, Florian. Zwettler Codex 420,  s. 617–618)

Všetky tieto svedectvá vyvracajú obvinenia nepriateľov jezuitov, ktorí tvrdili, že misionári SJ Indiánom vnucovali katolícku vieru a obmedzovali ich osobnú slobodu. Aj takéto tvrdenia totiž história zaznamenala.

(Pokračovanie o týždeň.)

::

Karol Dučák

::

Predchádzajúca časť:

Náboženský život Guaraníov – inšpirácia pre dnešný svet (1)