Náboženský život Guaraníov – inšpirácia pre dnešný svet (1)

Karol Dučák

V krízových časoch je mimoriadne dôležité inšpirovať sa svetlými príkladmi z minulosti, hľadať v nich podnety a námety na riešenie neblahej situácie. Jedným takýmto mimoriadne svetlým príkladom je excelentné dielo misionárov Spoločnosti Ježišovej (SJ) u Indiánov kmeňa Guaraní v jezuitskom štáte v Paraguaji 1609–1768.

Kríza starého sveta

Európa sa pomaly, ale isto sekularizuje. Stráca sa úcta ku kresťanskému dedičstvu predkov, k ich viere a symbolom kresťanstva. Intenzita náboženského života má klesajúcu tendenciu, kostoly sú na mnohých miestach celé dni zatvorené. Prestáva v nich pulzovať čulý ruch. Je to krutý paradox. Európa, ktorá po stáročia vysielala do celého sveta misionárov a bola vzorom pre domorodé národy v rôznych končinách sveta, dnes sama potrebuje vzory.V takýchto časoch je mimoriadne dôležité inšpirovať sa svetlými príkladmi z minulosti, hľadať v nich podnety a námety na riešenie neblahej situácie.

Jedným takýmto mimoriadne svetlým príkladom je excelentné dielo misionárov Spoločnosti Ježišovej (SJ) u Indiánov kmeňa Guaraní v jezuitskom štáte v Paraguaji 1609–1768. Tam bola katolícka viera najvyššou hodnotou života jej obyvateľov a kostol bol nielen geografickým centrom každej redukcie (redukcie boli obce, v ktorých európski misionári zhromažďovali predtým necivilizovaných Indiánov; v roku 1768, keď bol jezuitský štát v Paraguaji násilne zlikvidovaný, bolo na jeho území 33 takýchto redukcií, z ktorých 32 obývali Indiáni kmeňa Guaraní), ale aj centrom života jej veriacich, možno dokonca povedať ozajstným pulzujúcim srdcom redukcie. Reducciones (redukcie) boli často uvádzané aj pod rôznymi inými označeniami: misiones (misie), pueblos (dediny), doctrinas (doktríny). Po nemecky hovoriaci pátri zas často používali aj výrazy Flecken (doslova: miesta), či Kolonien (kolónie). Pod týmito rôznymi názvami sa však vždy skrýval rovnaký obsah. Boli to obce, neskôr výstavné mestá, v ktorých žili Indiáni kultivovaným, civilizovaným životom pod dozorom misionárov SJ.

Krvopotné začiatky

Jezuiti dokázali u Guaraníov skutočný zázrak. V dobe príchodu misionárov do Južnej Ameriky boli mnohí Indiáni nomádi a kanibali. Ľudské mäso bolo bežnou súčasťou ich jedálneho lístka a mäso Európanov nebolo výnimkou. Ba keď bolo v brazílskom São Salvador v roku 1551zriadené biskupstvo, Indiáni zajali a zjedli prvého biskupa. (Porov. BUČKO, L. Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie, s. 351)

No práve z týchto brutálnych kanibalov dokázali jezuiti v priebehu jednej – dvoch generácií vychovať mimoriadne ušľachtilých kresťanov, ktorí mohli poslúžiť ako vzor aj Európanom. Jezuiti, ktorí redukcie vytvorili a riadili, boli mimoriadne erudovaní misionári a vzorne si plnili svoje poslanie – naučiť divochov poznávať Všemohúceho Boha. Výsledky ich snaženia napokon neraz prekonali aj ich vlastné očakávania. Možno konštatovať, že Indiáni v relatívne krátkej dobe prešli od jedného extrému k opačnému extrému, takže z bývalých ľudožrútov s odstrašujúcim spôsobom života sa v pomerne krátkom čase stávali hlboko veriaci kresťania, ktorých zbožnosť neraz vysoko prevyšovala zbožnosť Európanov.

Muratori doslova píše, že títo Indiáni, ktorí boli v minulosti „podobní divým zverom, s ktorými žili v lesoch, na nič iné nemysleli viac, ako na pomstu a krviprelievanie voči sebe samým, ale ešte viac voči susedom, po ničom neboli žiadostiví viac, ako po ľudskom mäse; pijanstvo a chlipnosť povýšili na najvyšší stupeň: títo vlci, tieto medvede sú teraz takpovediac vľúdni anjeli, nevinní holúbkovia a väčšina z nich sa vyznačuje takou utiahnutosťou, takou bratskou láskou, takou nevinnosťou mravov a zbožnosťou, že sa zdajú byť vyobrazením prvých kresťanov.“ (MURATORI, Lodovico Antonio. Il cristianesimo, I, s. 91)

Tento zázrak sa však nerodil ľahko a bol vykúpený úmornou drinou a odriekaním misionárov, ba neraz aj ich mučeníckou krvou. Založenie novej redukcie malo často veľmi trpkú príchuť. Z viacerých dôvodov. Neraz vyšlo úsilie misionárov navnivoč, pretože redukcie ničili brutálne nájazdy rôznych nepriateľov, o ktorých v tomto necivilizovanom prostredí nebola nikdy núdza. Hrozba však prichádzala nielen zvonka, ale aj zvnútra. Ako vo všetkých pohanských oblastiach starého i nového sveta, tak aj v Paraguaji boli domorodí čarodejníci vášnivými nepriateľmi poslov viery, pretože sa cítili byť ohrození vo svojom doposiaľ neotrasiteľnom postavení. Spomedzi nich vzišlo najvážnejšie podnecovanie vzbúr. Neraz sa im podarilo zmariť prácu misionárov a odviesť novoobrátených Indiánov späť do pralesa. Ale potom sa páter vybral ako dobrý pastier hľadať stratené ovečky a priviedol aspoň časť z nich naspäť k stádu.

Stávalo sa však, že zarytí nepriatelia nového učenia poštvali súkmeňovcov proti jezuitom a zavinili ich mučenícku smrť. Takto padli v roku 1628 za obeť sprisahaniu mocného čarodejníka Nezú traja pátri – Roque Gonzáles, Alonso Rodríguez a Juan de Castillo. (Porov. FAßBINDER, Maria. Der "Jesuitenstaat" in Paraguay, s. 22; Porov. tiež BALOGH Anton. SV. ROCHUS GONZÁLES A SPOL.)

Čarodejníka Nezú spomína vo svojom diele pod iným menom aj Klíma, ktorý píše, že v roku 1628 boli misionári v Caaró umučení „Indiánmi, poštvanými šamanom Nheçú...” (KLÍMA, Jan. Dějiny Portugalska, s. 64) Evidentne ide o tú istú osobu.

Kým sa podarilo skonsolidovať pomery, mnohí misionári počas misijnej práce zahynuli mučeníckou smrťou. Nemec uvádza: „Prvé smelé podujatia medzi Indiánmi boli skropené krvou 29 misionárov.“ (NEMEC, František. Cirkevný dejepis, s. 123–124)

Výpočet ťažkostí, s ktorými zápasili jezuiti predovšetkým v počiatočných obdobiach ich misijnej činnosti, nemá konca. Indiánom bol usadlý spôsob života cudzí. Boli zvyknutí na živelnosť vo svojom živote a nemali ustálené pracovné návyky, preto misionárom trvalo veľmi dlho, kým ako-tak naučili divochov systematicky obrábať polia a rozvíjať remeslá. Spočiatku Guaraníovia od práce utekali a namiesto obrábania vlastných pozemkov radšej hliveli. Vôbec nevedeli hospodáriť a plánovať svoju budúcnosť. „V jedení nepoznali miery, boli nenásytní a pažraví, zásoby pokrmov razom pojedli a potom aj 3–4 dni hladovali.“ (NEMEC, František. Cirkevný dejepis, s. 124–125)

Ani jezuiti nedokázali naučiť Indiánov odkladať si z každoročnej žatvy osivo na budúci rok, ale aj rezervu pre prípad nečakanej pohromy či neúrody. Nie je na tom ostatne nič divné. Tak boli Indiáni naučení žiť v pralese. Keďže nemali pravidelný prísun potravy, bolo ich stravovanie živelné a neusporiadané. Lugon píše: „Guaraníovia si zachovali z čias, keď boli kočujúcimi lovcami, žalúdky, schopné naplnenia do zásoby na dobu niekoľkých dní bez bolestivých následkov.“ (LUGON, Clovis. Chrześcijańska komunistyczna republika Guaranow, s. 197)

Misionárom trvalo pomerne dlho, kým zjednali aspoň aký-taký poriadok v stravovacích návykoch Guaraníov. Keď spočiatku pridelili niektorému otcovi rodiny kravu, aby z nej spolu s ostatnými príbuznými vyžil niekoľko dní, zjedol Guaraní so svojou rodinou kravu v priebehu jednej hostiny a na druhý deň prišiel za svojím pátrom celý nešťastný sťažovať sa, že je hladný. O množstve skonzumovanej potravy si môžeme urobiť obraz na základe početných svedectiev otcov jezuitov, ktorí medzi Indiánmi žili. Za všetky uveďme aspoň niektoré. Páter Cattaneo píše, že ak Guaraníovia zabili kravu alebo býka, v priebehu jednej alebo dvoch hodín bolo celé zviera skonzumované napriek tomu, že sa mäso sotva stihlo prepiecť, a Indiáni boli znovu hladní tak ako predtým. (Porov. Del Padre Gaetano Cattaneo della Compagnia di Gesú al Sig. Giuseppe suo Fratello a Modena. Lettera terza, in: MURATORI, Lodovico Antonio. Il cristianesimo, I, s. 295–296)

Je však nutné v tejto súvislosti podotknúť, že Guaraníovia nezjedli celé zviera, iba vybrané kusy mäsa, v podstate svalovinu. Zásadne nejedli vnútornosti. No aj napriek tomu boli ich jedácke výkony úctyhodné. Potvrdzuje to aj svedectvo pátra Martina Dobrizhoffera, ktorý uvádza: „Jedno malé teľa skonzumuje Guaraní za pár hodín.“ (DOBRIZHOFFER, Martin. Geschichte der Abiponer, I, s. 281)Preto jezuiti museli tak osivo, ako aj mäso prideľovať Indiánom každý deň v primeranom množstve.

Všeobecne rozšírené bolo opilstvo, často podmienené náboženskými pohnútkami. Guaraníovia poznali jednoduché spôsoby výroby alkoholických nápojov. Rozšíreným alkoholickým nápojom bola chicha. (Chicha bol opojný nápoj, podobný pivu. Jezuiti zakázali používanie tohto nápoja, avšak pri výnimočných slávnostných príležitostiach povolili jeho užívanie v malom množstve.) Pijatika sa u Indiánov často pretiahla aj na niekoľko dní a nocí. (Porov. OTRUBA, Gustav. Der Jesuitenstaat in Paraguay, s. 113)

Ďalšou vlastnosťou Indiánov, ktorá spôsobila jezuitom nemálo ťažkostí, bola ich príslovečná lenivosť. Vyznačovali sa ňou nielen Guaraníovia, ale aj príslušníci iných kmeňov. Páter Paucke spomína svoju skúsenosť s Indiánmi kmeňa Mocobí v jeho redukcii. Chcel vylepšiť vzhľad kostola, a tak sa pustil do práce. Skupinka neofytov (novopokrstených) sa prizerala a tak ich páter vyzýval, aby mu pomohli. Doslova uvádza: „Pozval som raz jedného, raz druhého, aby to skúsili a pomohli mi. Od jedného som ale dostal odpoveď: ,Som lenivý.´ Druhý sa ospravedlnil, že on sa neodvažuje pomôcť mi, pretože ešte nevie, ako by sa mal do toho pustiť.“ (PAUCKE, Florian. Zwettler Codex 420, s. 284)

Počiatky evanjelizácie Guaraníov boli teda mimoriadne náročné a práca s domorodcami vyžadovala od otcov jezuitov neustále sebazaprenie a nesmiernu obetavosť. Misionári vychovávali domorodcov predovšetkým vlastným príkladom a vykonávali aj tie najťažšie manuálne práce. Lugon píše, že „jezuiti vysokej kultúry, pochádzajúci z aristokratických rodín, sa zmenili na drevorubačov, tesárov, kopáčov, murárov i oráčov.“ (LUGON, Clovis. Chrześcijańska komunistyczna republika Guaranow, s. 41)

Hudba – najúčinnejšia evanjelizačná metóda jezuitov

Guaraníovia však mali aj niektoré dobré vlastnosti, ktoré jezuiti dokázali znamenite zužitkovať. Emocionálny život Guaraníov síce nebol priveľmi rozvinutý, rozumovo ďaleko zaostávali za Európanmi, zato ich zmyslová pamäť, manuálna zručnosť a hudobné nadanie boli na prekvapivo vysokej úrovni. Prvé kontakty s Indiánmi uľahčila jezuitom hudba. Guaraníovia, hoci spočiatku divokí, boli zároveň detinsky prístupnými a ľahko ovplyvniteľnými deťmi prírody.

Jezuiti veľmi skoro spozorovali mimoriadne pozitívny vzťah Guaraníov k hudbe. „Keď začali prví jezuiti prenikať pozdĺž riek do pralesov Paraguaja, zdalo sa spočiatku, že akákoľvek misijná činnosť je vylúčená, pretože Indiáni sa vždy bojazlivo stiahli. Patres si však čoskoro všimli, že keď na svojich loďkách spievali duchovné piesne, hneď sa tu i tam domorodci vynorili z húštin, načúvali im a dávali najavo, že v tomto speve nachádzajú zvláštne zaľúbenie. Vďaka tomuto pozorovaniu misionári tiež našli hneď vhodné prostriedky, ako Indiánov z ich lesov vylákať; odteraz brali misionári na svoje cesty hudobné nástroje a pokiaľ len mohli, hrali a spievali.“ (FÜLÖP-MILLER, René. Moc a tajemství jezuitů, s. 341)

Už Montoya, jeden z priekopníkov misijného diela v Paraguaji, písal o Indiánoch, že sú veľkí milovníci hudby. (Porov. MONTOYA, Ruiz. Conquista espiritual,  s. 64)

Hudba mala v živote redukcií výsadné postavenie, ktoré zostalo zachované počas celej existencie jezuitského štátu. Nie bezdôvodne sa jezuitský štát v Paraguaji často označuje aj ako hudobný štát jezuitov. Hudobné umenie sa v redukciách systematicky pestovalo a bolo veľkou príťažlivou silou, ktorá privádzala k Bohu masy domorodých obyvateľov Paraguaja. Túto skutočnosť zdôrazňujú mnohé pramene a zdroje. Napríklad Charlevoix píše: „Je pochopiteľné, že misionári múdro využili prirodzenú záľubu týchto Indiánov v hudbe. Pohanov, ktorých priviedla do redukcií zvedavosť, alebo iná príčina, takto pritiahli ku kresťanstvu a v tých, ktorí už boli kresťanmi, vzbudili väčšiu ochotu k Božej službe. Preto tiež zhudobnili celé kresťanské učenie...” (CHARLEVOIX, P. Franciscus de. Geschichte von Paraguay, I, s. 310)

Úsilie harmonicky rozvíjať záľubu Indiánov v hudbe a naplno ju postaviť do služieb evanjelizácie „pohlo otcov k zriadeniu školy zborového spevu v každej osade.” (CHARLEVOIX, P. Franciscus de. Geschichte von Paraguay, I, s. 310)

Hudba stála pri kolíske misijného diela pátrov Spoločnosti Ježišovej u paraguajských Guaraníov a sprevádzala ho až do jeho úplného konca. Žiada sa v tejto súvislosti ešte dodať, že hudbu využíval pri evanjelizácii juhoamerických Indiánov aj františkánsky misionár Solano. (Porov. BUČKO, L. Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie, s. 351)

(Pokračovanie o týždeň.)

::

Karol Dučák