- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - Odporúčaný článok: Človek ako boh (peklo na zemi) - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

15. marca 2015

Zvonkovo srdce

Ilustračná snímka: PriestorNet
(Rozprávka Karola Dučáka)
V jednom kráľovstve vládol dobrý kráľ Milko. Panoval dlho a múdro, takže jeho kráľovstvo prekvitalo. Jedného dňa však ochorel a po krátkej chorobe zomrel. Ľud smútil za svojím kráľom, ale najviac smútil kráľov syn Zvonko, ktorý sa po otcovej smrti musel ujať vlády v krajine. Práve tak ako jeho otec, aj Zvonko miloval svoju krajinu a jej ľud a pri nástupe na trón sa vrúcne modlil k Bohu: „Pane Bože, vrúcne Ťa prosím, pomôž mi spravovať moju krajinu múdro a spravodlivo. Daj mi silu v prípade nevyhnutnosti dať aj život za svoju krajinu a obetovať aj vlastné srdce pre blaho svojho ľudu.“

Keď sa kráľ Zvonko ujal svojho vladárenia, pokračoval v šľapajach svojho otca a spravoval svoju krajinu ešte múdrejšie ako kráľ Milko. Ak bol kráľ Milko zbožný kráľ, Zvonkova viera v Boha bola ešte hlbšia a vrúcnejšia. Ak bol kráľ Milko láskavý k poddaným, jeho syn bol k poddaným ešte láskavejší a šľachetnejší. Zároveň však bol kráľ Zvonko nekompromisný ku všetkým, ktorí sa nesprávali tak, ako sa patrí na verných poddaných svojho kráľa. Zvlášť prísny bol voči boháčom, od ktorých žiadal súcit s chudobnými. Vyhlásil, že v jeho kráľovstve nesmie byť ani jeden žobrák, či opustený, alebo zbytočný človek.
Krajina prekvitala ešte viac ako za čias jeho otca. Všetko sa zdalo byť v najlepšom poriadku. Kráľ sa čoskoro oženil s veľmi vzdelanou a múdrou dámou, ktorá mu porodila utešeného syna, takže sa zdalo, že nič nemôže skaliť šťastie mladého panovníka. Lenže život každého človeka musí byť zákonite poznamenaný krížom a výnimkou nebol ani Zvonkov život. Mladý vladár tiež musel vziať na plecia ťažký kríž. Od istého času sa totiž začala situácia v kráľovstve výrazne zhoršovať. Krajinu postihlo veľké sucho. Postupne vysychali rieky aj studne. Rastlinstvo aj poľné plodiny bez vody postupne odumierali. Kráľovstvu hrozil hlad.
Kráľ Zvonko znepokojene cestoval po krajine, aby sa oboznámil s ťažkosťami ľudí a upokojil ich, ale on sám sa čoraz viac obával o budúcnosť svojho kráľovstva. Jedného dňa si zvolal radcov, aby sa s nimi poradil, čo robiť. Najviac sa spoliehal na najmúdrejšieho z radcov, Bystríka, a tak sa ho opýtal: „Bystrík, ty si najmúdrejší zo všetkých radcov. Radil si už môjmu otcovi a on dbal na tvoje rady. Poraď aj jeho synovi. Čo mám robiť? Ako by som mohol pomôcť svojmu ľudu, svojej krajine?“
Bystrík sa pomrvil a istú chvíľu hľadal vhodné slová, ktorými by mohol uspokojiť kráľa. Napokon odvetil: „Sám neviem, Veličenstvo, ale viem, kto by nám vedel pomôcť.“
Takáto odpoveď kráľa očividne potešila a tak sa na svojho radcu obrátil s ďalšou otázkou: „Tak kto je ten mudrc, ktorý by nám vedel pomôcť?
„Ded Vševed,“ odvetil pohotovo radca Bystrík.
„No, že nám to nenapadlo,“ povedal kráľ nato a opýtal sa: „A vieš, kde ho treba hľadať?“
Nato Bystrík odvetil vyhýbavo: „No, nie som si istý.“
Kráľ sa teda opýtal: „Už si za ním niekedy bol?“
„Raz. Ale to bolo už dávno.“
„No dobre. Hneď zajtra sa vyberieme pohľadať Deda Vševeda. Budeš ma sprevádzať.“
„Ako rozkážete, Veličenstvo.“
Na druhý sa vydal kráľ Zvonko na cestu, sprevádzaný svojím radcom Bystríkom a neveľkou družinou. Vládu nad kráľovstvom ponechal na pleciach kráľovnej, svojej múdrej, milovanej manželky. Napokon, po dlhom putovaní, dorazil kráľ spolu so svojím radcom k príbytku Deda Vševeda, ktorý bol veľmi vzdialený od iných ľudských obydlí. Kráľ zaklopal a zvnútra sa ozval zvučný hlas: „Len poď ďalej, kráľ Zvonko.“
„Pán Boh daj šťastia!“ pozdravil Zvonko, keď vstúpil dnu.
„Pán Boh daj aj tebe, kráľ Zvonko“, odvetí starec.
„Ty ma poznáš?“
„Pravdaže poznám. Aký by som to bol Ded Vševed, keby som ťa nepoznal? Už ťa očakávam.“
„Vedel si, že prídem?
„Samozrejme. Veď som Ded Vševed.“
„Tak potom zrejme vieš aj to, prečo som prišiel. Alebo sa mýlim?“
„Nie, nemýliš sa, kráľ Zvonko. Naozaj viem, čo ťa trápi. Máš veľké starosti. Tvoja krajina hynie a ty, ako dobrý kráľ, ju chceš zachrániť.“
Kráľ Zvonko súhlasne prikývol a dodal, že ho situácia v jeho kráľovstve veľmi trápi. Potom sa obrátil na Deda Vševeda s vrúcnou prosbou o pomoc. Ten sa zadíval kráľovi do očí a povedal: „Som síce vševediaci, ale nie som všemohúci. Všemohúci je len Boh. Iba Boh vám môže pomôcť. Choď za ním a popros ho o pomoc!“
Kráľ Zvonko zarazene pozrel na Deda Vševeda. Potom sa zmohol na otázku: „Mám ísť za Pánom Bohom?“
„Áno,“ bez zaváhania odvetil Ded Vševed.
„Ale... kam mám za ním ísť?“
„Na strechu sveta.“
„Na strechu sveta? No dobre, ale ako sa tam dostanem?“
Ded Vševed bez váhania odvetil: „Na lúke pred mojím domom je už pristavená lietajúca kompa. Nastúp na ňu aj s celou svojou družinou a o ostatné sa už netráp. Keď sa dostanete na strechu sveta, zakričíš na Pána Boha a on ti pomôže.“
Zvonko sa zo srdca poďakoval a urobil tak, ako mu radil Ded Vševed. Vyšiel pred jeho dom, nastúpil aj so svojou družinou na kompu, ktorá tam stála. V tej chvíli sa lietajúca kompa vzniesla do výšav a letela smerom k streche sveta. Sotva pristála na streche sveta, Zvonko nedočkavo vystúpil a celý rozochvený zavolal: „Bože! Bože môj!“
„Tu som, kráľ Zvonko,“ ozval sa mohutný hlas až sa zem roztriasla. Zrazu kráľa a jeho družinu obklopilo také jasné svetlo, aké ešte nikdy v živote nevideli. To svetlo bolo belšie ako biele, jasnejšie ako jasné, oslňujúcejšie ako oslnivé. Napriek tomu neoslepovalo, ale bolo veľmi príjemné.
 „Ó, Pán môj a Boh môj! Nech je zvelebené Tvoje meno až na veky!“
„Amen.“
„Pane, nevidím ťa.“
„Pre tvoje dobro ma nevidíš. Ak by si mal uvidel, v tom momente by si zomrel.“
Zvonko pocítil bázeň pred Božím majestátom, ale povinnosť, ktorá ho priviedla na toto miesto, mu velila pokorne prehovoriť k Pánu Bohu:
„Odpusť, Bože môj. Prepáč mi, že som sa odvážil pozdvihnúť svoj hlas k Tebe, ale vedie ma naliehavá potreba.“
„Viem, kráľ Zvonko. Veľmi dobre viem, čo trápi teba aj tvoj ľud.“
„Pomôž nám teda, Pane Bože! Nie za seba prosím, ale za svoj ľud, ktorému hrozí záhuba.“
„Páči sa mi tvoja šľachetnosť, kráľ Zvonko. Nemyslíš na seba, ale na blaho svojho ľudu a svojej krajiny. Máš dobré srdce, kráľ Zvonko, ale dokázal by si ho obetovať za svoj ľud?“
V tej chvíli sa Zvonko zachvel. Nedokázal pochopiť, čo sa od neho očakáva. Zmätene zajachtal: „Ako to myslíš?“
„Doslova tak, ako to hovorím. Obetovať vlastné srdce za blaho svojej vlasti. Keď si po svojom otcovi prevzal kráľovské kreslo, prosil si ma, aby som ti dal silu obetovať aj život za svoju krajinu a vlastné srdce pre blaho svojho ľudu. Spomínaš si, Zvonko? “
„Áno, Pane.“
„A si schopný aj dodržať svoje slovo?“
„Pane, Ty si Všemohúci aj Vševediaci. Vidíš mi do srdca aj do mozgu a vieš, čo si myslím. Ty vieš, že to musím urobiť.“
„A nemáš strach?“
„Pane, Ty vieš aj to, že mám strach. Ale čo by som to bol za kráľa, ak by som nebol ochotný obetovať za svoju krajinu a svoj ľud aj vlastný život? Čo by som to bol za kráľa, ak by som nedokázal dodržať svoje kráľovské slovo? Tu musí strach ísť nabok.“
„Vedel som to, ale chcel som to počuť od teba. Odhaľ si teda hruď, ľahni si stôl po tvojej ľavej strane a potom prikáž svojmu najlepšiemu zbrojnošovi, aby ti rozťal hruď, vytrhol z nej srdce a odovzdal mi ho.“
V tej chvíli sa zjavil po kráľovej ľavej strane mohutný stôl. Zvonko sa zachvel hrôzou a prosebne zašepkal: „Prosím Ťa, Bože, daj mi sily, aby som dokázal prijať tento kríž.“
„Nech sa tak stane“, odvetil Boh a vtom Zvonkovo srdce zaplavila vlna nesmiernej odvahy. Energicky sa obrátil na svojho najlepšieho zbrojnoša s príkazom vykonať Božiu vôľu. Sám si ľahol na veľký stôl po jeho ľavej ruke, rozopol si šaty a obnažil hruď, aby umožnil zbrojnošovi vykonať ťažkú úlohu. Zbrojnoš sa zdesene pozrel na kráľa a zúfale sa vzpieral takému príkazu. Zvonko však neoblomne trval na splnení ťažkej úlohy.
„Musíme poslúchať Pána a ty musíš plniť rozkaz svojho kráľa, ak ide o blaho našej krajiny a ľudu, ktorý v nej žije, akokoľvek ťažké je vykonať ho.“
Nuž, nebolo pomoci. Zbrojnoš bol napokon donútený poslúchnuť Pána Boha aj svojho kráľa. S ťažkým srdcom a so slzami v očiach sa pripravil na splnenie najťažšej úlohy vo svojom živote.
Zaťal zuby a zodvihol svoj ťažký meč nad hlavu. Už-už chcel seknúť mečom do kráľovej hrude, no zrazu sa ozval mocný Boží hlas: „Zadrž! Zadrž svoju ruku! Neubližuj svojmu dobrému kráľovi!“
Prestrašený zbrojnoš spustil meč na zem vedľa seba, potom sa pod ním podlomili nohy a on si kľakol na zem. Z neba sa ozval hlas: „Veľmi dobre, kráľ Zvonko. Vstaň a zahaľ si hruď! Obstál si v ťažkej skúške. Svojou statočnosťou, obetavosťou a ochotou aj vlastný život a svoje srdce obetovať za svoj ľud a svoju milovanú krajinu si zachránil svoje kráľovstvo. Tvoja krajina bude odteraz vody nadostač. Nastúp aj so svojou družinou na lietajúcu kompu, ktorá vás všetkých odnesie až domov. Nájdeš tam svoje kráľovstvo prekvitať tak ako nikdy predtým. Tak už choď! Tvoj ľud ťa čaká, kráľ Zvonko. Choď a nemeškaj!“
„Vrúcne Ti ďakujem, Pán môj a Boh môj! V mene svojom i v mene svojho ľudu.“
„Choď v pokoji!“
Zvonko so svojou družinou teda nastúpil na lietajúcu kompu a čoskoro sa ocitol vo svojom kráľovstve. Čakala ho prekvitajúca krajina, bohatá úroda na poliach a stromy, obťažkané množstvom ovocia. Ako keby sa nikdy nič nebolo stalo. Chvíľami aj zapochyboval o tom, či sa mu všetko náhodou nesnívalo, ale kráľovná mu potvrdila, že sa všetko toto naozaj prihodilo. Kráľ Zvonko potom ešte dlho a šťastne kraľoval a jeho krajinu už nikdy nepostihlo nijaké nešťastie.

(Z pripravovanej knihy rozprávok)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.