20. augusta 2015

Bez nádeje sa padá do ničoty

Ján Maršálek
Rozhovor s Jánom Maršálkom
Ján Maršálek – píše najmä poéziu, venuje sa tiež literárnej kritike a publicistike. Knižne vydal päť básnických zbierok a knihu Cesta k bráne / Čítanie na každý deň. Rediguje internetový občasník PriestorNet.

V jednej básni ste napísali: „Nebolo by rieky, keby nebol prameň.“ Kde je prameň vašej básnickej rieky?
Mohol by som sa odvolať na Pôvodcu všetkého, na dar talentu a inšpirácie, ale držiac sa pri zemi poviem, že moja básnická rieka vychádza z uvažovania o svete, z úsilia svet ako-tak pochopiť, pozrieť sa naň z inej strany a vyjadriť (aspoň v náznaku) jeho zmysel. Trochu inak povedané, moja tvorba je plodom túžby po kráse a tiež formou sebarealizácie.


Patríte ku generácii, ktorej detstvo či mladosť poznačila ateizácia, pionierske sľuby, zväzácke záväzky, normalizácia... Vo vašej poézii je však priam bytostne prítomná vertikála života k Podstate, z ktorej vychádza plnohodnotnosť a zmysluplnosť života. Kto alebo čo formovalo vaše životné názory a literárne cítenie? (Mali ste, máte nejaký literárny vzor?)
Myslím, že každý je v istom zmysle dieťaťom svojej doby. Nikto sa nevie a nemôže celkom vyvliecť z dobových pomerov. (Hoci ako kresťania patríme inam, sme občanmi Božieho štátu.) Spoločenské ovzdušie, v ktorom som vyrastal, ma nutne ovplyvňovalo (aj v tom zmysle, že vo mne vzrastal odpor voči komunizmu), no vždy som mal korekciu v rodinnej výchove. A tak som sa postupne prepracoval k vedomej kresťansko-katolíckej viere a k dielam takých básnikov, spisovateľov a mysliteľov, ktorí vytrvali v pravde, opierajúc sa o stáročiami preverené normy a hodnoty (etické aj estetické).

Myslím si, že môžeme smelo povedať, že svojou tvorbou ste sa prihlásili k odkazu slovenskej katolíckej moderny. Ako vidíte postavenie náboženskej poézie v súčasnom svete? Je o ňu záujem?
Nebránim sa takémuto zatriedeniu, básnici katolíckej moderny sú mi svojím dielom blízki, no musím dodať, že písanie náboženskej poézie nie je mojím prvotným zámerom. Človek je (povedané s Ladislavom Hanusom) „komplexnou jednotou tela a ducha“, je zaviazaný mravnou normou – teda duchovný či náboženský rozmer by malo mať všetko, čo z neho vzíde. Žiaľ, žijeme v časoch silno poznačených ľahostajnosťou, povrchnosťou a cynizmom, a z toho vyplýva aj odstrkovanie dobrej poézie na okraj záujmu. Výnimky potvrdzujú pravidlo.

Jedna vec je osobná viera, druhá vec je poézia. Henri Bremond však hovorí, že je úzka väzba medzi náboženským cítením a básnickou inšpiráciou. Básnika dokonca zrovnáva s mystikom. Ako vy vnímate hranicu medzi básňou a modlitbou?
Územie poézie vnímam ako členité a rozľahlé. Hraničí nielen s ostatnými oblasťami literatúry a umenia, ale tiež s filozofiou a náboženstvom. Ide o spôsoby hlbšieho prežívania, ponor do hlbín bytia, prekonávanie každodennosti, ktorá by nás rada nalomila a zostrihla podľa práve prevládajúceho vkusu. Lenže človek má rozum a vôľu, hádam nechce žiť iba zvykovo, konzumne, živočíšne. Väzba medzi dobrou básňou a modlitbou je zrejmá, tak ako je zrejmá väzba medzi krásou, pravdou a dobrom. V ich spojení vidím vznešený spôsob existencie.

Milan Rúfus v básni A čo je krása? píše: „...dotknúc sa jej nervu znamená v hĺbkach pohnúť životom.“  Chce sa súčasný človek dotýkať nervu krásy? A opäť rúfusovsky: „Dá sa tu ešte niečo so slovom?“ Potrebuje súčasný svet ešte básnika?
Bez básne sa svet nerozpadne, no bez poézie bude na dne. Krása naozaj dokáže pohnúť životom. Človek nebol stvorený na to, aby strávil (obrazne povedané) celý život v montérkach. Má právo aj povinnosť žiadať si viac, žiť komplexnejšie – v rovine telesnej, duševnej i duchovnej. Veľmi dobre to vystihuje starobylé heslo: Ora et labora et lege – Modli sa a pracuj a čítaj! A či sa chceme dotýkať nervu krásy? Pravdaže chceme, ibaže niekedy hľadáme na nesprávnom mieste. Nečudo, že potom stretneme namiesto krásky pobehlicu.

Okrem poézie sa venujete aj literárnej kritike. Ako hodnotíte súčasnú literárnu kritiku na Slovensku? Je vôbec ešte nejaká? Čo robí dobrú kritiku dobrou kritikou?
Rád si tu pomôžem myšlienkami dvoch osobností, velikánov literárnej (umeleckej) kritiky. František Xaver Šalda zdôrazňoval okrem iného potrebu metódy a kritérií. Kritika v plnom význame slova je vyvážené posúdenie záporov aj kladov, predpokladá zodpovednosť a primeranú znalosť problematiky. Jozef Kútnik-Šmálov zas pripomína: „Pravá kritika neoddeľuje od seba to, čo Boh spojil: tvar a ducha.“ A dokladá, že interpretácia je iba prvým stupňom kritiky, druhým stupňom je hodnotenie, a to hodnotenie v mene čohosi, teda postavené na nejakých zásadách.
Vo svetle predchádzajúcich slov sa naša súčasná kritika javí dosť biedne – akoby jej chýbali kritériá, úprimná snaha o objektívnosť a najmä zdravé zásady. Uznajme však, že literárny kritik to má ťažké. Dnes chce byť každý autor a vydavateľ úspešný (v niektorých prípadoch za každú cenu), chce byť chválený a propagovaný. A poctivý kritik musí zvádzať neraz donkichotský zápas. Kto ho podporí? Kto sa ho zastane?!

Asi sa dá povedať, že osud slovenských recenzií je podobný osudu kritiky v tom zmysle, že v podstate chýbajú vážnejšie recenzie. Podľa uverejňovaných recenzií na Slovensku vlastne vychádzajú len knihy, ktoré „musíte“ mať, „musíte“ si ich prečítať. V mnohých prípadoch  vznikajú recenzie ako kamarátska služba autorovi. Kde vidíte príčinu tohto javu? Alebo si to recenzenti nechcú „rozhádzať“ s autormi?
Áno, je to tak – vo väčšine periodík dostávajú priestor skôr reklamné články o knihách než vážnejšie recenzie. O filozofických otázkach sa ľuďom akosi odnechcelo premýšľať. A čo je ešte horšie, ľudia sa tuším prestali zaujímať o pravdu. Väčšina si povie, že to nie je problém, ktorý by ich mal ťažiť. Keď si však uvedomíme súvislosti, zbadáme prepojenie medzi filozofiou, morálkou a praktickým životom, medzi literatúrou, kultúrou a kultúrnosťou. Ide o spojené nádoby. Žalostný stav kultúry sa prenáša aj do ekonomickej oblasti, ktorú mnohí (mylne) považujú za prvoradú.

Nielen z chleba žije človek. Zdá sa však, že sa v súčasnosti na pokrm pre dušu akosi zabúda. Prejavy tejto diéty začínajú byť až desivé. Ako vnímate kultúru a kultúrnosť človeka 21. storočia (storočia reality šou, ale aj úžasných ľudských príbehov, osudov, konverzií...)? Kam smeruje človek, ľudstvo? Je riešenie? Je nádej?
Človek mnoho vydrží, všeličo znesie. Dokáže prežiť bez strechy nad hlavou, bez rodiny či priateľov, naučí sa žiť trebárs bez ruky alebo bez nohy, dočasne hádam aj bez viery a lásky. Ale ani chvíľu nevydrží, neudrží sa bez nádeje. Bez nádeje padá do ničoty.
Netrúfam si predkladať spôsoby riešenia spoločenských problémov. Isté je, že do konca vekov bude prebiehať zápas medzi dobrom a zlom. Frontová línia tohto dejinného zápasu prechádza vnútrom každého ľudského jedinca. A kto by mal v tomto boji obstáť, ak nie kresťan?! Veď kresťanská nádej sa opiera o Krista. Z druhej strany, Ježiš nie bezdôvodne nastolil otázku, či nájde vieru na zemi, keď sa vráti.

Internet sa stal moderným a do istej miery aj účinným médiom. Prevádzkujete portál PriestorNet. Čo vás viedlo k jeho založeniu? (Nebáli ste sa existencie podobne ladených portálov?)
PriestorNet vznikol pred niekoľkými rokmi ako obyčajný blog, akých sú na Slovensku tisíce. Postupom času som v ňom začal uverejňovať aj príspevky iných autorov a texty zacielené na náročnejšieho čitateľa. Jeho podoba sa formuje takpovediac za pochodu, no už na samom začiatku som si povedal, že ho zameriam na glosovanie spoločenského diania a formovanie kresťanského životného štýlu.
Väčšinu svojho doterajšieho života som bol bez internetu. Udržiavam si od tohto média určitý odstup. Nepodlieham ilúziám. Viem, že nie všetko je na webe, zato je tam až neuveriteľné množstvo marasu a balastu. Považujem preto za potrebné pracovať na tom, aby v priestore internetu neprevažovali sily zla. Chcem k tomu prispieť svojou troškou, bez ohľadu na úspech alebo neúspech v očiach sveta.

PriestorNet prináša úvahy, glosy, rozhovory, a to v zmysle tradičných kresťanských hodnôt. Spĺňa či napĺňa portál vaše pôvodné predsavzatia? Čo by ste privítali zo strany návštevníkov portálu? Plánujete nejaké zmeny po formálnej či obsahovej stránke?
Ako som už naznačil, internetový občasník PriestorNet sa formuje postupne, aj v závislosti od mojich skúseností s touto prácou. Dôležitý je tiež zástoj hosťujúcich autorov a vôbec ľudí ochotných pomôcť. Pevná pritom zostáva jeho ideová línia (bez bulváru, bez komercie, s úctou k pravde a tradičným hodnotám). Ostatné je v pohybe. Čoraz viac som ale presvedčený o tom, že vzhľadom na súčasné spoločenské pohyby a prehlbujúci sa odklon od kresťanského hodnotového systému je správne a žiaduce ísť proti prúdu.
Samozrejme, zmysel napísaného sa napĺňa čítaním, teším sa z každého nárastu návštevnosti, ale nemienim preto klamať sám seba a zrádzať svoje presvedčenie.

Za rozhovor ďakuje Pavol Prikryl.
(Rozhovor bol pôvodne publikovaný v časopise VOX.)
::
Súvisiaci príspevok:

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.