7. novembra 2015

Očakávania sa stali ilúziou

Hovoríme s popredným slovenským ekonómom prof. Ing. Jaroslavom Husárom, CSc.
Jaroslav Husár
Aktivity profesora Jaroslava Husára sú nesporne zaujímavé. Po úspešnom absolvovaní bratislavskej Vysokej školy ekonomickej nastúpil ako elév do výpočtového strediska bývalých závodov S. M. Kirova v Tlmačoch. V roku 1963 vyhral konkurz na školu OSN v Belehrade, ktorú ukončil získaním vedeckej hodnosti magister ekonomických vied. O päť rokov neskôr vyhral ďalší konkurz a začal pôsobiť v Európskej hospodárskej komisii v Ženeve, kde sa podieľal na realizácii významného projektu: Komparácia krajín regiónu Európskej hospodárskej komisie na báze input-output tabuliek, ktorých tvorcom bol W. Leontiev, nositeľ Nobelovej ceny. V roku 1990 nastúpil za experta Medzinárodného úradu práce OSN v Etiópii. Ako profesor na Ekonomickej univerzite v Bratislave napísal knihy: Rozumieme makroekonómii?, Makroekonómia, Aplikovaná makroekonómia, a viacero skrípt: Modelovanie ekonomických procesov, Aplikovaná ekonometria, Prečo hovoria ekonómovia o dynamike a ďalšie, nerátajúc nespočetné množstvo vedeckých článkov. Vie pútavo rozprávať aj o súčasnej politicko-ekonomickej situácii nielen u nás doma, ale i vo svete. Preto sme s ním urobili rozhovor, ktorý vás iste zaujme....

Pán profesor, čítame vaše odborné články na rôznych internetových stránkach, zrejme o ne v printových médiách nemajú záujem. Z nich dedukujeme, že nie ste spokojný najmä s „porevolučným“ vývojom na Slovensku. Prečo?
Iste sa mnohí pamätajú na Havlovo tvrdenie „pravda zvíťazí nad lžou a nenávisťou“. Dnes vieme, že to bola ilúzia, čo mnohí v roku 1989 ani len netušili. Nebudem spomínať iné falošné tvrdenia, heslá a ilúzie, lebo sa ľahko dajú nájsť. Obsah týchto rôznych ilúzií iba odzrkadľuje „veľkosť“ ducha vodcov revolúcie v roku 1989. Oni však nevedeli iné, pretože asi nečítali Franklinovu deklaráciu z roku 1776  a už vôbec nie dohodu z Pittsburghu a jej šesť jasne formulovaných požiadaviek nového štátu. Asi nepoznali ani to, čo požadoval Ľudovít Štúr, zažívajúc útrapy obdobia, v ktorom žil.
Slovenskí ekonómovia pred rokom 1968 významne prispeli k tvorbe potrebného ekonomického systému a zaslúžili sa aj o federatívne usporiadanie ČSSR, a tak sme od začiatku roku 1969 mali predsedu vlády a nie predsedu zboru povereníkov. V ich dielach je jasne definovaný ekonomický systém s určením účelnosti zložiek tohto systému; iba na porovnanie, na bicykli hneď chápeme, na čo je volant či pedále.
Hrubý domáci produkt (HDP) má taký význam ako proporcie modelky. Aj tam potrebujete 90-60-90, až potom dostanete predstavu. Presne aj HDP má svoje zložky a tie musia mať svoju štruktúru. Nielen to, kto rozumie pojmu HDP, ten vie, že tento ukazovateľ zároveň vyjadruje rovnováhu ekonomiky, ba ju identifikuje, ak je prijímateľ informácie svojou kvalifikáciou pripravený na apercepciu, teda osvojenie si a vnímanie informácie. V roku 1989 nebol návod, ako sa dopracovať k správnemu nazeraniu na ekonomický svet. A návod potrebujete, aj keď si kúpite vysávač.

Obsah spomínaných dokumentov málokto pozná, nieto ešte široká verejnosť. Mohli by ste priblížiť aspoň pár slovami, čo dokumenty deklarovali?
Oba spomenuté významné dokumenty pre vznikajúce štáty hlboko vyjadrovali to, čo ľudí ťažilo, po čom túžili. Nemôžem nespomenúť, že stredovekí básnici podľa požiadaviek, aké sa v tých časoch kládli na poéziu a literatúru vôbec, mali byť morum doctores – učitelia mravov. Mňa učili, že spisovatelia a básnici sú svedomím národa. Sú to jednoduché tvrdenia, ale hlboko vyjadrujúce potreby človeka. Tie chýbali v roku 1989. Z Pittsburskej dohody vyzdvihnem jednu požiadavku: Slovensko bude mať svoju vlastnú administratívu, svoj snem a svoje súdy. Jasné poňatie problému. A v deklarácii B. Franklina bolo viac ako tridsať požiadaviek. Opäť iba jednu: ...a že slobodné a nezávislé Štáty budú mať plnú moc uzatvárať mier, vybudovať obchod a iné zákony a veci, ktoré nezávislé Štáty majú na báze práva mať. Teda jasná úloha.

Naznačili ste, že očakávania sa stali ilúziou. Mohli by ste to priblížiť?
Aby som to viac zvýraznil, musím povedať, že priemyselné základy Slovenska sa vybudovali v šesťdesiatych až deväťdesiatych rokoch. Česko-Slovensko bolo najvyspelejším štátom RVHP (Rada vzájomnej hospodárskej pomoci). Vyrábali sme osobné a nákladné vozy: Škoda, Tatra, Avia, Liaz, TAZ, BAZ, autožeriavy, traktory, motocykle Jawa, ČZ, mopedy, autobusy, lokomotívy, vagóny, lietadlá, tanky, riečne a námorné lode. Mali sme strojárenský priemysel: ČKD, Škoda, Vítkovice, Žďár, Královopolská, Dubnica, Považská Bystrica, Martin, ZSMK Tlmače, VSS, mali sme hute: Poldi, Chomutov, NHKG, Vítkovice, Frídek, Kovohutě, Válcovny, Podbrezová, VSŽ, Žiar, rafinérky Slovnaft, Kralupy, chemičky Duslo, Nováky, Litvínov, gumárne Púchov, Partizánske Vyrábali sme televízory, chladničky, mali sme plynovod, ropovod, podzemné zásobníky, bane, tepelné, vodné, atómové elektrárne, drevárenský, papierenský, ľahký a spotrebný priemysel, učňovské školy, priemyslovky, VŠ technických smerov, vedu a výskumné ústavy.
Čo mesto, to fabrika, čo fabrika, to učňovská škola, priemyslovka a tisíce zamestnancov. Problémom bol nedostatok pracovných síl, energie, stavebných materiálov a dopravy. Slovensko bolo zameraním, vybavením a kvalifikáciou pracovných síl vhodné na kooperáciu a hospodársku súťaž s Európou. Teda vedeli sme, čo je ekonomika a ako funguje, teda sme si to mali zachovať v novom spoločenskom zriadení. Tým, že vodcovia revolúcie v roku 1989 nemali „ekonomický mikroskop“ v hlave, nedokázali identifikovať problémy ekonomiky Česko-Slovenska. Akokoľvek urgentné môžu byť problémy, pokiaľ nepochopíme ich korene, riešenia sú v nedohľadne. Treba vedieť, čo tvorí nosné trámy ekonomiky a čo sú ozubené kolesá. Nepoznajúc ich, vládnuci predstavitelia sa sústredili na banality, nepodstatné požiadavky...

Prečo a kedy nastal úpadok?
Úpadok hospodárstva sa začal privatizáciou v réžii politickej strany HZDS (Hnutie za demokratické Slovensko) a spol. Postupne sa predmetom stalo rozkrádanie štátnych financií a zdrojov. Dnes žneme úrodu. Ak chceme vajcia, musíme mať sliepky. To je podstata problému. Hodnoty a zamestnanosť vytvárajú zamestnávatelia. Povinnosťou politikov je vytvárať im nielen podmienky, ale vyžadovať aj plnenie povinností podnikateľa, napríklad platiť dane a zabezpečiť zdravý vývoj ekonomiky bez korupcie. Žiaľ, na hanbu, spoločnosť dnes vníma politikov ako zločincov. Biele goliere, oligarchovia a finančné skupiny dosadili po voľbách do vlády svojich ministrov, o čom sa aj verejne píše a diskutuje, príkladom je nevyriešená kauza Gorila. To sú fakty.
Ľudia žili po roku 1989 v ilúzii, klamných predstavách, nesplnenej vidine. Úpadok fungovania ekonomiky sa začal spomenutou privatizáciou a hlavne požiadavkami na akési ozdravenie nášho bankového systému bez dôkladnej znalosti aktív a pasív bánk, tvorbou opravných položiek a predstavou, že to, čo nemáme, dovezieme, hoci napríklad v poľnohospodárstve sme mali tradíciu a dosahovali sme veľké úspechy. Nečudo, že  Francúzi a Nemci nechceli v tom čase veriť našim výsledkom, a tak si chodili k nám po odber vzoriek plodín. Ba dokonca doma aplikovali naše optimalizačné modely štruktúry rastlinnej a živočíšnej výroby v závlahových podmienkach.

Nedá sa teda za hlavných vinníkov označiť politikov, respektíve politiku ako takú?
Politici vyvolali u ľudí veľké očakávania aj pred vstupom do EÚ. Slávnostné podpísanie Zmluvy o pristúpení k EÚ bolo v roku 2003 a podpísal ju Mikuláš Dzurinda a Rudolf Schuster. Čo však títo predstavitelia vedeli o fungovaní ekonomiky starej EÚ, o ekonomickej konštrukcii, na ktorej spočíva ekonomika? Nepoznali jej konštrukciu, „základy a obvodové múry“. Ich statikov možno porovnať s tými, ktorí prepočítavali statiku napríklad známeho problémového domu v Piešťanoch. A tak dnes sa EÚ blíži k bodu, ktorý asi nik neočakával – nespokojní ľudia v Anglicku (uvažujúc o vystúpení z EÚ), ďalej Grécko, ktoré zachraňujeme na mnohých nič neriešiacich summitoch, problémy má Španielsko a Taliansko a ďalšie štáty EÚ.
Pravými vinníkmi však boli ekonómovia, ktorí sa ujali riadenia, ignorujúc hlboké poznatky vedeckých inštitúcií a škôl, vrátane Vysokej školy ekonomickej na Slovensku. Chýbali im poznatky na preniknutie do útrob ekonomiky, a preniknúť do ekonomickej reality môžno len cez poznanie pojmov a vzťahov. A po roku 1989 sa zmenila ekonomická teória, ktorú nepoznali novovzniknuvší ekonómovia. Z lekárov, chemikov a dopravných inžinierov sa stali ekonómovia, čo je do určitej miery raritou. Napríklad viceguvernérom Národnej banky Slovenska (NBS) bol chemický inžinier.

Ukazuje sa, že európska integrácia má veľké trhliny. Nielen čo sa týka ekonomiky. Zoberme si napríklad schengenskú hranicu a súčasný príval migrantov...
Najnovšie sa ukázalo, že Schengen je úplne zbytočná hranica, lebo sa nám cez ňu hrnú státisíce migrantov. Ľudia tomu nechcú veriť. Začalo sa to však vtedy, keď Helmuth Kohl a tamojšia nemecká vláda súhlasili s viacerými menami v EÚ a najmä vtedy, keď sa spájalo bývalé NDR s NSR, lebo ekonómovia požadovali výmenný kurz západnej a východnej marky 1:2 a Kohl vtedy rozhodol, že bude 1:1. Dnes v EÚ prežívame ťažké časy, ktoré nik z protagonistov nečakal, lebo nevedeli, v akom stave sa nachádzala v roku 1994 EÚ. Už vtedy ekonómovia požadovali dodržiavanie ekonomických zákonov, najmä zákona rovnováhy, teda bázický poznatok vedy. Rovnica rovnováhy ekonomiky je (S – I) + (T – G) = (X – M), teda, saldo účtu úspor a investícií plus saldo účtu vlády (štátny rozpočet) sa má rovnať saldu účtu obchodnej bilancie. Najmä toto vyčíslenie  v mnohých krajinách ukázalo, kde sú trhliny.
Mimochodom takéto výpočty robili moji doktorandi, ktorí v rôznych materiáloch uvádzali údaje M. Gärtnera a jeho dielo A Primer in European Macroeconomics, ktoré jasne identifikovalo stav mnohých krajín, ich biedu prosperity. Veľké trhliny ekonomík môžeme zistiť iba „ekonomickými mikroskopmi“, už spomenutými input-output tabuľkami. Eurostat ich zostavuje, ale hospodárska prax ich nevyužíva na strategické riadenie ekonomík. Oslavuje akúsi fiskálnu úniu, ktorá nie je rozhodujúca. A tak veľké trhliny majú obchodné a platobné bilancie. Koho to zaujíma, aký dopad budú mať náklady na imigrantov v národnom účtovníctve, a teda aj spomenutých bilanciách?

Spomínané problémy majú teda jednotlivé európske štáty. Čiže nemožno očakávať prosperitu, je to skôr kamufláž...
Čo vidíme? Práve z rovnice rovnováhy, nielen za spomínaný rok 1994, treba zvýrazniť ekonomické fakty. Všetky krajiny až na Luxembursko mali veľký rozpočtový deficit. Vlády strovili viac ako vybrali daní. Vo väčšine krajín boli súkromné úspory väčšie ako investície. Mnohé krajiny tak využili prebytok na financovaniu deficitu! Namiesto toho, aby úspory išli podnikom, ktoré by ich využili na investovanie. Podnik má podnikové účtovníctvo a štát má systém národného účtovníctva, ktorý vlastne nik nerešpektuje. Iba ak povrchne. Nemci a Francúzi si vydobyli výnimky. A tak o rozpočtoch krajín EÚ nemáme pravdivý obraz. A teda ani smer, kadiaľ sa uberať, iba ak nastavené krivé zrkadlo.

Tejto dezilúzii a ilúzii nevedeli a nevedia politici čeliť?
Zahraniční odborníci, ekonómovia, napríklad EuroGroup, poskytli zásadný pohľad do fungovania ekonomík krajín EÚ. Vedeli však o tom v roku nášho vstupu do EÚ aj predstavitelia našej vlády? Grécko malo už v roku 1994 obrovské problémy – viac ako 14 percentný deficit. Naši politici však videli svetlú budúcnosť v EÚ. Zabudli však na zadné kolieska. Nepostrehli záujem starých krajín EÚ s vysokými deficitmi rozpočtu, exportovať do bývalých krajín socialistického tábora. To bola cesta znižovania deficitu rozpočtov ich vlád!
A my sme vzdaním sa všetkých strategických a významných podnikov stratili ambície na naplnenie sľubov nositeľov revolúcie z roku 1989! A tak sa očakávania stali ilúziou. Politici neprenikli „do hlbín“ a pohybu sociálneho systému, chýbal „hlboký ponor“ a poznatky. Nerešpektovanie ekonomických zákonov, napríklad zákona ponuky a dopytu po peniazoch, nikoho okamžite nepotrestá. Hlavne, že čas plynie a že to funguje. Tak sa vytvárajú ilúzie o lepšom zajtrajšku.

Zhováral sa: Milan Kupecký
(Foto: archív autora)
::

Svoj postoj k danej problematike máte možnosť vyjadriť formou komentára pod článkom. Môžete nám tiež napísať na adresu: redakcia@priestornet.com.

2 komentáre:

  1. Rozhovor otvára viacero tém. Napríklad vzťah ekonomiky a politiky. Rigorózni ekonómovia budú asi vždy hovoriť, že zásahy politiky do ekonómie sú nežiaduce a škodlivé, ale vyhnúť sa im zrejme nemožno. Politika nutne ovplyvňuje všetky oblasti verejného života. Nehovoriac o tom, že trhový princíp nie je všeliekom, skôr naopak.
    Zo slov Jaroslava Husára vanie nostalgia za „starými dobrými časmi“. Výpočet toho, čo sa kedysi (za čias socializmu) v Česko-Slovensku vyrábalo, je síce impozantný, nemožno však ignorovať vážne problémy, ktoré socialistické hospodárstvo malo. Mohlo byť dočasne úspešné, pokiaľ šlo o extenzívny rozvoj, ale potom stratilo dych. V osemdesiatych rokoch bolo už hádam každému u nás jasné, že životná úroveň Západu je omnoho vyššia.
    Väčšine ľudí podľa všetkého nešlo o víťazstvo „pravdy a lásky“, chceli plnšie peňaženky. A mať plnú peňaženku a tučné konto znamená spravidla nedbať na pravdu a lásku.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Anonymný10.11.15

      Ono keď sa žije na dlh tak sa dá popýšiť peknou životnou úrovňou. Po čase ale príde nutnosť platiť dlhy a úroky. Vtedy sa ukáže ako kto hospodáril. Ak by sa západu neotvorili trhy v bývalom socialistickom bloku, tak by sa ekonomická kríza objavila ešte pred rokom 2000.

      Odstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.