Veľká noc 2016

Arpád Horváth: Pieta

Ľudovít Košík

Pane, zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil! (Lk 24, 29)

Dvaja z Ježišových učeníkov vyslovili tieto slová na ceste do dediny Emauzy, v deň  Ježišovho zmŕtvychvstania, keď ho po dlhom vzájomnom dialógu spoznali až pri lámaní chleba a On im hneď zmizol spred očí. Nech sú tieto slová, ktoré rád citoval náš profesor Nového zákona, salezián don Andrej Dermek, mal ich aj vytlačené na primičnom obrázku, aj pre nás vyjadrením viery, túžby a odhodlania, že jedine s Ježišom Kristom môžeme úspešne, radostne a šťastne prejsť celým životom, aj cez najťažšie obdobia, i prechodom do večnosti.

Pôstne dni, ktoré prežívame, osobitne dni Veľkého týždňa nech sú nám nielen pripomienkou historických chvíľ Ježišovho utrpenia a smrti na kríži, ale nech poslúžia aj na prehĺbenie našej viery a nech sú vyjadrením odhodlania vytrvať na ceste s ním, a dni veľkonočných sviatkov nech sú radostnou oslavou Jeho zmŕtvychvstania, ktoré otvorilo i nám cestu k večnej radosti s ním a v spoločenstve svätých.

Napriek sklamaniam, bolesti a beznádeji, problémom, ktoré vo svete zažívame, Kristus prináša nádej, radosť a plnosť života každému, kto je ochotný ju prijať. Ponúka východisko i z najtragickejších situácií. Apoštoli sú najspoľahlivejším dôkazom Ježišovho zmŕtvychvstania. Svedectvo ich viery a ich mučenícka smrť sú dostatočným potvrdením ich presvedčenia, že Kristus naozaj vstal z mŕtvych. A svedčiť o Kristovom vzkriesení je najdôležitejšia úloha aj každého z nás.

Pre súčasnosť je charakteristická diskusia o mnohých problémoch. Sme svedkami veľkej a silnej mediálnej manipulácie – o základných hodnotách života i o tom, čo robí človeka šťastným. Chceme budovať lepší svet, lepšie podmienky ľudského života, ale našou úlohu je ohlasovať evanjelium, nie riešiť problémy sveta a budovať šťastie človeka na zemi. Nepodľahnime tlaku, že si vystačíme aj sami, bez Boha, s ľudskosťou, etikou, slušnosťou, že stačí konať dobro, byť dobrým človekom a viera nie je dôležitá, že je jedno, aké má človek náboženstvo, ba i to, či nejaké má. Nepodľahnime tlaku, ponukám a pokušeniam zameniť si šťastie chvíľkové, dočasné a šťastie skutočné, pravé, trvalé, večné.

Každý experiment bez Boha a proti nemu, prinesie len nové tragické dôsledky, pre jednotlivcov i spoločnosť. V čase globalizácie si ich veľkosť asi dokážeme predstaviť. Naša spoločnosť sa nestala ľudskejšou ani kresťanskejšou po nadobudnutí politickej slobody v roku 1989, ani po vytvorení samostatného štátu v roku 1993, ale život väčšine z nás sa možno  skomplikoval,  stal sa náročnejším, zložitejším, zostali sme chudobnejší.

Nám kresťanom nestačí  spoločnosť budovať len na občianskych princípoch. Boh dal pravidlá pre život spoločnosti, ak ich poprieme teoreticky či prakticky, tak sa nemáme právo čudovať, prečo sa nám i iným život komplikuje a pribúdajú problémy. Veľa sa v súčasnosti hovorí a píše o ekológii, o potrebe pomáhať chudobným, o potrebe byť lepším človekom, ale sme svedkami tvrdosti ľudských sŕdc, drancovania prírody, toho, že bohatí neúmerne bohatnú a chudobní sú čoraz biednejší, zomierajú bez pomoci, v biede a často aj na ulici, bez toho, že by si toho niekto všimol a prejavil im solidaritu. Ba pribúda, osobitne vo veľkých mestách, aj pohrebov bez obradu, človeka  len spália v krematóriu podobne ako zviera...

Hľadáme riešenia problémov spoločenského života, osobitne rezortov školstva, zdravotníctva, sociálnych služieb, ale tu nenájdeme iné riešenie, než aké tu bolo po stáročia, keď rodina a Cirkev fungovali na princípe lásky, pomoci, služby, obety a dôstojne mohli žiť všetci jej členovia. Cirkev to po stáročia ponúkala nezištne vo svojich priestoroch a tisíce jej skromných, pokorných, obetavých, jednoduchých členov, v tichosti, s modlitbou a láskou slúžili vo dne i v noci, bez nároku na akúkoľvek materiálnu odmenu, slúžili Bohu cez človeka, odkázaného na pomoc iných. My sme sa to pokúsili zmeniť, vraj poľudštiť, a preniesť tieto služby na spoločnosť, obce, regióny, štáty, nadnárodné spoločenstvá, záujmové či finančné skupiny... Ale zdá sa, že to funguje len dočasne a veľmi obmedzene.

Spoliehame sa na silu médií, reklamy. Ježiš kráčal v tichosti po uliciach galilejských a judských obcí a miest a s láskou sa prihováral ľuďom, hovoril im o Bohu, svojom Otcovi, pomáhal a slúžil im, viedol ich k zodpovednosti, sýtil ich ducha a niekedy i telo, a pozýval ich nasledovať ho a k životu s ním. Nespoliehal sa na bohatých a mocných, nič od nich nežiadal, a predsa im prekážal, cítili sa ním byť ohrození vo svojich pozíciách a bohatstve a preto ho ukrižovali. On sám nič nevlastnil a predsa  zástupy  ľudí obdaroval, a tých potom už nič nedokázalo odlúčiť od jeho lásky, ale boli ochotní vzdať sa aj svojho života, no jeho nezradili. O láske nielen hovoril, sám v láske žil a to ponúkal aj nám.

Pred každým stojí aj dnes otázka: Koho chcem nasledovať? Ako chcem žiť? Chcem sa pridať k anonymnému, masovému, manipulovanému davu, ktorý kričí „ukrižuj ho!“ alebo byť verný Ježišovi a s láskou k Bohu a k ľuďom, kráčať v živote s ním cestou kríža? (por. Mk 8, 34–38). On nikdy nikoho neopustí, ale sa k ľuďom prihovára a dáva poznať, podobne ako k učeníkom kráčajúcim do Emauz, pomáha im, ochraňuje ich a stará sa o nich. On uisťuje človeka o svojej prítomnosti a stojí pri ňom aj v tých najväčších neistotách života. Iste sme to už mnohokrát sami  zakúsili a pocítili, že niektoré udalosti v našom živote nemôžu byť len náhoda, alebo zhoda okolností, ale priamy Boží zásah.

Každý hriech nesie tragické dôsledky. A každý dobrý skutok, ktorý s čistým srdcom a dobrým úmyslom vykonáme, ozdravuje nielen nás samotných, ale aj naše vzťahy a spoločnosť. Bez živej a žitej, skutkami prejavovanej viery, bez pokánia, ani bez rodiny a Cirkvi človek ani svet nemôže dobre fungovať a mať budúcnosť. Podobne ako strom nemôže rásť bez koreňov, vody, vzduchu, svetla, tepla a zeme. Ani dom neobstojí bez pevných základov (por. Mt 7, 24–27).

Ježiš často na oboznámenie so zásadami Božieho kráľovstva čerpal obrazy v prírode. Pred pár dňami som si uvedomil pri preberaní jabĺk v pivnici, že od jedného  pokazeného  sa môžu nakaziť mnohé v okolí, ale žiadne množstvo zdravých jabĺk nedokáže ozdraviť ani jediné pokazené. Naše ľudské sily a schopnosti sú obmedzené. I keď nemôžeme z našej lásky nikoho vylúčiť,  neznamená to, že sa máme dať do nekonečna zneužívať kýmkoľvek a na čokoľvek. Nedajme sa zapriahnuť do mechanizmu a podpory konzumnej a degenerujúcej mentality súčasného sveta. Ježiš nás varuje. „Po ovocí ich poznáte“ (Mt. 7, 16 a nasl.). Majme odvahu kráčať s Ježišom, byť mu verní, milovať ho, slúžiť mu, trpieť a obetovať sa pre neho.   

Veľká noc nás presviedča, že po udalostiach Veľkého piatku nasleduje nedeľné ráno Zmŕtvychvstania.

Prajem vám radostné veľkonočné sviatky! 

Ľudovít Košík

::

Vážený čitateľ,
váš názor nás zaujíma – pomôžte nám skvalitniť túto stránku: redakčný dotazník.