9. mája 2016

O tajomstvách Ježišovho života

Joseph Ratzinger – Benedikt XVI.: Ježiš Nazaretský
Trnava, Dobrá kniha, 2007 – 2011 – 2012
Joseph Ratzinger – Benedikt XVI. vytvoril trojzväzkové dielo „o tajomstvách Ježišovho života“ (druhý diel, s. 8). Písal ho ako veriaci kresťan, no nie ako pápež,  čo potvrdzuje poznámkou, že predmetná kniha nie je aktom učiteľského úradu, ale je výrazom osobného hľadania (prvý diel, s. 17). Toto hľadanie, skúmanie, poznávanie, putovanie bolo dlhodobé. Až v roku 2003 začal autor knihu postupne zostavovať, pričom najprv vznikol zväzok predstavujúci Ježišovo verejné účinkovanie od krstu v Jordáne po Premenenie, potom boli napísané kapitoly druhého zväzku zachytávajúce úsek Ježišovho života od vstupu do Jeruzalema po Zmŕtvychvstanie a napokon uzrel svetlo sveta prológ s podtitulom Ježišovo detstvo.

Ruptúra v chronológii vyplynula z osobnej situácie autora. V predslove k prvému dielu píše: „Keďže neviem, koľko času a síl mi ešte bude daných, rozhodol som sa ako prvý diel tejto knihy uverejniť prvých desať kapitol...“ (s. 17). Šlo teda o to, aby bol prednostne objasnený hlavný rozmer Ježišovho pôsobenia, rozhodujúci z hľadiska viery. Skrátka, zoči-voči plynúcemu času chcel autor povedať, vydať zo seba najprv to, čo považoval za naliehavejšie – priblíženie osoby a posolstva Ježiša Krista v jeho verejnom účinkovaní, a tak sa opis detstva dostal na koniec. Táto skutočnosť však nadobudla nový zvláštny význam. Časť knihy napísaná a vydaná ako posledná sa stala prvou, stala sa prológom, tvorí akúsi „predsieň“ celého diela. A môžeme ísť ďalej, môžeme povedať, že ide aj o poukaz na prelínanie časových a nadčasových prvkov či motívov. Toto prelínanie prechádza celým textom ako ponorná rieka.
Priblížme si základný zámer knihy slovami autora: „S istou dávkou zveličenia by som mohol povedať, že som sa pokúšal objasniť skutočného Ježiša...“ (druhý diel, s. 8). A na inom mieste: „Chcel som sa pokúsiť o to, aby som Ježiša evanjelií predstavil ako skutočného Ježiša, ako historického Ježiša v pravom zmysle slova... Domnievam sa, že práve tento Ježiš – Ježiš evanjelií – je historicky zmysluplnou a hodnovernou postavou“ (prvý diel, s. 15). Inak povedané, ide tu o teologické vykreslenie postavy a posolstva Ježiša Nazaretského, pričom je daný dôraz na jeho spätosť s Bohom. Autor konštatuje, že bez uvedomenia si a prijatia Ježišovho spoločenstva s Otcom nemožno ničomu porozumieť. Bez ukotvenia v Bohu zostáva Ježišova postava neobjasniteľná a nevierohodná.
Joseph Ratzinger v predslove k jednotlivým zväzkom píše aj o metóde, ktorú si zvolil, keď sa pustil do práce na tejto knihe. Vychádzal z toho, že kresťanská viera sa vzťahuje k skutočnému historickému dianiu, nehovorí len o symboloch, ale v prvom rade o reálnom Božom vstúpení do dejín – Ježiš žil predsa v konkrétnom, identifikovateľnom časopriestore. Sama viera si preto vyžaduje overenie, rozumové zdôvodnenie, doslova – ako čítame – podrobenie sa historicko-kritickému skúmaniu. Pozitivistická hermeneutika má však svoje hranice. Ak sa výklad Biblie nemá vyčerpávať v stále nových hypotézach, musí sa pridŕžať teológie: „Kto chce Sväté písmo chápať v duchu, v ktorom bolo napísané, musí brať na vedomie obsah a jednotu celého Písma“ (prvý diel, s. 12). A pritom treba vziať do úvahy živú tradíciu Cirkvi i stáročnú skúsenosť viery.
Áno, ide tu o spojenie viery a rozumu, o pravdu viery, o celistvé poznanie, a to nemôže vychádzať len z historicky podmienenej a obmedzenej racionality, ale potrebuje tiež isté rozhodnutie týkajúce sa mravného, duchovného rozmeru života: „Toto rozhodnutie viery však nesie v sebe ratio – historické porozumenie – a to umožňuje zbadať vnútornú jednotu Svätého písma a tým aj nanovo chápať jeho jednotlivé etapy bez toho, aby im vzalo ich historickú originálnosť“ (prvý diel, s. 12).
Objasnili sme si okolnosti vzniku diela i autorskú koncepciu, priblížme si teraz samotný obsah, pokúsme sa ho zhrnúť do niekoľkých viet či odsekov. Budeme sa pritom pridŕžať chronológie Ježišovho pozemského života – pravdaže s vedomím, že z hľadiska viery nie sú dátumy a termíny podstatné. Ježiš Kristus prekračuje dejiny, každé uvažovanie o ňom zasahuje do minulosti, prítomnosti aj budúcnosti. Vo viere sa prelína časové a nadčasové.
Skúšobným kameňom našej viery je priamy Boží zásah do dejín, do materiálneho sveta – Ježišovo narodenie z Panny a zmŕtvychvstanie. Povedzme otvorene, z hľadiska dnešnej mentality sú to škandálne tvrdenia: ak však Boh nemá moc nad hmotou, nie je Bohom! Skutočný živý Boh ako všemohúci stvoriteľ má moc aj nad prírodou. Tu nejde o nič nerozumné ani protirečivé, zdôrazňuje autor, Božia stvoriteľská sila „preniká celé bytie“ (prológ, s. 56).
Ježiš prišiel na svet ako živé Božie Slovo a stal sa znamením, ktorému mnohí odporujú. Tento odpor je v konečnom dôsledku odporom voči Bohu: „Boh je láska. Lásku však možno aj nenávidieť, keď si vyžaduje prekročenie seba samého. Láska nie je romantický pocit blaha...“ (prológ, s. 81). Teológia svetla a slávy je spätá s teológiou kríža.
Autor, zamýšľajúc sa nad jednotlivými časťami Písma, ktoré hovoria o Ježišovom živote, kladie si otázku, či ide o udalosti, ktoré sa naozaj stali, alebo či ide len o teologickú meditáciu podanú vo forme príbehu. Vyjadruje pritom presvedčenie, že tu máme pred očami skutočné dejiny, ktoré sú však teologicky reflektované a interpretované, aby sme mohli hlbšie pochopiť tajomstvo viery. Záleží na postoji k Svätému písmu a ku kresťanstvu vôbec. Evanjelisti (svätopisci) nechceli čitateľov klamať. Spochybňovanie historickosti, resp. pravdivosti biblických textov na podklade nejakých domnienok znamená prekračovanie kompetencií seriózneho bádania.
K životu patria rôzne skúšky. Aj Ježiš ako človek bol skúšaný a pokúšaný. Evanjelisti rozprávajú o diablových úkladoch, o pokušeniach, ktoré nepriamo poukazujú aj na to, čo má a čo nemá robiť spasiteľ sveta, aký je skutočný zmysel života. Pokušenie býva spojené s falošným apelom na morálku, predstiera možnosť čohosi lepšieho, humánnejšieho, pritom nás chce zvábiť ponukou moci, slávy a bohatstva. Lenže Ježiš Kristus ohlasuje Božie kráľovstvo, nie ľudské, a „kto tvrdí, že dokáže zriadiť dokonalý svet, pritakáva Satanovmu podvodu a vydáva svet do jeho rúk“ (prvý diel, s. 61).
Hľadáme spolu s autorom odpoveď na otázku, čo vlastne priniesol Ježiš, čo dal národom zeme. A nachádzame v jadre jednoduchú odpoveď: priniesol univerzálnosť viery a prisľúbení, skrze seba nám, celému ľudstvu, ukázal Boha. A to je podstatné, lebo trúfalý pocit sebestačnosti najviac ohrozuje človeka. Bez lásky k Bohu niet lásky k človeku. Kresťan vie, komu uveril: „Boh nie je vzdialený neznámy. Ukazuje nám svoju tvár v Ježišovi“ (prvý diel, s. 145). Vďaka Ježišovi môžeme Boha nazývať Otcom.
Najväčším problémom dejín je to, že ľudia nie sú zmierení s Bohom – mlčiacim, tajomným, a predsa prítomným a do istej miery poznateľným. V rozhodnutí veľkňazov a starších (židovskej veľrady) o Ježišovom usmrtení sa prekrývajú dve vrstvy: „na jednej strane oprávnená starosť o ochranu chrámu a ľudu a na strane druhej egoistické pachtenie vládnucej skupiny po moci“ (druhý diel, s. 167). Ľudia, ktorí sa rozhodli Ježiša ukrižovať, sa stali v konečnom dôsledku vykonávateľmi Božej vôle, hoci ich osobná motivácia nebola zrejme čistá.
Ježišovou smrťou sa skončil čas chrámu a zvieracích obiet. Na ich miesto nastupuje „obeta na spôsob slova“, čiže „kult v podobe slov, kult primeraný rozumu“ (druhý diel, s. 84). Ježiš na kríži vedel, že vstupuje do spoločenstva s Otcom. Jeho zmŕtvychvstanie prelamuje dejiny a otvára ich eschatologickú dimenziu, no v dejinách pritom zanechalo stopu: „Preto môžu svedkovia o ňom svedčiť ako o udalosti úplne novej kvality“ (druhý diel, s. 267). Tieto svedectvá vypovedajú o niečom, čo presahuje všetky skúsenosti, no pritom je čímsi reálnym.
Autor sa nevyhýba otázke, či je vôbec zmŕtvychvstanie možné, či to neprotirečí rozumu. Môžeme my, moderní ľudia, pokladať svedectvá evanjelistov za dôveryhodné? A na danú otázku odpovedá, vyslovujúc presvedčenie, že kresťanská viera neprotirečí vedeckým danostiam, svedectvá o zmŕtvychvstaní nespochybňujú to, čo jestvuje, hovoria o inej dimenzii skutočnosti, ktorú ľudstvo predtým nepoznalo. A Boh – stvoriteľ všetkého – predsa môže stvoriť niečo nové, iné, nečakané, nami nepoznané. A to, že skutočnosť zmŕtvychvstania bola zjavená len relatívne malej skupine ľudí, toto prevrátenie proporcií, patrí k Božím tajomstvám: „To, čo je veľké a mocné, je v konečnom dôsledku malé. A naopak, maličké semienko je v skutočnosti čímsi obrovským“ (druhý diel, s. 241).
Dostávame sa k Ježišovmu nanebovstúpeniu a k vzniku prvotnej Cirkvi: „To, že Ježiš sa vzdialil v oblaku, neznamená, že prešiel na iné miesto kozmu, ale že vstúpil do Božieho bytia a tak má účasť na Božej mocnej prítomnosti vo svete“ (druhý diel, s. 278). Kristus skrze Cirkev účinkuje v dejinách. Náš čas je prípravou na jeho druhý, definitívny príchod: „Vo viere vieme, že Ježiš nad nami drží svoje ruky rozpäté v geste požehnania. A toto vedomie je trvalým základom kresťanskej radosti“ (druhý diel, s. 284).
Kniha Josepha Ratzingera – Benedikta XVI. o Ježišovi Nazaretskom môže prispieť k prehĺbeniu našej viery – napriek tomu, alebo práve preto, že nejde ľahšou cestou proklamatívnych tvrdení, ale prediera sa húštinou otázok a námietok, reagujúc tak na situáciu dnešného človeka, poznačeného skepticizmom a malovernosťou. Viera potrebuje byť skúšaná!
Ján Maršálek
::
Recenzia bola pôvodne publikovaná v časopise VOX.
::

PriestorNet patrí ľuďom súcim na slovo, rozhľadeným a kultivovaným...
Staňte sa jeho priaznivcom: podrobnejšie informácie.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.