Nedeľné slovo (327)

 

Cirkev na skale

„Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.“ (Mt 16, 18)

Prvotné kresťanstvo sa vzmáhalo napriek mnohým objektívnym ťažkostiam i prenasledovaniu. Viaceré cirkevné obce boli založené apoštolmi a prvými učeníkmi. Nachádzali sa v rôznych oblastiach Rímskej ríše, boli oddelené diaľkami, pestrosťou obyvateľstva, zachovávali si však jednotu vo viere, vyznávali tie isté dogmy v mene toho istého učenia, prejavujúc obetavosť, úctu k formujúcej sa tradícii a jednomyseľnosť v pohľade na Ježiša Krista. Na konci druhého storočia sa kresťanské obce nachádzali vo všetkých provinciách cisárstva. A hoci roztrúsené, predsa boli spojené – mali „jednu dušu, jedno srdce, jeden hlas“. Tvorili „vospolok veľkú Cirkev, alebo, ako ju už volali, katolícku Cirkev“ (Henri Pinard: Ježiš a dejiny).

Cirkev horlivo pracovala. Neskôr hlavne jej zásluhou na troskách Rímskej ríše vyrástla Európa. Uprostred tohto procesu došlo v roku 529 k udalosti, ktorá mala nesmierny význam: „Svätý Benedikt založil kláštor na Monte Cassino v strednej Itálii a svojimi rehoľnými pravidlami položil základy najväčšej vetvy rehoľného života na Západe – benediktínov. Benediktíni dvíhali upadnuté i nové národy materiálne, kultúrne i duchovne, nábožensky. Stali sa ohniskami civilizácie, kultúry a náboženského života takmer vo všetkých národoch Európy“ (Ján Chryzostom Korec: S úctou voči dejinám).

Cirkev je ustanovizeň božsko-ľudská, z ľudskej stránky prirodzene prichádzajú aj chyby, problémy a rozkoly, no jej podstata je svätá a trváca. Ale dnešná Európa to všetko ignoruje.

 

Ján Maršálek

::

Predchádzajúce: Nedeľné slovo (326).