Ježišov odkaz pretrvá

Rozhovor s filozofom a publicistom Vladom Gregorom

Vlado Gregor

Ján Maršálek: Pán Gregor, už niekoľko desaťročí sa zamýšľate nad stavom sveta a zmyslom nášho bytia. Veľké témy sa u vás vždy prelínajú s radosťami a starosťami obyčajného človeka, neobchádzate teda ani otázky každodennosti. Ako by ste charakterizovali onen časový úsek, ktorým ste doteraz prešli? Kam smeruje naša spoločnosť? V čom sa meníme a v čom zostávame rovnakí?

Vlado Gregor: Celý problém rozlíšenia pravdy od lži je vlastne v objektívnom posúdení dobra a zla. Niektorí tvrdia, že tieto pojmy sú vždy len vzťahové, teda subjektívne a konkrétne. Na tento rébus narážame od počiatku histórie ľudstva, obrazne povedané od Adama. Markantne tento problém zaznel u zakladateľa západného typu kresťanstva svätého Augustína. Na jeho myšlienkové koncepcie mal veľký vplyv konkrétny spor s konkrétnymi sektármi, ak ma pamäť neklame, volali sa donatisti. Názvy ale naozaj nie sú podstatné, lebo ten spor o majiteľov absolútneho dobra a reči o jasnom poznaní absolútneho zla sú tu od počiatku. Augustín bol naozaj svätý človek a chcel s nimi dobre vychádzať, ale tento druh kacírov zvlášť reálne vystrájal a v záujme akejsi svojej a jedinej pravdy drancoval, mučil a zabíjal. Toľko treba povedať, aby sme túto a podobné situácie mohli objektívne zhodnotiť.

Mnohým sa zdá absurdnou dogma o dedičnom hriechu. Vznikala postupne v akomsi sprvu len tušení o podstatných a nevyhnutných koreňoch zla. Ak si chceme túto dogmu aktualizovať, ujasniť pomocou súčasnej terminológie, použime jasnú logiku. Veríme, že pri zrode každej ľudskej bytosti, schopnej o niečom samostatne rozhodovať, asistuje Boh, nielen pri stvorení Adama. Ak si uvedomíme, že ten Adam mohol byť síce dobrý a nevinný, ale nemohol byť dokonalý, lebo nebol Bohom, nevyhnutne z toho vyplýva, že sa musel rozhodovať medzi dobrým a menej dobrým. Ak použijeme spomínanú základnú logiku, tak asi občas aj medzi dobrým a zlým. Uvedomenie si tejto reality vlastne pre človeka znamenalo poznanie jeho osobnej nahoty a nedostatočnosti. Nemusíme do toho pliesť sexuálny podtext, hoci práve neriadená a často i neriaditeľná sexualita je zdrojom mnohého zla. Je priam matematicky jasné, že toto spoznanie ťažkostí osobného a zodpovedného rozhodovania vo vzťahu ku konkrétnym udalostiam a situáciám znamenalo bezpodmienečné vyhnanie z raja. Ťažko teda vyčítať hociktorému adamovi, že občas zapochybuje a rôzne hady ho pokúšajú k nevere.

Je fakt, že sa to opakovane deje, a ten strom večného, dokonalého, nevinného a nezničiteľného života je pre nás stále a nevyhnutne len ideálnym cieľom. To je asi dôvodom už prvotných kresťanských povzdychov ako „Maranatha!“ teda „Príď, Pane!“ a tiež zdrojom apokalyptického myslenia, ktoré zdôrazňuje nesmierne trápenia a zrady na ceste k ideálnym cieľom.

Je samozrejmé a logické aj to, že tieto problémy s dobrom a pravdou v protiklade ku lži a zlu sa vyskytujú na rôznych úrovniach, v rodinách, národoch, štátoch, a od osobných a intímnych vzťahov až po tie oficiálne, nalinkované a „všeobecne dobré a užitočné“. Čím je tá úroveň vyššia a zložitejšia, tým je rozhodovanie ťažšie a možnosť omylov narastá priam exponenciálne, kvadraticky a či ako by sme to nazvali. V matematike a technike som nikdy nevynikal.

Aj pokušenia sú pri tých konštrukciách dokonalých vzťahov, charakterizovaní lepších a horších národov a nálepkách diktátorov a demokratov úmerné veľkosti problémov, nárokov a ľudskej naivity a manipulovateľnosti. O tomto všetkom tie naše sväté knihy hovoria a to od samého Počiatku, po hebrejsky Berešít, ako sa Genezis nazýva v origináli.

Vyjadrujem sa možno príliš abstraktne a pre väčšinu ľudí úplne nestráviteľne, ale ak by som chcel konkrétne posudzovať časy, doby a aktuálne spoločenstvá, básniť o tom, ako by som ich vylepšil definovaním akéhosi Božieho štátu v spore s akýmsi zlým a vulgárnym plebsom, ktorý nevie nič iné, iba kaziť moje sny, tak by som podľahol pýche a posudzovaniu, ktoré sú počiatkom takmer všetkých a práve tých najhorších katastrof. Aj k týmto komplikovaným úvahám som bol vyzvaný a ich výsledok je približne ten istý, ako keby som ostal ticho. Máme ale od Krista príkaz rozvíjať svoje talenty a nezakopávať ich, aj keď vidíme, koľko pohoršenia a omylov môže zo snaženia o ich rozvoj vzniknúť. Koniec koncov, tieto obavy vzťahoval náš Spasiteľ aj sám na seba. V mnohom teda zostávame rovnakí, ale veriť a dúfať v milosrdnú podporu Boha pri našich snahách a dôverovať v odpustenie nevyhnutných omylov, nám Ježiš nielen odporúča, ale fakticky prikazuje. V tom je asi aj podstata milosti Božej, v ktorú nielen veríme, ale aj pevne sa na ňu spoliehame.

J. M.: Dnešní študenti filozofie sa vraj učia, že pravda je bezobsažný pojem, objektívna pravda vraj neexistuje. Čo na to poviete? Nestráca filozofovanie zmysel, ak rezignuje z hľadania pravdy?

V. Gregor: Ťažkosti takého poznania objektívneho dobra a pravdy, ktoré je jasne vysvetliteľné a nikomu neublíži, vedú v histórii opakovane k tomu, že sa objektívna pravda popiera a znehodnocuje. Pilátova otázka „Čo je pravda?“ znie od začiatku dejín a bude znieť až do konca. Nie je teda problém dať sa znechutiť a kapitulovať, ale asi lepšie je veriť, že Ježiš naozaj vydal svedectvo pravde – a kto je z pravdy, počuje jeho hlas...

„Primu messe, deinde philosophare,“ teda najprv sa treba najesť, až potom sa dá filozofovať. Tento fakt je vyjadrený aj v modlitbe „Otče náš“, ale nemal by nás viesť k tvrdeniu, že človek je živý len z chleba a že pokušenia Ježiša na púšti neboli reálne a nie sú pochopiteľné. Koľkokrát sa už tie pokušiteľské sľuby o novom a bezchybnom svete nesplnili a koľkokrát sa ešte nesplnia?! Už toto je overená a nespochybniteľná pravda a stačí trochu praktickej pokory, aby sme ju dokázali poznať, vnímať a odovzdávať.

Vlado Gregor

J. M.: Vráťme sa ešte k znameniam čias. V poslednej dobe vyjadrujete vo svojich zamysleniach obavy z diania v kresťanskom – katolíckom svete, osobitne na našom kontinente. Nemali by sme viac dôverovať Božej prozreteľnosti a prísľubu, že Cirkev nebude premožená „bránami pekelnými“?

V. Gregor: Ak sú veci takto zložité, ale pritom jasné a pochopiteľné, malo by nás to viesť aj k viere v Božiu prozreteľnosť, ktorá určite nie je tou nedefinovateľnou predurčenosťou, ktorá popiera základnú ľudskú slobodu a možnosť aspoň určitého rozhodovania a vlastného podielu na budovaní lepšieho sveta, minimálne v blízkom okolí. Takúto možnosť a schopnosť uprel človeku tohtoročný jubilant Martin Luther. Inteligentný a rozhľadený Erazmus Rotterdamský to okamžite pochopil a napísaním knihy „De libero arbitrio“, teda o slobodnom rozhodovaní, sa s ním navždy rozišiel.

Čo sa týka tej Prozreteľnosti, zvyknem ju písať s veľkým počiatočným písmenom, lebo pre mňa v živote veľa znamenala. Je to ale fakt, o ktorom vie a rozhoduje iba Boh, a je to ľudskou rečou a logikou nevyjadriteľná zložitosť. Existujú ľudské a konkrétne dejiny, ktoré sa dajú kauzálne posudzovať a logicky skúmať, ale sú aj dejiny každého jednotlivca a každého spoločenstva ľudí, ktorí sa o niečo snažia. Sú to doslova dejiny Ducha a kauzalita, matematika a logika v nich neplatia. Myslite si o tomto mojom tvrdení čo chcete, ale skúste si uvedomiť aj to, či funguje nejaká dokázateľná logika a kauzalita vo vašom vlastnom živote a či sa na takom základe dá posúdiť vaša objektívna hodnota. Kalvín tvrdí, že áno.

J. M.: Svoje texty ste zhrnuli zatiaľ do dvoch knižných zväzkov, ktoré vyšli pod názvom Svedectvo času. Skúste, prosím, v krátkosti prezentovať toto „svedectvo“.

V. Gregor: Vydal som už dve zbierky podobných ťažkých úvah, aké tu produkujem, a kto má záujem, môže si ich kúpiť alebo objednať na adrese vydavateľstva Post Scriptum. Ďakujem všetkým, ktorí mi k týmto „Svedectvám času“ pomohli.

J. M.: Ktoré z prečítaných kníh vás mimoriadne zaujali? Odporučte niektoré našim čitateľom.

V. Gregor: Je iste ťažké dokázať, že odkaz Ježiša a fungovanie Cirkvi, ktorá tento odkaz odovzdáva ďalším generáciám, pretrvá až do konca, ad infinitum. Napriek tomu veríme, vysvetľujeme a dokazujeme, že brány pekelné nás nepremôžu a nezničia. Statočný slovenský kňaz Štefan Šmálik napísal v nebezpečných časoch knihu „Boží ľud na cestách“ o dejinách Cirkvi, o tom, ako prekonávala tie nevyhnutné nedostatky a omyly, o ktorých toľko teoretizujem. Odporúčam túto knižku a tiež uvedomenie si hodnoty katolíckej apologetiky, ktorá sa akosi takmer úplne vytratila. Naozaj si nemyslím, že je naivné ceniť si a objektívne dokazovať hodnotu našej viery, jej každodenného prežívania a pôsobenia na svet okolo nás. Popri tejto knihe odporúčam aj vynikajúcu publikáciu Friedricha Heera „Duchovné dejiny Európy“. Je tam zhrnuté množstvo kritického a objektívneho materiálu, teda pre nás veriacich aj nepríjemného. Napriek tomu som presvedčený, že aj takéto úprimné knihy našu nádej, možno aj neúmyselne, potvrdzujú.

J. M.: Čo vás napĺňa nádejou? Máte nejaké tvorivé plány?

V. Gregor: Na záver chcem ešte zdôrazniť a dosvedčiť, že nádej a pevnú pôdu pod nohami som nikdy nestratil – a nie je to ani tak moja zásluha, ako zásluha rodiny, priateľov a toho mora svedkov, ktorých v histórii ľudstva a osobitne v histórii kresťanstva nachádzame a budeme nachádzať. Je pre mňa povzbudením a veľkou úľavou, že veci fungujú aj bez našich nekonečných a veľmi dôležitých plánov a predsavzatí... Verte teda, že „finis coronat opus“, po slovensky „na konci plieska bič“ a od Boha nás neodlúči vôbec nič.

J. M.: Ďakujem za rozhovor.

::

Súvisiace články:

Jóbovské otázky

Kniha s pridanou dobrotou

Pastierska úvaha

::

P. S.
Možno patríte k tým, ktorých obsah tejto stránky zaujal.
Ešte viac dobrého čítania získate, keď budete odoberať náš e-mailový vestník:
podrobnejšie informácie.