Zámotky

Teofil Klas

Na klamných pôdach

Zámotky. Jednostaj zámotky.
A potom farbisté motýle
na radosť očiam.

Niekedy azda i nazlotky.
V náhrne nad lúkou do chvíle,
keď hry sa končia.

Mám slepé škvrny a machule
trápené hmlami a nesvitom.
Ako dni chodia.

Pritom však jastrenie krahulie
v hľadení zášerím prekrytom
na klamných pôdach.

Pridaný účin

Je skutočné, čo vymýšľaš.
I to, čo sa ti sníva.
Pridaný účin stvorenia.

Čokoľvek vôbec v mysli máš,
je hrádza netiesnivá
a kosa krásou ostrená.

Akože ináč nemôž’ byť.
Všetko má svoje miery.
Poza ne nieto obrazu.

Ak predsa vie čo neožiť,
nieže sa neoverí,
ale je prázdnom odrazu.

No prázdna nikde nieto.
Nieto mu totiž miesta,
hoci aj plynie do prázdna.

Všade má svoje veto
pre nevákuum z piesta,
no jeho reč je otázna.

Peľ

Ukladať do priečinkov,
čo prichádza a odchádza,
už nemá veľký význam.
Veď chýba
jednoznačný kód.

Nenaťahuj sa s činkou.
To úloha je domáca.
Skôr
venuj pohľad prizmám.
A obracaj ho na východ.

Mnohé je podenkové.
Platí ex oriente lux.
Umiera odblesk v trove:
šestáky
ako benelux.

Čo zostáva, je isté.
Peľ roznášaný včelami.
A tribút
v krstnom liste.
Istený v úli česlami.

S vetrom

Prešpárať vesmír do špiku,
a nenájsť, že má dušu?
Či radšej zažiť koliku
o megaparsek tuhšiu?

Otázka nie je namieste.
Veď merať načim srdcom.
Povedzte svety: aké ste
v pozérstve nemohúcom?

Keby vás niekto nedržal,
razom ste vyhorené.
A nezostal by veru, žiaľ,
ani kus vláčnej drene.

Prešpárať. Hladné úsilie.
A samo pokonanie.
Po galaxiách brúsiť vie
myseľ, čo s vetrom vanie.

Tvary a patvary

Zakaždým,
keď sa svetočiary skrížia,
preblesne v mysli
iskra tvorivá.
Vždy,
keď sa prizrieš svetobodom
zbližša,
v priestranstve predstáv
svetlo ožíva.

Nie,
nie je všetko
nad to slnko jasné.
Vesmír skôr
ladí čiary do kríža.
Opticky
iba prirodzenosť žasne.
Patvary
od tvarov sa odlíšia.

Sen nad časnom

Paralely sú živé. Nákazlivé.
Vyšité v duchu
prehovára fyzicky.
Akoby skrátka predpokladané.

Boli to vari kŕče v abrazíve,
alebo azda
nenazdané zhryzy s kým,
čo neudusilo sa v majdane?

Neviem už,
čarovno má svoje práva.
Mystické
svoju tupohriešnu ozvenu.

Nad všetko
rozmarín ťa zvádza snom.

Darmo,
je ríša spánku dubohlavá.
Rusalky
mámia dušu neroztvorenú.

A vskutku sen
sa vinie nad časnom?

Nedostatočnosť

Zjemniť, och, zjemniť sa žiada
vnímanie stratena za sebou.

Do duše doráža rada
zaslziť nad bledou pahrebou.
A len tak očistom iba,
tak ukradomky si zrak pretrieť.

Všeličo do predstáv chýba.
Toľký je v úbeľnom prázdne stret.
Akurát nič nie je svoje,
len čo je bezhlavé v poznaní.

Nadmieru šantivé roje
exercírujú však rozlamy.
A jedno úžasné zdanie
rozmieňa kompaktné na drobné.

Len ráno neodhodlané
je vnemu naozaj záhodné.
Tažko je sporiť sa o tom,
aký je na krízu sveta rým.

Ak stotožním sa, ach, s Lótom,
len nedostatočnosť prezradím.

Uzlík na cestu

Nakoniec uzlík na cestu
zviazaný
z podenkových šepliet
a priviazaný k zápästiu
zvýši ti zo života.

Čertovo vari kopýtko:
Nemoc sa tu viac, už sa nepleť!
Niekdajších
skromných požitkov
minula sa ti kvóta!

To, čo sa zamotalo tu,
nebodaj
trápne odpoznanie,
je rozkrkvaním tarotu
na kruhovratnej strane.

Na druhom brehu roztvárka
však
v tvŕdzi rozvoľňuje dlane.
Kto so sebou sa poharká,
skrvuje kráky vranie.

Raz

Tak marí sa,
že všetko v jase vzíde.
l Aj slivka
z kôstky zasadenej do zeme.
l Aj túžba
spiaca v meteoroide.
l Aj zaklínania
dané bohéme.

Raz uloží sa všetko,
ako má byť.
l Aj dni a roky
ukážu sa hodnotné.
l Aj skutky
nájdu pravý božský habit.
l Aj dušu
večná krása obopne.

::

Súvisiaci príspevok:

Teofil Klas: Na orbity

::

(Ilustračné snímky: Ján Maršálek)