Ako poézia, ako láska

Peter Chorvát: L

Bratislava, Post Scriptum, 2017

Viac ako pravda je láska. Básnik vyzdvihuje túto biblickú myšlienku, ilustruje ju, rozvíja i potvrdzuje vo svojich veršoch. Pochopiteľne, poézia – pretože chce povedať nevypovedateľné, pretože túži po nedosiahnuteľnom – vždy len smeruje k cieľu, blíži sa k nemu, no dosiahnuť ho nemôže. Poctivá poézia chce život zachytiť v jeho komplexnosti, berie si na pomoc pravdu, dobro (lásku) i krásu – a tiež slovo. Nezaobíde sa bez slova. Hoci básnická skúsenosť je v podstate nevýslovná, básnik nemôže nehovoriť (nepísať), je preto nútený používať slová. Vzniká tak tvorivé napätie i možnosť vzopätia. Nutnosť sa obracia na dobré, slovo je spojnicou citu a rozumu. K poznaniu sa dostávame nielen diskurzívnym uvažovaním, ale aj intuíciou, prostredníctvom vnútorného nazerania, viery, modlitby, mystiky, poézie.

Taliansky mysliteľ a spisovateľ Giovanni Papini, ktorý podnetne premýšľal o básnení, v knihe Listy ľuďom konštatuje: „Ľudia viac netúžia po dobrote poézie. A predsa nikdy viac nepotrebovali premeny, vykúpenia, pozdvihnutia. Vyslobodenie a pozdvihnutie z katastrofy hmotného sveta môžeme očakávať len z duchovných sfér.“ V takto naznačenom rámci skúsme zachytiť ideu básnickej tvorby Petra Chorváta.

Život je neraz ako „vriaci príboj závratného leta“ (Rendez-vous), plný náruživosti, očakávania, smädu, radosti i bolesti, splnených i nesplnených túžob. Je to „zápas o seba“ (Boj o nebo), v ktorom nedôjde k zjednoteniu protikladov – jedna strana zvíťazí a druhá bude porazená. S pribúdajúcim vekom si človek čoraz viac uvedomuje, že ide aj o zápas s časom. Na čom teda záleží? Čo rozhoduje? Chorvátov lyrický subjekt dospieva k poznaniu, že jedine láska (Boh) prekračuje čas, jedine láska vie človeku pomôcť prekonať úzkosť z nepoznaného.

Nejestvuje „pozemské nebo“ (Z učebnice básnenia a života), márne sa oň niektorí usilujú. Lepšie je uznať, že máme iba to, čo nám bolo dané zhora: „Vyhrá vždy ten / kto nechá Boha / zvíťaziť“ (Milovanie). Múdrosť sa prejavuje v pokore, menej je niekedy viac: „... kto nemal / nepošpinil“ (Úradne).

Peter Chorvát (1959) prichádza s knižkou poézie, do ktorej sú zahrnuté básne napísané v priebehu niekoľkých desaťročí. Výber je usporiadaný väčšmi tematicky ako chronologicky. Predsa však zachytáva umelecký vývin autora. Časom sa pozvoľna mení sémantika, začínajú naberať na sile duchovné motívy, poetická výpoveď sa stáva zodpovednejšou a závažnejšou. Konštantou je využívanie kontrastu a kontrapunktu, ako aj expresívnosť, ktorá poukazuje na hlboký záujem o človeka a zmysel jeho bytia.

Poézia tejto zbierky je významovo i tvarovo bohatá, má v sebe čosi z rúfusovskej zemitosti a usporiadanosti, badať v nej aj villonovskú baladickosť a rozšafnosť, aspekt rebelantstva a vzbury. To všetko na pozadí osobitosti. A čo prevažuje? Ťažiskovým miestom zbierky je sonetový veniec približujúci zastavenia Ježišovej krížovej cesty. Všetky snahy, tvorivé výboje, životné púte napokon vedú k viere, nádeji a láske, k týmto trom istotám – s poukazom na biblické poučenie, že najväčšia z nich je láska.

Ján Maršálek

::

Peter Chorvát: Z poézie

::

Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.