- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - Odporúčaný článok: Človek ako boh (peklo na zemi) - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

27. marca 2018

Páter Mansvét Jozef Olšovský

Ľudovít Košík

Františkánsky kňaz, provinciál, pedagóg, spisovateľ Mansvét Jozef Olšovský sa narodil 27. marca 1873 v Plaveckom Svätom Petre ako najstarší syn v mlynárskej rodine(otec Jozef a matka Anna, rod. Lukašovičová). V rodnej obci vychodil aj ľudovú školu. Po skončení arcibiskupského gymnázia v Trnave v roku 1890 bol prijatý do seminára v Ostrihome, odkiaľ ho pre panslavizmus čoskoro prepustili.
Pôsobil krátko v Malackách ako advokátsky koncipient u Dionýza Feju. Zároveň pôsobil aj ako učiteľ telocviku. Tam 29. augusta 1891 začal noviciát a prijal rehoľné meno Mansvét. Teológiu študoval v Bratislave. Po kňazskej vysviacke 28. júna 1896 pôsobil v Trnave ako slovenský kazateľ a katechéta.

Keď pápež Lev XIII. bulou Felicitate quadam zo 4. októbra 1897 reformoval františkánsky rád, bol medzi prvými, ktorí súhlasili s prísnejším rehoľným životom. V rokoch 1898–99 pôsobil ako vikár kláštora v Skalici. Potom sa vrátil do Trnavy ako qvardián. Po dvoch rokoch prešiel do Malaciek. Tu podľa svedectva P. Létusa Danišoviča rozvinul v plnom rozsahu svoju misionársku, dušpastiersku, katechetickú a vôbec všetku kňazskú činnosť.
Zvláštnu pozornosť venoval výchove rádového dorastu, rekolekciám, svojim zverencom, tretiemu rádu, spolkom Bolestnej Matky Božej, Božského Srdca a sv. Antona. Zasiahol do celkovej obnovy chrámu, kláštora a kalvárie... Rozvoj spevu a liturgického života napredoval. Bol tiež riaditeľom filozofického štúdia v kláštore. Za pomoci kniežaťa Mikuláša XIII. Pálffyho sa zaslúžil o zlepšenie zariadenia a ďalších materiálnych podmienok v škole. Pôvod zo Záhoria a rehoľné začiatky v Malackách iste ovplyvnili jeho postoj k malackému kláštoru.
V roku 1907 prišiel do Bratislavy, kde bol qvardiánom, magistrom bohoslovcov, historiografom kláštora a od roku 1908 aj profesorom morálky na teologickom učilišti. Stal sa aj riaditeľom tretieho rádu. Tiež bol obľúbeným kazateľom, spovedníkom a ľudovým misionárom. V roku 1912 bol zvolený za provinciála Mariánskej provincie so sídlom v Bratislave. Po trojročnom funkčnom období bol kustódom a qvardiánom v Bratislave. V roku 1918 krátko pôsobil v Malackách a od februára 1919 bol zvolený za provinciálneho vikára s právomocou provinciála.
Prejavil sa ako výborný organizátor. Po odčlenení Slovenska od Uhorska sa mu podarilo františkánske kláštory zjednotiť do jednej provincie a stál na jej čele ako komisár. Od roku 1924, keď 31. januára dekrétom generálneho predstaveného bola v Ríme schválená slovenská Salvatoriánska provincia so sídlom v Bratislave, až do smrti pôsobil ako jej provinciál. Počas pätnástich rokov na jej čele zriadil 24 kláštorov. Spolu s Dr. Ľudovítom Okánikom, bratislavským kanonikom a starostom, sa staral o pozdvihnutie náboženského života v okrajových častiach Bratislavy, najmä v Petržalke.
V pamäti nasledujúcich generácií zostal ako priekopník duchovného života, bol zástancom duchovnej disciplíny. Mnohých duchovne viedol svojou trpezlivosťou po ceste kajúcnosti, pred jeho spovednicou čakali rady kajúcnikov. Bol jednoduchý a predsa vynikal bohatstvom svojich duchovných kvalít. Výchovne vplýval na ľudí osobne alebo prostredníctvom tlačeného slova. Naozaj otcovsky sa staral o rehoľný dorast.
Napísal asketicko-liturgickú knihu Krátky výklad svätej omše, písal náboženské články a pedagogické úvahy a príležitostné príspevky do Serafínskeho sveta. Zaslúžil sa o rozkvet rádového školstva. Zreformoval bohoslovecké učilište v Bratislave, v Malackách zriadil v roku 1927 rehoľné gymnázium s internátom, pre ktoré vybudoval aj novú školskú budovu. Nadaných rehoľníkov posielal študovať rôzne vedecké odbory na domáce i zahraničné univerzity. Trikrát bol vymenovaný  za generálneho vizitátora františkánskych provincií v Čechách, Poľsku a Rumunsku. Staral sa aj o Slovákov vo Francúzsku a USA, kde františkáni založili vlastný slovenský komisariát, ktorý v r. 1935 tvorili tri kláštory.
Mansvét Jozef Olšovský umrel po krátkej chorobe 26. apríla 1935. Jeho pohreb bol manifestáciou celej Bratislavy, čo svedčilo o jeho obľúbenosti. Pochovaný je vo františkánskej hrobke na Ondrejskom cintoríne v Bratislave. Dňa 8. marca 1933 sa stal čestným občanom Malaciek. Jeho meno je aj na pamätnej tabuli na františkánskom kláštore v Malackách, odhalenej 2. októbra 1992.

Ľudovít Košík

Použitá literatúra:
Vševlad Jozef Gajdoš: Františkáni v slovenskej literatúre; Cleveland, Ohio, 1979
Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska; Lúč, Bratislava, 2000
Serafínsky svet č. 2/1986; samizdat
Martin Macejka: Páter Mansvét;  malackepohlady.sk
Slovenský biografický slovník IV.; MS, Martin, 1990

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.