26. júna 2018

Osobná cesta


Pravda, ktorú zjavuje Ježiš Kristus, vedie k plnosti života. Ale nie každému je dané prijať ju. Nie každý vydrží pri Ježišovi a pri jeho slove. Keď hovoril o sebe ako o živom chlebe z neba, mnohí sa pohoršili a opustili ho. Vtedy sa opýtal tých, čo zostali: „Aj vy chcete odísť?“ Odpovedal mu Šimon Peter: „Pane, a ku komu by sme šli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý“ (Jn 6, 67–69).
Všimnime si, že odpoveď Šimona Petra vychádza z viery aj z poznania. Nejde teda o prejav nejakej slepej dôvery, bezmyšlienkovitej oddanosti alebo slabošskej závislosti, ale o prejav hlbokého vnútorného presvedčenia, osobnej skúsenosti a citového i intelektuálneho zrenia. Roľník vie, že zber úrody je až na konci dlhého úsilia, podobné je to so zberom duchovných plodov. Bez pripravenej pôdy a primeranej starostlivosti sa semeno neuchytí, neudrží, nepremení.
Jeden je cieľ, jedna je cesta – a predsa, vzhľadom na jedinečnosť každého človeka, možno hovoriť o mnohých cestách. Inými slovami: koľko ľudí, toľko spôsobov. Nikto nemôže život odžiť za druhého. Žiadna pomoc ani obeta nenahradí všetko. Vlastný údel nás neminie.


Človek bol stvorený na Boží obraz a v tom spočíva jeho dôstojnosť. Má rozum a slobodnú vôľu, rozhoduje sa, prikláňa sa na stranu dobra alebo zla. Dosah slobodnej vôle je nezmerný. Sloboda robí človeka zodpovedným za vlastné činy. Na jednej strane sa otvárajú ohromné možnosti, na strane druhej zvody a pokušenia.
Nešťastné by bolo dať sa vliecť okolnosťami, požiadavkami iných, dobovou módou alebo vášňami, pudmi, emóciami. Vír života vie byť veľmi silný, kto sa ním dá strhnúť, ten sa len ťažko vyslobodí. Kresťan sa drží pevných zásad a poznatkov, má stále pred očami pravidlá, ktorých dodržiavanie ho ochráni a vnesie do jeho života pokoj a poriadok. Múdri učitelia radia: Vytvor si dobré návyky a tie ťa podržia. Dobrý zvyk ťa nepustí.
Najhoršie by bolo zradiť seba, vlastné poznanie a skúsenosť, vlastné svedomie a presvedčenie, neprijať svoj údel a kríž, blúdiť po cudzích dvoroch a cestách, žiť ako príživník a odrodilec. „Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?! Alebo za čo vymení človek svoju dušu?!“ (Mt 16, 26).

Život je krásny vo svojej rozmanitosti. Ohromujúca pestrosť prírody, ale aj pestrosť ľudských charakterov a príbehov dávajú životu sýtosť a dynamiku. No niektorí ľudia žijú akoby s požičanou hlavou. Prispôsobujú sa i tam, kde sa to nežiada, bezhlavo preberajú cudzie názory, pokrytecky prikyvujú svetu, sľubujúc si pohodlie, úspech a zisk.
Ježiš nechce, aby sme sa navzájom vo všetkom podobali, ba ani to, aby sme sa zbytočne porovnávali. Porovnávať sa máme s dokonalosťou a pripodobňovať by sme sa mali jemu samotnému. Jeho by sme mali uznať a prijať ako svojho Spasiteľa. Potom aj on prijme nás.
Sme verní? Neopúšťame sa? Neopúšťame Darcu života? Nevzdávame sa viery, toho cenného a nenahraditeľného daru? Odpovede na tieto otázky sa najlepšie hľadajú v tichu, prostredníctvom modlitby.
Cesta ku kresťanskej zrelosti je podmienená jednak Božou milosťou, jednak našou spoluprácou, našou vôľou prijať túto milosť a zužitkovať ju. Svätosť teda nezískame iba vlastným úsilím, ale ani bez neho: „Boh nám ponúka svoj vlastný život, svoju vlastnú silu ako dar. No dar sa stáva darom až vtedy, keď ho prijmeme“ (Ján Chryzostom Korec: Rozvoj kresťanskej osobnosti).
Rozličné podoby svätosti sú dané rôznosťou životných podmienok, pováh a povolaní. Z toho vyplýva i rôznosť foriem spirituality. Každý je povolaný k osobnej svätosti podľa talentov, ktoré mu boli dané. Jednotu do tejto mnohosti vnáša Kristus ako prostredník medzi človekom a Bohom. Nasledovanie Krista je dobrým, tým najlepším životným programom.

Pozemský život sa končí smrťou. A tak vlastne smrť je súčasťou života. Dnes sa však o tom verejne nehovorí, umieranie sa stalo tabuizovanou témou, s odklonom od Božieho poriadku sa z ľudského sveta vytratil zmysel pre posledné veci.
Cirkev po stáročia učila ľudí modliť sa za to, aby smrť neprišla náhle. Ľudia sa na smrť pripravovali, rátali s ňou a potom ju ľahšie prijímali. I to sa zmenilo. Teraz sa odporúča na smrť radšej nemyslieť a náhla smrť sa vníma ako nejaké dobrodenie. Lenže nepamätať na smrť znamená nezodpovedne žiť.
Augustiniánsky mních Tomáš Kempenský, autor slávneho diela Nasledovanie Krista, takto píše o smrti: „Dnes človek je, a zajtra sa pominie. Šťastný, kto má hodinu svojej smrti stále pred očami a kto sa denne pripravuje na smrť. Iba ten sa môže tešiť nádejou na šťastnú hodinu smrti, kto dokonale pohŕda svetom, vrelo túži zdokonaľovať sa v čnostiach, kto si obľúbi usporiadanosť a bude sa usilovne kajať, bude ochotný poslúchať, zapierať sa a znášať akékoľvek protivenstvá z lásky ku Kristovi.“
Kempenského slová vyjadrujú tradičný kresťanský postoj, od ktorého sme sa hodne vzdialili. O to viac sa nám treba vracať k prameňom živej viery.

Ján Maršálek
(Úryvok z knihy Kristus prichádza, ktorá vyšla vo vydavateľstve Post Scriptum.)
::
::
Váš názor nás zaujíma! Môžete ho vyjadriť formou komentára pod článkom. Ďakujeme.

1 komentár:

  1. Anonymný26.6.18

    Páči sa mi FB výrok: Všetci chcú isť do neba, ale nikto nechce zomrieť. Pud sebazáchovy je silný.

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.