Keď sa ľuďom priveľmi darí, stávajú sa horšími

Vlado Gregor

Chápme a priznávajme svoje nedokonalosti a viny,
lebo bez toho ani my, ani svet nebude lepší a iný...

Vyzerá to tak, že svet nemohol byť stvorený ináč, ako bol stvorený, a ani nemôže byť riadený ináč, ako je riadený. To, že jeho trvanie je obmedzené, že nemusel existovať, že môže aj zaniknúť, je vlastne dôkazom toho, že má zmysel a že to bola niekoho dobrá vôľa, že vôbec vznikol. Predpokladá sa, a sú na to aj fyzikálne dôkazy, že vesmír, v ktorom žijeme, má (maximálne) 14 miliárd rokov. Je to zázrak, že existuje takto dlho, ale dá sa predpokladať, že onen Boh na jeho počiatku mal celú večnosť možnosť rozmýšľať, ako ho stvoriť tak, aby nejaký čas vydržal.

My ľudia sme stvorení na obraz Boží, tiež máme tendenciu rozmýšľať a špekulovať – napriek našim obmedzeným možnostiam a schopnostiam. Už tisícročia sa vzpierame tomu, čo nevyhnutne prichádza, chceme, aby to bolo lepšie a občas si aj predstavujeme, že by sme to zlepšiť vedeli a mohli. Naozaj všeličo dokážeme a prispeli sme k tomu, že mnoho vecí funguje ináč a lepšie ako v dávnej histórii. Ale nezabúdajme na to, že nielen akési čisté zlo je škodlivé. Ak chceme dobre sebe, inému alebo iným na úkor a na škodu iného alebo iných, takisto páchame zlo a môžeme sa od tých iných dočkať následkov a pomsty.

Je to paradox, ale vidíme to v modernej civilizácii na každom kroku, že čím sa ľudia majú ekonomicky lepšie, tým menej sa navzájom potrebujú, izolujú sa jeden od druhého a ich vzťahy končia v slepej uličke. Nie je to však len problém modernej doby. V Biblii máme veľa príkladov nato, že keď sa ľuďom priveľmi darilo, stávali sa horšími. Už dávno píšem o tom, že symbolom hriechu bývajú veľké ríše a ich metropoly – počnúc od Sodomy cez Babylon, Rím až po moderné veľkomestá, ktoré by bez doplňovania skromnejšími a menej rozmaznanými dedinčanmi a inými „barbarmi“, boli – a aj sú – vo svojom blahobyte dlhodobo neudržateľné.

Na páde Rímskej ríše je to veľmi pekne zdokumentované. Fungovali tam kúpele, cesty, pošta, rímski občania nemuseli robiť, chlieb a hry boli zadarmo. Keď to však dlho trvalo, spoločnosť bola demoralizovaná a lenivá a nakoniec sa rozložila zvnútra. Barbari a nastupujúce kresťanstvo boli už len klincom do rakvy.

Ak sú ľudia vystavení nepriazni osudu a tvrdej drine, akosi sa majú radšej a akoby im Boh pomáhal dostať sa z bezvýchodiskovej situácie – keď už takpovediac nevedia kam z konopí a neostáva im nič iné ako spoľahnúť sa na vis maior, teda vyššiu moc, ktorá je nad nimi a ktorej sa môžu len pokloniť a pekne ju poprosiť, aby im pomohla.

Táto moc, ktorú považujeme za živú a osobnú, za Tvorcu a Udržiavateľa všetkého okolo nás, nám niekedy pripadá neúprosná a zlá. Nerúhajme sa, moji milí, takýto postoj k Bohu, životu a svetu je začiatkom cesty do smrti a pekla. Svedčí o tom aj osobný život každého z nás, aj omyly a tragédie, ktoré vidíme okolo seba – a máme niekedy pocit, že prichádzajú náhodne a nezaslúžene.

Celý náš život by mal byť žitý v živom povedomí toho, že naše obmedzenia a nedokonalosti môžeme prekonávať len opakovaným spoľahnutím sa na pôvodnú dokonalosť a nevyhnutnosť, v ktorej má pôvod všetko, vrátane nás. Boh nemá rád skutky opovážlivcov a hriešnikov, ale napriek tomu pomáha a z prachu pozdvihuje tých, ktorí si dokážu uvedomiť a priznať svoju nedokonalosť a hriešnosť. V tom je zmysel pokory, vzájomného odpustenia a uznania nevyhnutnosti našich hriechov a chýb. Len toto je cesta do večných príbytkov, ktoré sú pripravené pre každého z nás (Jn 14, 2). Prísť k takémuto postoju je nezaslúžený dar a dostaneme ho často len za cenu veľkých nešťastí a utrpení. Buďme však naozaj presvedčení a žime tú pravdu, že „tým, čo milujú Boha, všetky veci sú na osoh“ (Rim 8, 28). A majme na pamäti neustále tú základnú pravdu, že sme tu nemuseli byť ani my, ani svet okolo nás a buďme za to nesmierne a nekonečne vďační. Bez toho totiž budeme podliehať diabolskému pokušeniu nikomu neslúžiť, neuznávať svoje hriechy a omyly, skrátka byť sami sebe bohom.

Som iste vo svojich úvahách neskromný a opovážlivý, ale lepšie to nedokážem... Nech je Boh milostivý mne aj mojim čitateľom, či už potešeným, alebo nahnevaným.

Vlado Gregor

::

Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.