Slovo na nedeľu (145)

Vtedy poznajú všetky stromy poľa, že ja, Pán, som ponížil vysoký strom a vyvýšil som ponížený strom, vysušil som zelený strom a do kvetu som doniesol suchý strom. Ja, Pán, som to povedal a splnil.

(Ez 17, 24)

Každý z nás pozná ten veľmi zvláštny pocit, ktorý zažívame, keď máme niečo povedať o Bohu. Nie sme si ničím istí, pretože Boh je niečo, čo nás presahuje. Niečo, čo nedokážeme svojimi ľudskými schopnosťami definovať, rozlúštiť.

Vieme, že Boh stvoril nebo i zem, teda všetko, čo je okolo nás. Všetko, čo dokážeme vnímať svojimi zmyslami. My, kresťania, veríme, že aj nás – ľudí – stvoril Boh, ako je to napísané v Písme. Môžeme sa prieť, či to bolo za sedem dní, alebo sedem rokov, prípadne sedem miliónov rokov. Číslo nie je rozhodujúce. Dôležitá je skutočnosť, ktorú okolo seba môžeme spoznávať.

Nemusíme veriť číslam ani dôsledne sledovať „postup“ stvorenia. Je v podstate jedno, či bolo najprv vtáctvo alebo more, potom súš a všetko ostatné. Záleží na tom? Ani nie. Najdôležitejšia je skutočnosť, že Boh naozaj môže všetko, podľa svojho osobného rozhodnutia. Stačí sa pozrieť v noci na oblohu a musí nám byť jasné, že niečo také úžasné nemohlo vzniknúť ako „náhoda“ za pomoci veľkého „tresku“...

Prorok Ezechiel to vystihol veľmi jednoducho. Nevymýšľal zložité situácie, aby vysvetlil, aký veľký je Boh. Aby opísal, čo všetko môže urobiť. Z krásneho môže spraviť škaredé a zo škaredého, vyschnutého môže spraviť nádheru. Pretože je Pán. Pretože je Boh. Môže kohokoľvek ponížiť a poníženého, zatrateného zas môže povýšiť. Dokáže rozdávať, odpúšťať. Dokáže aj trestať. A čo je pre niekoho veľmi nepríjemné: má vynikajúcu pamäť... Jednoducho, je to Boh!

Robert Hakala

::

Predchádzajúce: Slovo na nedeľu (144)