Kňaz Ladislav Alagovič

Ľudovít Košík

Kňaz, národný pracovník, náboženský spisovateľ Ladislav Alagovič sa narodil 14. decembra 1767 v zemianskej rodine v Malženiciach, i keď sa niekedy ako jeho rodisko uvádza Krupina. Bolo ich päť súrodencov: Alexander, Imrich, Ladislav, Anna a Ján. Jeho brat Alexander bol kňazom a  biskupom v Záhrebe, zanechal hlbokú brázdu pri obrodení Slovákov i Chorvátov, na poli cirkevnom ako aj spoločensko-kultúrnom. Je pochovaný v Katedrále svätého Ladislava v Záhrebe, tiež brat Ján bol kňazom.

Ladislav Alagovič bol po absolvovaní teologických štúdií v Trnave kaplánom v Nitre, v rokoch 1794–95 v Trenčíne, potom farárom v Bošáci, kde propagoval ľudový kostolný spev. Od 29. novembra 1820 bol inkardinovaný do Ostrihomskej arcidiecézy, pôsobil ako správca farnosti v Plaveckom Svätom Petre a od 1. novembra 1821 pôsobil ako dekan farár v Skalici, kam sa presťahoval 10. novembra 1821.

Bol riadnym členom Slovenského učeného tovarišstva, v záznamoch ho uvádzali ako spisovateľa. Skalický kníhtlačiar Jozef Škarnicel o ňom napísal, že vydal v náklade 3.000 výtlačkov pekný slovenský modlitebník, v Skalici a na okolí aj u Moravských Slovákov veľmi obľúbený, dosiahol viaceré vydania. Tiež vydal Pobožné pisňe k duchownému prospechu werících duší fári Bošáckeg a Moravsko Lieskowskég (Trnava 1817, Skalica 1828), Pobožné pisňe k duchownému prospechu werících dussi Fary Skalickég (Skalica 1826).

Bol tiež prísediacim súdnych tabúľ v Trenčianskej a Nitrianskej stolici. Bol sebavedomý a prchký. Magistrátu mesta odkázal: „Nech nepozerá na farára ako na svojho sluhu, ktorému môže po drábovi hocičo odkázať, ale ako na služobníka Božieho, ktorý sto ráz lepšie pozná liturgiu ako hocikto zo senátu a ktorého si má ctiť ako i farár si ctí magistrát i súkromne i verejne.“

O hospodárstvo sa staral, polovicu farských pozemkov dal do prenájmu na sadenie, aby sa pôda vypracovala, druhú polovicu pohnojil a osial vo vlastnej réžii, tak to každý rok striedal. Každý deň obišiel na koči všetky miesta, kde boli farské role a dobre si všímal, ako kto hospodári na nich. Keď prišla ženička, aby jej znížil nájomné, lebo mala zlú úrodu, odsekol: „Čuš, však som videl, akú fazuľu tam máš. Moje obilie proti tomu nič.“ Cez zimu mal najatých mlatcov, ktorí vo farskej stodole mlátili obilie. I tam každý deň chodil pozerať...  Zomrel 31. decembra 1846 v Skalici a tam je aj pochovaný.

Ľudovít Košík