26. februára 2019

Démon súhlasu – včera a dnes


Dominik Tatarka: Démon súhlasu
Bratislava, Archa, 1991
Dominik Tatarka (1913–1989) prešiel niekoľkými názorovými a tvorivými peripetiami. V počiatkoch tvorby sa prikláňal k surrealizmu (novela Panna zázračnica, 1944), niektoré jeho ďalšie diela sú poznačené schematizmom v duchu takzvaného socialistického realizmu (napríklad Prvý a druhý úder, 1950; Družné letá, 1954), neskôr svoju literárnu tvorbu zosobnil a začal písať komorne ladené, poeticko-reflexívne texty s autobiografickými črtami (Vyznanie, 1978; Navrávačky, 1988; a iné).
Satirický pamflet Démon súhlasu, s podtitulom Fantastický traktát z konca stalinskej epochy, je vyjadrením autorovho rozchodu s totalitnou mocou. Vyšiel najprv časopisecky v Kultúrnom živote (1956), s odstupom času aj knižne – prvýkrát v roku 1963. Ide o ostro satirický text s grotesknými a alegorickými prvkami, literárne rozprávanie o tragikomickej dvojtvárnosti života v komunistickom režime, keď si ľudia iné mysleli a iné hovorili, iné prezentovali v súkromí a iné na verejnosti. Nebola to však vždy len pretvárka, ale aj vnútorná „rozštiepenosť“ a „rozmýšľanie cudzím mozgom“, čo menilo ľudí na figúrky: „Figúrka je úloha, ktorú človek hrá, ktorú iba hrá, zle hrá. Figúrka je úloha, v ktorej človek hrá, že za nič nemôže, že tamhore vyššie sú činitelia, ktorí za neho myslia, rečnia, plánujú, za neho rozhodujú, za neho nesú zodpovednosť“ (s. 30).

Odhalenie Stalinových zločinov, ku ktorému došlo na XX. zjazde Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, znamenalo posun v Tatarkovom vzťahu ku komunistickému systému, čo sa prejavilo aj v jeho tvorbe. Démon súhlasu je toho dôkazom – ako umelecký obraz zlovôle politickej moci, ktorá chce ovládnuť všetky oblasti života, vrátane oblasti myslenia.
Človek, keď sa dá zviesť na „šikmú plochu súhlasu“, dostáva sa do zovretia oportunizmu a posluhovačstva, zrieka sa vlastného vkusu, názorov, vlastnej tváre i cti, až ho celkom ovládne ten „strašný démon“, démon súhlasu: „Včera sme súhlasili jednohlasne, jednohlasne sme súhlasili aj dnes, avšak s čímsi celkom iným, súhlasili sme s pravým opakom toho, čo sme si včera vraveli a mysleli, čo si azda aj dnes myslíme“ (s. 49). A skrývajúc sa za súhlas „akoby sme nič nehovorili, mlčali“ (s. 58). Je to prejav rezignácie.
Hlavný hrdina, spisovateľ Bartolomej Boleráz, sa chce vzoprieť: „Súkromne spolu súhlasíme, ale verejne odsúhlasíme pravý opak. Tak to nerobia ľudia, ale figúrky. Figúrky sme, a nie ľudia. Mám toho dosť“ (s. 59). Lenže v atmosfére strachu a pokrytectva, vynucovaného súhlasu za niečo alebo proti niečomu človek sám veľa nezmôže. Bartolomej Boleráz napriek tomu očakáva zmenu: „Robím si nárok, aby ľudia, moji súčasníci, po všetkých omyloch, po všetkom trápení, po všetkom márnom hryzovisku predsa len boli múdrejší a ľudskejší. Áno, opäť ľudskejší. O trošičku menej krutí“ (s. 82).
Mohlo by sa zdať, že téma tejto Tatarkovej prózy je už neaktuálna, veď časy stalinizmu i kultu osobnosti sú dávno za nami. Pravdou však je, že démon súhlasu znova vystrkuje rohy, chce i dnes urobiť z ľudí bezcharakterné figúrky, ktoré budú poslušne prikyvovať mocným a ochotne súhlasiť so všetkým, čo si – ako sa hovorí – žiada doba. Aj v súčasnosti dochádza k pokusom o zošnurovanie myslenia, presadzuje sa jediná vraj správna línia, politická orientácia, názorová konformnosť...
Slová, ktoré autor v závere vložil do úst hlavnej postavy, patria i nám, pretože osobná statočnosť je cenná v každej dobe: „Kto si kladie za povinnosť hovoriť a hovoriť prázdnymi slovami, rozvirovať povetrie, nech si vraví. Ale vy, ľudia moji, nedajte sa mýliť: Pravdou našej spoločnosti nemôže byť to, čo zabíja, čo nás štve a dusí, čo nás vháňa do osamenia a blázincov, nech si ju vykladajú, ako chcú, vykladači s prideleným mozgom. Pravda je, môže byť iba to, v súhlase s čím rastie a rozvíja sa naša ľudská prirodzenosť, z čoho rastú a rozvíjajú sa kmene, i malé, i najmenšie národy“ (s. 82).

Ján Maršálek
::
Odporúčané:
::
Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.

2 komentáre:

  1. Anonymný26.2.19

    "„Figúrka je úloha, ktorú človek hrá, ktorú iba hrá, zle hrá. Figúrka je úloha, v ktorej človek hrá, že za nič nemôže, že tamhore vyššie sú činitelia, ktorí za neho myslia, rečnia, plánujú, za neho rozhodujú, za neho nesú zodpovednosť“ (s. 30)."
    V takomto postavení ja vidim nábožensky veriaceho človeka.

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.