15. marca 2019

Velikán na pápežskom stolci


Pápež Pius XII. spečatil nevyhnutnosť liturgickej reformy v 20. storočí
Karol Dučák
Pred krátkou dobou Apoštolský stolec oznámil rozhodnutie sprístupniť na jar roku 2020 svoje archívy z čias druhej svetovej vojny a pontifikátu pápeža Pia XII. s cieľom vyzdvihnúť tohto velikána na pápežskom stolci a očistiť jeho nespravodlivo znevažované dobré meno. Dňa 2. 3. 2018 uplynulo 80 rokov od jeho zvolenia za hlavu Cirkvi.
Pius XII. bol jedným z velikánov 20. storočia na pápežskom stolci. Bol to neúnavný reformátor a rozsah jeho reforiem možno len ťažko v krátkosti vymenovať. Navyše zachránil pred istou smrťou státisíce Židov počas druhej svetovej vojny. Židovský teológ a historik Pinchas Lapide odhaduje, že pápež Pius XII. zachránil pred usmrtením nacistami minimálne 700 000 Židov, ale mohlo ich byť dokonca až 860 000 (porov. Senninger, G.: Glaubenszeugen oder Versager? Katholische Kirche und Nationalsozialismus. Fakten-Kritik-Würdigung, s. 219).

Za svoje počínanie si pápež Pius XII. vyslúžil prezývku „Tichý záchranca“. V deň úmrtia pápeža zaznelo veľa pochvalných slov na jeho adresu zo strany mnohých židovských predstaviteľov. Na ilustráciu, patrila k nim napríklad izraelská ministerská predsedníčka Golda Meirová, rímsky veľrabín Elio Toaff a iní. Úcta židovských osobností k pápežovi Piovi XII. bola taká veľká, že rímsky vrchný rabín Israel Zolli konvertoval v roku 1945 na katolícku vieru a zvolil si krstné meno Eugenio na uctenie si pápežovho občianskeho mena Eugenio Pacelli. Spolu s ním konvertovala aj jeho manželka (porov. Senninger, G.: Glaubenszeugen oder Versager? Katholische Kirche und Nationalsozialismus. Fakten-Kritik-Würdigung, s. 212–213).
Nepriatelia Katolíckej cirkvi často vytýkali a dodnes vytýkajú pápežovi Piovi XII. údajnú kolaboráciu s nacistickým režimom. Nezvratné historické fakty však nad všetku pochybnosť vyvracajú takéto nactiutŕhačstvo. Pre nacistov bol pápež Pius XII. terčom nevyberaných útokov. Mnohé karikatúry v nacistickej tlači nenechávali nikoho na pochybách, že je pápež pre nacistický režim nezmieriteľným nepriateľom. Nacisti dokonca celkom vážne zvažovali aj odvlečenie pápeža preč z Vatikánu.
Vari najvýrečnejším dôkazom skutočnosti, že Pius XII. nekolaboroval s nacistickým režimom, je fakt, že tento pápež mal osobné kontakty s nemeckým hnutím odporu, ktoré sa pokúšalo atentátom odstrániť Hitlera. Pius XII. „v presvedčení, že nacistický režim splnil nevyhnutné podmienky pre tyranicídu, vysvetlené v cirkevnej náuke, ... dovolil jezuitom a dominikánom, ktorí sa zodpovedali priamo jemu, pomáhať pri tajných akciách“ (Marlin G. J.:Pius XII’s Secret War Against Hitler).
Dielo pápeža Pia XII. bolo vskutku impozantné. Vo vedeckých kruhoch jeho meno zarezonovalo vďaka archeologickým prácam v podzemí Baziliky svätého Petra v rokoch 1939–1949, ktoré Pius XII. nariadil s cieľom identifikovať hrob prvého pápeža sv. Petra (tzv. locus Petri). Zaslúžil sa o vytvorenie  moderného rozhlasového centra a bol prvým pápežom v histórii ľudstva, ktorý sa objavil na televíznych obrazovkách. Internacionalizoval kardinálsky zbor nomináciou kardinálov z celého sveta, vrátane Afriky a Ázie, takže počas jeho pontifikátu v ňom prestali mať majoritu Taliani. Intenzívne sa venoval misijnej činnosti. V misijných krajinách vysvätil biskupov a vytvoril miestne hierarchie. Práve on v roku 1939 vysvätil prvých biskupov čiernej pleti. Bol to prelom v celosvetovom misijnom pôsobení Cirkvi. Za jeho pontifikátu výrazne vzrástol počet diecéz. Svätorečil 33 osôb, medzi nimi aj pápeža Pia X.
Pápež Pius XII. bol aj horlivým mariánskym ctiteľom. Už v roku 1940 definitívne uznal pravdivosť zjavení vo Fatime. Najvýraznejším jeho počinom však bolo vyhlásenie dogmy o Nanebovzatí Panny Márie o desať rokov neskôr. Encyklikou Ad caeli Reginam z 11. októbra 1954 ustanovil sviatok Panny Márie Kráľovnej. Bol nezmieriteľným kritikom krvavej stalinskej diktatúry v Sovietskom zväze a ostro odsudzoval totalitné ateistické režimy. Pod hrozbou exkomunikácie zakazoval katolíkom vstupovať do komunistických strán (porov. Pius XII).
Pius XII. bol neobyčajne plodným autorom. Vydal 41 encyklík, teda viac, ako jeho predchodcovia za 50 rokov pred jeho zvolením za pápeža. Je však aj autorom veľkého množstva prejavov, neskôr publikovaných. Bol skutočný vedátor a zaoberal sa aj takými vednými disciplínami ako jadrová fyzika či medicína. Veľa študoval (údajne bol schopný prečítať jednu alebo dve knihy denne) a plynule hovoril šiestimi alebo siedmimi jazykmi. Usiloval sa vysvetliť všetky aspekty ľudského života z katolíckeho hľadiska.
Okrem svojej tvorby mal čas aj na svojich blížnych. Udelil audiencie tisícom ľudí, vrátane príslušníkov rôznych armád. Pretože pred svojím zvolením za pápeža bol nunciom v Nemecku, aj Nemci ho milovali a nemeckí vojaci – katolíci aj nekatolíci – veľmi túžili vidieť ho na vlastné oči. Pápež bol voči nim láskavý a zdvorilý rovnako ako k svojim krajanom Talianom a neskôr k americkým vojakom po oslobodení Ríma.
Ako už bolo uvedené, bol mariánskym pápežom a v roku 1942 zasvätil svet Nepoškvrnenému srdcu Márie. Výrazne sa angažoval pri šírení posolstva Fatimy. V roku 1954 vyhlásil mariánsky rok, ktorý mal byť pripomenutím si stého výročia vyhlásenia dogmy Nepoškvrneného počatia z 8. decembra 1854. Oslavy sa oficiálne začali v decembri 1953 a trvali až do decembra nasledujúceho roka (porov. Hughes B.: Papież Pius XII – w pięćdziesiątą rocznicę śmierci).
Bol to pápež Pius XII., kto uvažoval o zvolaní koncilu, avšak Druhý vatikánsky koncil sa podarilo zvolať až jeho nástupcovi, dnes už svätému Jánovi XXIII. Pápež Pius XII. ako prvý použil vyraz aggiornamento, avšak oveľa častejšie býva tento výraz spájaný s menami jeho nástupcov. 
Pius XII. sa zaslúžil aj o rozvoj biblického a liturgického hnutia. Osobitnú pozornosť si zaslúži jeho prínos na poli liturgickej reformy, ktorou definitívne rozlomil ťažkú obruč jednotnej liturgie, ktorou bola liturgika zovretá od čias Tridentského koncilu. V tomto smere Pius XII. nadviazal na úsilie svojich predchodcov, Pia X., Benedikta XV. a Pia XI.
Dielo Pia XII. na liturgickom poli bolo rozsiahle a veľmi užitočné pre rozvoj Katolíckej cirkvi.Počas jeho pontifikátu boli v rokoch 1941–1942 misionárom v krajinách Afriky, Číny, Indie, Indočíny, Indonézie a Novej Guiney udelené povolenia prekladať Rituale Romanum do miestnych jazykov. Slávnostné formuly však museli zostať zachované v latinskom jazyku. Prekladmi boli poverené komisie odborníkov pod vedením apoštolského delegáta v danej krajine a vyžadovalo sa schválenie prekladov Rímom (porov. Peclers, K. F.: Dynamic Equivalence: The Living Language of Christian Worship, s. 33).
Idey liturgického hnutia pápež akceptoval v encyklike Mediator Dei, v ktorej okrem iného odporúča aj spev v jazyku ľudu, avšak len so súhlasom Svätého stolca. V encyklike sa doslova uvádza: „Používanie latinského jazyka, ako je to zvykom vo veľkej časti Cirkvi, je zrejmým a krásnym znamením a účinnou obranou proti akémukoľvek porušeniu čistej náuky. Pri mnohých obradoch ostatne môže byť používanie ľudového jazyka veľmi prospešným pre ľud; avšak jedine Svätý stolec má právo, aby to dovolil, a preto nie je dovolené v tomto obore podnikať niečo bez jeho vedomia a bez jeho schválenia...“ (Pius XII.: Mediator Dei, č. 59).
Vďaka tomu sa na svätých omšiach používa nielen latinský jazyk, ale čoraz viac aj národné jazyky. Pápež ďalej odporúča veriacim pristupovať k svätému prijímaniu počas svätej omše a prednostne prijímať hostie konsekrované priamo pri tejto svätej omši. Matka Cirkev má záujem na tom, aby sme účinnejšie cítili v sebe ustavičný úžitok vykúpenia, „opakuje všetkým svojím synom pozvanie Krista Pána: »Vezmite a jedzte... toto robte na moju pamiatku« (1 Kor 11, 24). Preto tiež Tridentský snem... dôrazne vyzýva, aby pri každej omši prítomní veriaci prijímali Eucharistiu nielen duchovne, ale aj sviatostne, aby im tak vzišiel hojnejší úžitok z tejto najsvätejšej obety“ (Sess. XXII, c. 6). Ba i náš nesmrteľný predchodca Benedikt XIV., aby sa lepšie a jasnejšie prejavila účasť veriacich na tej istej božskej obeti prijatím Eucharistie, chváli zbožnosť tých, ktorí nielen túžia sýtiť sa nebeským chlebom, keď sú prítomní na omšovej obeti, ale radšej chcú požívať hostie konsekrované v tej istej obeti, hoci, ako sám prehlasuje, sa zúčastníme opravdivej a skutočnej obeti aj keď sa jedná o eucharistický chlieb už predtým riadne konsekrovaný“ (Pius XII.: Mediator Dei, č. 117).
Tento pápež mal ďalekosiahle plány do budúcnosti. Uvedomoval si nevyhnutnosť celkovej reformy verejného kultu latinskej Cirkvi a začal systematicky pracovať na realizácii tohto zámeru. Dňa 10. mája 1946 Pius XII. tlmočil pri audiencii kardinálovi Salottimu, prefektovi Kongregácie pre obrady, želanie začať so štúdiom problémov, spojených s generálnou reformou liturgie. Približne o dva roky neskôr, 28. mája 1948, bola zostavená takzvaná „Piova komisia“ pre liturgickú reformu. Na čele komisie bol kardinál Clemente Micara, prefekt Kongregácie pre obrady. Komisia mala 82 zasadaní počas dvanástich rokov svojej činnosti od 28. júna 1948 do 8. júla 1960 (porov. Reinecke M.: 50 Jahre Missale Romanum 1962, s. 20).
Najdôležitejšími reformami, o ktoré sa komisia zaslúžila, boli reformy veľkonočnej vigílie, obradov Veľkého týždňa a nová kodifikácia rubrík, ktorá viedla k ich zjednodušeniu.
Už 9. 2. 1951 bol vydaný Dekrét o reforme veľkonočného trídua, ktorý priniesol – spočiatku iba ad experimentum – reformu veľkonočnej vigílie: jej slávenie bolo preložené zo soboty rána na Bielu sobotu večer. Rozhodnutie o zavedení tejto zmeny bolo v každej diecéze zverené do kompetencie miestneho biskupa: „Tak získala »matka všetkých vigílií«, t. j. veľkonočná vigília, znovu dôležité postavenie vo vedomí veriacich“ (Caban P.: Dejiny slávenia Eucharistie do Druhého vatikánskeho koncilu, s. 138). Keďže komisia pracovala v utajení, bola reforma veľkonočnej vigílie prekvapením aj pre samotných predstaviteľov Kongregácie pre obrady (porov. Reinecke M.: 50 Jahre Missale Romanum 1962, s. 20).
Pius XII. bol neúnavný reformátor, pozitívne naklonený liturgickému hnutiu. V roku 1953 zmiernil eucharistický pôst na tri hodiny pred svätým prijímaním. Dňa 16. novembra 1955 bola vyhlásená mimoriadne významná reforma obradov Veľkého týždňa so záväznou platnosťou pre celú Cirkev od roku 1956. Tak došlo k definitívnemu narušeniu jednotnej liturgie, uzákonenej v Tridente, po ktorom logicky nasledovali ďalšie reformy (porov. Caban P.: Dejiny slávenia Eucharistie do Druhého vatikánskeho koncilu, s. 137–138).
Rozsiahla reforma obradov Veľkého týždňa si vyžiadala aj zmenu v kanonickom práve, ktoré doposiaľ nedovoľovalo začínať svätú omšu skôr než hodinu pred rozodnením a neskôr než hodinu po poludní s výnimkou polnočnej bohoslužby na Vianoce. Pius XII. nepripravil nové vydanie editio typica rímskeho misálu, dovolil však tlačiarom nahrádzať predchádzajúce texty Veľkého týždňa tými, ktoré nanovo vydával. Najdôležitejšie zmeny sa týkali času bohoslužieb a možnosti udeľovania prijímania v popoludňajších a večerných hodinách. Prijímanie bolo povolené aj vo Veľký piatok, vo štvrtok a v sobotu bolo vypustené Credo a posledné evanjelium. Na Zelený štvrtok bola ustanovená Missa chrismatis s vlastnou prefáciou (porov. Honč. P.: Římský misál mezi tridentským a druhým vatikánským koncilem, s. 168).
Došlo k rozsiahlej korektúre všetkých liturgických kníh, aj rituálov, ktoré boli opravené a vytlačené, avšak sa už nedali do distribúcie, pretože bol očakávaný nový koncil (porov. Reinecke M.: 50 Jahre Missale Romanum 1962, s. 21).
Dňa 25.12.1955 tento pápež promulgoval encykliku Musicae sacrae disciplina, v ktorej vyzdvihoval morálnu záväznosť umenia. Za ideál liturgickej hudby počas svätej omše považoval gregoriánsky chorál, vyjadril však aj pozitívny postoj k liturgickému spevu a sláčikovým nástrojom. Povolil spev žien v kostolných zboroch s podmienkou, že musia stáť mimo presbytéria (porov. Pius XII.: Musicae sacrae disciplina). V roku 1957 povolil Pius XII. večerné sväté omše (porov. Koleják M.: Prijímanie Eucharistie v dejinách Cirkvi, s. 67).
Veľmi dôležitou reformou bola nová kodifikácia rubrík. Pius XII. si veľmi dobre uvedomoval neúmernú zložitosť rubrík, preto bol 23. marca 1955 vydaný dôležitý dekrét Cum nostra hac aetate o reforme rubrík misála a breviára (porov. Pius XII.: Cum nostra hac aetate). Po vydaní tohto dekrétu pokračovala v prácach na reforme rubrík „Piova komisia“ pre liturgickú reformu. Sám Pius XII. sa však nedožil výsledkov práce komisie, takže novú zbierku liturgických predpisov Codex rubricarum vydal až Piov nástupca Ján XXIII. v roku 1960 (porov. Ján XXIII.: Codex rubricarum).
Predkoncilové reformy síce neumožňovali úplné uplatnenie rodných jazykov veriacich v liturgii, predsa však aj v tomto smere nastal počas pontifikátu Pia XII. výrazný posun vpred. Pápež povolil opakovanie biblických čítaní v jazyku ľudu a preklady textov pri udeľovaní sviatostí (porov. Toman B.: Od pasivity k aktivitě – činná účast věřících při slavení liturgie obnovené II. vatikánským koncilem, s. 17).
Nemecko malo dokonca od roku 1959 privilégium, že počas Veľkého týždňa sa epištola a evanjelium vôbec nečítali po latinsky, ale len po nemecky (porov. Haunerland W.: Gottesdienst in der Moderne. Liturgische Bewegung und das Zweite Vatikanische Konzil, s. 24).
Pius XII. dal do pohybu aj prípravné práce nového koncilu, ktorý sa však uskutočnil až po jeho smrti. Ostatne, zvolanie koncilu zvažoval už pápež Pius XI. a v rokoch 1923–1924 to konzultoval s episkopátom. Približne polovica episkopátu schvaľovala ideu pápeža, avšak Pius XI. napokon myšlienku zvolať koncil odložil na neskoršie obdobie. Naliehavú potrebu zvolať koncil pociťoval aj pápež Pius XII., ktorý na tento účel vymenoval prípravné komisie (porov. Judák, V.: Druhý vatikánsky koncil). Koncil však napokon zvolal až pápež Ján XXIII. v roku 1962.
Celkove možno povedať, že Pius XII. definitívne spečatil neodvratnosť rozsiahlej reformy liturgie a tento trend ďalej posilnil jeho nástupca na pápežskom stolci. Ján XXIII. už krátko po svojom zvolení za pápeža ohlásil prípravu nového koncilu, ktorého prvou úlohou malo byť pokračovanie v liturgickej reforme, a to podľa mnohých náznakov vyvolalo značný nepokoj v kúrii. Svedčí o tom aj fakt, že nový Codex rubricarum bol pomerne rýchle publikovaný, čo sa javilo ako snaha konzervatívnych síl v kúrii vziať vietor z plachiet zástancom radikálnejších liturgických reforiem. Podobne možno vnímať aj urýchlené vydanie nového breviára a misála. Nové editio typica rímskeho misála bolo vydané 23. 6. 1962 (porov. Honč. P.: Římský misál mezi tridentským a druhým vatikánským koncilem, s. 168).
Aj v novom misáli Jána XXIII. boli radikálne zmeny, ktoré narúšali pôvodne jednotnú koncepciu misála, uzákonenú Tridentom. Do Comunicantes Rímskeho kánona bolo vložené meno sv. Jozefa. Narušila sa tak dovtedajšia nedotknuteľnosť Rímskeho kánona a toto bol významný precedens pre ďalšie úpravy Rímskeho kánona v neskoršom období. Veľmi dôležitou zmenou bolo odstránenie monopolného postavenia kňaza pri slávení liturgie. Kým doposiaľ celebrant sám čítal texty sv. omše, po novom ich mal počúvať, ak ich prednáša niekto iný.
Odpadlo „Confiteor pred svätým prijímaním, taktiež požehnanie a tzv. posledné evanjelium na konci, ak po omši nasleduje iný liturgický výkon, resp. ak ju predchádza“ (Caban P.: Dejiny slávenia Eucharistie do Druhého vatikánskeho koncilu, s. 138). Mimoriadne významnou zmenou bolo aj vypustenie adjektíva perfidis pri veľkopiatkových príhovoroch za Židov. K novým prvkom patrilo rozdelenie votívnych omší na štyri skupiny a zmena terminológie, napr. duplicia I. a II. classis sa mení na festa I. a II. classis, atď. (porov. Honč. P.: Římský misál mezi tridentským a druhým vatikánským koncilem, s. 168–169).
Každý úprimne veriaci katolík sa musí skloniť pred gigantickým dielom veľkého pápeža Pia XII. Je potrebné len vyjadriť nádej, že plánované otvorenie vatikánskych archívov z celého obdobia pontifikátu Pia XII. prispeje k zvýrazneniu veľkosti tohto pápeža a k urýchleniu procesu svätorečenia tohto velikána na pápežskom stolci.


BIBLIOGRAFIA
1. Caban P.: Dejiny slávenia Eucharistie do Druhého vatikánskeho koncilu. Prvé vydanie. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2010. 152 s. ISBN 978-80-7162-802-6.
2. Haunerland W.: Gottesdienst in der Moderne. Liturgische Bewegung und das Zweite Vatikanische Konzil. In: Römische Messe und Liturgie in der Moderne. Freiburg im Breisgau: Herder, 2013. ISBN 978-3-451-30908-3, s. 15–39.
3. Honč. P.: Římský misál mezi tridentským a druhým vatikánským koncilem. In: Acta Universitatis Carolinae Theologica. 2013. Ročník 3, č. 1, s. 151171.
4. Hughes B.:Papież Pius XII – w pięćdziesiątą rocznicę śmierci. In: Ultra montes. Dostupné na internete: ultramontes.pl.
5. Ján XXIII.: Codex rubricarum, 15. august 1960. In: AAS52 (1960), s. 593–740.
6. Judák, V.: Druhý vatikánsky koncil. Dostupné na internete: tkkbs.sk.
7. Koleják M.: Prijímanie Eucharistie v dejinách Cirkvi. In: Culmen et fons. Aktuálny výskum v oblasti posvätnej liturgie na Slovensku. 1. vydanie. Ružomberok: VERBUM 2013. ISBN 978-80-561-0095-0. Dostupné na internete: ktfke.sk, s. 61–72.
8. Marlin G. J.: Pius XII’s Secret War Against Hitler. In: The Catholic Thing.Dostupné na internete: thecatholicthing.org.
9. Peclers, K. F.: Dynamic Equivalence: The Living Language of Christian Worship.
Collegeville: The Liturgical Press, 2003. 239 s. ISBN 0-8146-6191-2.
10. Pius XII. In: Wladcy.myslenice.net.pl. Dostupné na internete: wladcy.myslenice.net.pl.
11. Pius XII.: Cum nostra hac aetate, 23. marec 1955. In: AAS 47(1955), s. 218–224.
12. Pius XII.: Mediator Dei, 20. november 1947. In: AAS 39 (1947), s. 521–595.
13. Pius XII.: Musicae sacrae disciplina, 25. december 1956. In: AAS 48 (1956), s. 5-25
14. Reinecke M.: 50 Jahre Missale Romanum 1962. In: Misale Romanum ex decreto Ss. Concilii Tridentini restitutum Summorum Pontificum cura recognitum, editio typica. Dostupné na internete: pro-missa-tridentina.de, s. 1925.
15. Senninger, G.:Glaubenszeugen oder Versager? Katholische Kirche und Nationalsozialismus. Fakten-Kritik-Würdigung. 4. überarbeitete und erweiterte Auflage. St. Ottilien: EOS-Verlag, 2009. 460 s. ISBN 9783830673149.
16. Toman B.: Od pasivity k aktivitě – činná účast věřících při slavení liturgie obnovené II. vatikánským koncilem. Diplomová práce. České Budějovice: Jihočeská univerzita, 2013. Dostupné na internete: theses.cz.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.