2. mája 2018

Koncil bol popri všetkých nedostatkoch požehnaním

Karol Dučák

Rozhovor s publicistom a spisovateľom Karolom Dučákom o Druhom vatikánskom koncile

Ján Maršálek: Pán Dučák, v našom predchádzajúcom rozhovore sme sľúbili, že sa vrátime k problematike Druhého vatikánskeho koncilu (DVK), ktorej sa dlhodobejšie venujete, aby sme ju preskúmali a objasnili v širších a hlbších súvislostiach. Čo treba hlavne povedať o tejto udalosti v živote Cirkvi a prečo je potrebné vracať sa k nej?
Karol Dučák:  Tento koncil bol a navždy ostane jednou z kľúčových udalostí v dejinách Katolíckej cirkvi i v živote všetkých katolíkov na svete. Hoci koncil aj viac ako polstoročie po jeho ukončení ešte stále rozdeľuje katolíkov, je neodškriepiteľnou súčasťou novodobých dejín Katolíckej cirkvi, ktorú nemožno nijak ignorovať, ani spochybňovať. Koncil spôsobil nezvratné zmeny v Katolíckej cirkvi. Gréckemu filozofovi Herakleitovi z Efezu sa pripisuje výrok: „Nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky.“ Inými slovami, dejiny nemožno vrátiť späť. Aj keby – čisto hypoteticky – bol niekedy v budúcnosti anulovaný tento koncil alebo niektoré jeho dokumenty, Katolícka cirkev sa už nemôže vrátiť do stavu, v akom bola v roku 1962. Už nikdy nebude taká, aká bola pred koncilom. Dejinný vývoj je nezvratný a každý racionálne uvažujúci katolík sa s tým musí vyrovnať.


J. M.: Lenže mnohí kritici koncilu z takpovediac ultrakonzervatívnej časti katolíckeho spektra vytýkajú koncilu isté nedostatky. Niektorí, tí najradikálnejší z nich, dokonca hovoria o herézach v učení koncilu. Ste ochotný akceptovať takéto tvrdenia?
K. Dučák: V žiadnom prípade! Nemožno hovoriť o herézach v učení DVK! Koncil bol ľudským dielom a ako každé ľudské dielo zaiste nebol dokonalý. Týka sa to aj jeho dokumentov, ktoré obsahujú isté formálne nedostatky. Je však potrebné kategoricky odmietnuť tvrdenia o údajných herézach v učení koncilu. Katolícke učenie, de fide, hovorí, že ekumenický koncil je uchránený od vyhlásenia chybných učení a doktrín, pretože je pod patronátom Ducha Svätého. Túto ochranu Ducha Svätého si nemožno predstavovať ako priamu inšpiráciu Duchom Svätým pri tvorbe koncilových dokumentov. Je tu rozdiel oproti autorom Biblie, na ktorých Boh nadprirodzene vplýval takým spôsobom, že nimi napísaný text bol v plnosti Božím slovom. Pri písaní koncilových dokumentov však Boh nevplýval nadprirodzeným spôsobom na tvorcov, preto texty týchto dokumentov nie sú v plnosti Božím slovom. Platí to v plnom rozsahu aj o dokumentoch DVK, ktoré neboli uchránené od formálnych nedostatkov. Keďže sa však DVK konal – podobne ako všetky predchádzajúce koncily – pod záštitou Ducha Svätého, už z princípu nemohol hlásať herézy.
Katolícka cirkev je neomylná vo veciach viery a mravov. Nositeľom neomylnosti je Magistérium Cirkvi, teda Učiteľský úrad Cirkvi, ktorý tvoria biskupi na čele s pápežom. Učiteľský úrad Cirkvi učí neomylne na všeobecnom koncile (mimoriadne Magistérium), ale aj v období mimo koncilov (riadne Magistérium). Ježiš predsa povedal prvým biskupom, apoštolom, na čele s prvým pápežom Petrom: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20). Tak ako bol Ježiš so zhromaždením apoštolov na čele s prvým pápežom Petrom, tak bol s Magistériom Cirkvi počas celých nasledujúcich storočí jej existencie. Bezpochyby aj počas DVK. Neomylnosť Cirkvi nie je dielom ľudskej múdrosti, alebo učenosti, ale výsledkom účinkovania Ducha Svätého v Cirkvi, jeho sústavnej asistencie Magistériu Cirkvi. Ježiš predsa povedal apoštolom okrem iného aj toto: „A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky – Ducha pravdy, ktorého svet nemôže prijať, lebo ho nevidí, ani nepozná. Vy ho poznáte, veď ostáva u vás a bude vo vás“ (Jn 14, 16–17). A na inom mieste: „Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy...“ (Jn 16, 13).
Ježiš Kristus nikdy nehovoril do vetra. Každé jeho slovo malo hlboký zmysel a večnú platnosť. Ježiš Kristus svojimi slovami zaručil neomylnosť zhromaždenia biskupov na čele s pápežom. Nie však neomylnosť jednotlivých biskupov. Vieme, že medzi apoštolmi bol aj zradca, Judáš. Jednotliví biskupi nie sú neomylní učitelia viery a mravov. Iba zhromaždenie biskupov na čele s pápežom, teda Učiteľský úrad Cirkvi, dáva záruku neomylnosti pri dodržaní určitých podmienok. Magistérium Cirkvi môže bez obmedzenia hlásať pravdy, ktoré čerpá zo Svätého písma a z ústneho podania. Dogmy, ktoré vyhlasuje, nie sú novým učením, iba slávnostnou deklaráciou niektorej zjavenej pravdy. DVK neprijal žiadnu novú dogmu, nijakým spôsobom teda nezmenil katolícku náuku. Už z princípu nemohol tento koncil hlásať herézy.

J. M.: Takže odmietate tvrdenie o herézach v učení koncilu. Spomínali ste však nedostatky koncilových dokumentov. Netvrdíte teda, že sú dokumenty DVK dokonalé...
K. Dučák: To som ani nikdy netvrdil. Existujú dva nežiaduce extrémy vo vzťahu k DVK. Jeden spočíva v idealizovaní koncilu, druhý v jeho odmietaní en bloc. Oba extrémy sú neprijateľné, pretože extrémne riešenia nikdy nepriniesli skutočný osoh. Výsostne odborné diskusie o koncile si vyžadujú exaktný, fundovaný vedecký prístup bez akýchkoľvek emócií.

J. M.: Beriem Vás za slovo. Poďme teda exaktne rozoberať príčiny, pre ktoré sa do dokumentov koncilu dostali nedostatky, ktoré vyvolávajú vlny útokov proti koncilu zo strany jeho odporcov. Aké stanovisko k tomu zaujímate?
K. Dučák: Koncil predbehol svoju dobu a mnohí jeho súčasníci, ale ani niektorí dnešní teológovia ešte stále nedozreli na to, aby ho pochopili v celej jeho hĺbke a šírke. Okrem toho – a to je najväčší problém – niektoré pasáže koncilových dokumentov neboli vysvetlené dostatočne podrobne, do detailov.

J. M.: Prečo podľa vás neboli dostatočne vysvetlené?
K. Dučák: Je potrebné pripomenúť, že na koncile sa stretli predstavitelia Katolíckej cirkvi zo všetkých kútov sveta, ktorí mali rozdielny pohľad na ďalší vývoj Katolíckej cirkvi. Boli tu zastúpení aj predstavitelia radikálnych prúdov v Cirkvi, povedzme radikálni konzervatívci a radikálni progresivisti. Koncilové dokumenty boli – povedzme si to otvorene! – výsledkom búrlivej konfrontácie konzervatívnych a progresívnych síl medzi účastníkmi koncilu. Nezriedka dochádzalo k verbálnym konfrontáciám. Nájsť formulácie, ktoré by boli prijateľné pre čo najväčší počet koncilových otcov, nebolo jednoduché. Hľadanie kompromisov stálo veľa času a námahy. Aj kvôli tomu sa koncil, ktorý mal podľa predstáv pápeža Jána XXIII. trvať tri mesiace, predĺžil na tri roky!

J. M.: A neohrozuje takáto snaha o nachádzanie kompromisov čistotu učenia Katolíckej cirkvi? Veď práve toto vytýkajú koncilu mnohí jeho odporcovia!
K. Dučák: Toto je prejav farizejstva zo strany kritikov koncilu, ktorí by chceli za každú cenu spochybniť učenie DVK. Žiaden koncil v histórii Katolíckej cirkvi sa nezaobišiel bez hľadania kompromisov! V tom nebol DVK nijakou výnimkou. V skutočnosti to bola bežná prax všetkých koncilov v histórii Katolíckej cirkvi. Veď dokonca aj dogmy boli prijímané po predchádzajúcom hlasovaní koncilových otcov!
Veľmi výrečným príkladom je prijatie dogmy o neomylnosti pápežov na Prvom vatikánskom koncile. Definíciu o neomylnosti pápežov pri hlasovaní dňa 13. 6. 1870 odsúhlasilo 451 koncilových otcov a 62 ďalších koncilových otcov súhlasilo s podmienkou, 88 koncilových otcov však definíciu odmietlo. Na štvrtom verejnom zasadaní sa nepomer síl v prospech prijatia dogmy zväčšil. Predlohu schválilo 533 koncilových otcov a dvaja hlasovali proti, avšak už pred hlasovaním opustilo koncil 57 odporcov definície dogmy. Aj oni sa však neskôr podriadili rozhodnutiu koncilu. Už pred opustením koncilu poslal nemecký biskup Emanuel von Ketteler z Mainzu pápežovi list, v ktorom ho ubezpečoval, že sa podriadi a prijme závery koncilu. Nejednotnosť koncilových otcov sa však výrazne prejavila aj v iných záležitostiach. Z 51 návrhov dekrétov, ktoré boli dohodnuté pred koncilom, boli napokon schválené iba dva.
Teda pohoršovať sa nad tým, že znenie dokumentov DVK bolo výsledkom kompromisov, je pokrytectvo najvyššieho stupňa! Je vari niekto tak naivný, aby očakával, že pri takejto vážnej udalosti, pri ktorej sa zišlo 2 392 – to bol najvyšší zaznamenaný počet dňa 8. decembra 1965 – koncilových otcov zo všetkých končín planéty, pôjde všetko ako po masle a že zavládne idylka a absolútna jednota všetkých účastníkov koncilu?! Nikdy v histórii koncilov tomu tak nebolo! Hľadanie kompromisov charakterizuje celé doterajšie dejiny Katolíckej cirkvi. Bez nich by nebol možný vznik Gréckokatolíckej cirkvi, či iných východných Cirkví, zjednotených s Rímom počas celej existencie Katolíckej cirkvi. Ide len o to, aby kompromisy neohrozili čistotu katolíckeho učenia. Katolícka cirkev môže robiť kompromisy v podružných otázkach, ktoré neohrozujú originalitu katolíckeho učenia.

J. M.: Emeritný pápež Benedikt XVI. napísal (citujem z knihy Svetlo sveta): „Svet prijal koncil v interpretácii, ktorú mu predostreli médiá, a nie na základe jeho textov, ktoré takmer nikto nečítal.“ Súhlasíte?
K. Dučák: Samozrejme. Pápež ako priamy účastník koncilu veľmi dobre poznal túto problematiku a vie, o čom hovorí. Nemožno však generalizovať. Sú mnohí fundovaní katolícki teológovia, ktorí poznajú dokumenty DVK do detailov a ich kritika koncilu nie je tendenčná, či dokonca likvidačná, ale naopak, výsostne objektívna a racionálna. Jedným z nich je napríklad kazašský biskup nemeckej národnosti Dr. Athanasius Schneider, O.R.C., ktorý svojou konštruktívnou kritikou koncilových dokumentov ukazuje cestu vpred. Práve takíto teológovia sú pre Katolícku cirkev nádejou do budúcnosti.

J. M.: Hovoríte, že niektoré pasáže dokumentov koncilu nie sú dostatočne detailne vysvetlené, respektíve objasnené. Čo s tým?
K. Dučák: Tých nedostatočne objasnených pasáží je v dokumentoch koncilu minimum v porovnaní s množstvom pasáží koncilu, ktoré sú pozitívnym prínosom pre Cirkev do budúcnosti. Pritom niektoré veci, ktoré sa neustále koncilu vytýkajú ako sporné, sú z hľadiska primárnej logiky aj katolíckeho učenia v poriadku. Isté však je, že v dokumentoch koncilu sú aj pasáže, ktoré pre svoju stručnú formuláciu môžu zvádzať k nesprávnym výkladom. Je preto nevyhnutné, aby Magistérium cirkvi vydávalo vysvetľujúce dokumenty, ktoré by detailne objasňovali tie pasáže koncilových dokumentov, ktoré vyvolávajú disproporcie pri ich výkladoch. Racionálne riešenie, ktoré môže priniesť skutočný progres, predstavuje myšlienka vydať novodobý Syllabus Errorum (Sylabus omylov), v ktorom by boli pápežskou autoritou opravené omyly v interpretáciách DVK. Je to idea, s ktorou prišiel v roku 2010 už spomínaný biskup Athanasius Schneider.
Ďalšou z možností je vydávanie koncilových dokumentov s vysvetlivkami. Ostatne, aj katolícke vydania  Svätého písma obsahujú veľa vysvetliviek, pomocou ktorých Magistérium cirkvi zabezpečuje jednotný katolícky výklad textov Biblie. Je nevyhnutná široká odborná diskusia o koncile, organizovanie vedeckých konferencií a kolokvií, ktoré by sa koncilom zaoberali. Mnohé sa už udiali a to je len a len dobré. Tých možností je jednoducho viac a žiadnu z nich neslobodno opomenúť. Základným princípom všetkých týchto aktivít však musí hermeneutika kontinuity, ktorá nemá alternatívu. Podľa slov emeritného pápeža Benedikta XVI. práve tam, kde Katolícka cirkev pokračovala po koncile v hermeneutike kontinuity, dosiahla pozoruhodné výsledky.

J. M.: Môžete byť konkrétny?
K. Dučák: Bolo by to na dlhšie rozprávanie, ale ja nechcem priveľmi naťahovať tento rozhovor. Preto budem stručný. Sme svedkami nebývalého priblíženia sa anglikánov ku Katolíckej cirkvi. V máji 2017 vydali zástupcovia Katolíckej a Anglikánskej cirkvi dokument s názvom „Mária: Milosť a nádej v Kristu“. Dokument, ktorý bol publikovaný v Seattli a Londýne, deklaruje presvedčenie predstaviteľov oboch cirkví, že prax prosieb k Panne Márii a svätým, aby orodovali za nás u Boha, už „nie je pretrvávajúci teologický dôvod pre cirkevné rozdelenie v týchto záležitostiach“. Anglikánski teológovia prijímajú katolícku oddanosť voči Panne Márii. Ako dosvedčuje M. Roonsmann, anglikánsky kňaz z New Yorku, po medžugorských posolstvách sa mnohí anglikáni začali pravidelne modliť v skupinách ruženec. Aj samotný Roonsmann sa už dlho modlí denne ruženec. A to je len jedna z mnohých udalostí, naznačujúcich, že ekumenizmus návratu sa stal realitou. Tým, ktorí by sa chceli dozvedieť viac podrobností, odporúčam prečítať si moje články, na ktoré je odkázané na konci tohto rozhovoru.

J. M.: Mnohí odporcovia koncilu tvrdia, že koncil spôsobil značný zmätok v radoch katolíckeho kléru i laikov. Prejavom tohto zmätku je hlboká kríza pokoncilovej Cirkvi. Súhlasíte s takýmto tvrdením?
K. Dučák: To je skreslený, tendenčný pohľad na vec. Realitou súčasnej Katolíckej cirkvi sú mnohé deformácie, v žiadnom prípade ich však nemožno hádzať na koncil. Toto je veľmi lacný trik, ktorý určite nepomôže pri riešení situácie. Mnohé deformácie v živote súčasnej Katolíckej cirkvi cielene spôsobovali a dodnes spôsobujú liberáli, slobodomurári a ultramodernisti každého druhu, ktorí zámerne deformovali a stále sa usilujú deformovať učenie koncilu. Mnohé zmätky však vznikli takpovediac prirodzeným vývojom, respektíve v dôsledku ľudskej nedokonalosti.

J. M.: Čo máte konkrétne na mysli?
K. Dučák: Mnohé myšlienky koncilu ostali nepochopené, iné sa zvrhli, respektíve pri ich realizácii v praxi života Cirkvi došlo k závažným pochybeniam a omylom.

J. M.: Ako k tomu mohlo dôjsť?
K. Dučák: Ak sa hovorí, že nikto nespadol učený z neba, to isté platí aj o katolíckych teológoch a katolíkoch všeobecne. Katolícku cirkev tvoria ľudia, nedokonalé stvorenia. A ak chcú ľudia robiť niečo nové, niečo, s čím nemali v minulosti skúsenosti, musia sa najprv učiť. Ak nie je iná možnosť, učia sa na vlastných chybách. Nie je to vlastne nič nové. Tak to bolo v minulosti často. Vývoj ľudstva je plný omylov, ktoré sprevádzali veľké objavy. Vieme, že Krištof Kolumbus do smrti neuveril tomu, že objavil nový kontinent. Myslel si, že sa v skutočnosti doplavil k brehom Indie plavbou z Európy smerom na západ. Celý pokrok ľudskej spoločnosti spočíval doslova v odhaľovaní a naprávaní predchádzajúcich omylov. DVK zaviedol do praxe mnohé prvky, s ktorými Katolícka cirkev v minulosti nemala dostatok skúseností, takže pri ich praktickej realizácii sa zákonite učila aj na vlastných chybách.

J. M.: Napríklad...
K. Dučák: Napríklad laický apoštolát. V tomto prípade nejde o „objav“ DVK. Je potrebné si uvedomiť, že DVK nestaval na „zelenej lúke“, ale zohľadnil celú tradíciu Katolíckej cirkvi od dôb apoštolov až po 60. roky 20. storočia. O učení koncilu možno konštatovať ono klasické: Nihil sub sole novum (Nič nového pod slnkom). Všetko tu už v nejakej podobe bolo i v minulosti a koncil na toto dedičstvo nadviazal. Ani laický apoštolát nebol úplne novou myšlienkou. Už svätý pápež Pius X. sa pri jednom rozhovore s kardinálmi vyjadril, že to najdôležitejšie pre spásu spoločnosti nie je stavba škôl alebo kostolov, ale že „každá farnosť musí disponovať skupinou osvietených, bezúhonných, rozhodných a skutočne apoštolských laikov“. Veľkým horliteľom laického apoštolátu bol svätý Vincent Pallotti, zakladateľ Združenia katolíckeho apoštolátu (ZKA), ktorý bol aj jedným z patrónov DVK. Koncil uviedol do praxe požiadavky pápeža Pia X. i svätého Vincenta Pallottiho.
Po koncile sa však stalo to, čo sa v podobných prípadoch stáva. V dôsledku nedostatočných praktických skúseností s realizáciou laického apoštolátu sa táto prax v mnohých prípadoch zvrhla. Laici si začali uplatňovať vyššie právomoci, než im v zmysle učenia DVK i následných dokumentov Magistéria Cirkvi prislúcha, a začali duchovným vnucovať svoje predstavy o pastorácii i fungovaní farností. Vo Francúzsku to došlo dokonca až tak ďaleko, že – ako uvádza abbé Yosef  Hutta v jednom rozhovore pre denník Postoj – tam laici vykonávajú liturgické úkony, prináležiace iba kňazom, ba určujú kňazovi, koľko čítaní bude na svätej omši, čo sa na liturgiu hodí a čo nie, o čom má kňaz kázať, atď. Natíska sa otázka: Je koncil na vine tomu, že niekto deformuje pôvodné zámery koncilových otcov? Bol laický apoštolát omyl koncilu? Ak by sme takto uvažovali, museli by sme konštatovať, že sa mýlil aj svätý pápež Pius X. a svätý Vincent Pallotti.

J. M.: A čo ekumenizmus? Práve ekumenizmus je často terčom kritiky kritikov koncilu.
K. Dučák: Ak chápeme ekumenizmus ako návrat k pôvodnej jednote kresťanov, je ekumenizmus nevyhnutný a nemá alternatívu. Nie je teda otázkou, či ekumenizmus, otázkou je, ako ekumenizmus realizovať bez narušenia čistoty katolíckeho učenia. Práve v ekumenickom dialógu s kresťanmi nekatolíkmi dosiahla naša Cirkev veľké úspechy.

J. M.: Aké konkrétne?
K. Dučák: Ako som už uviedol, realitou súčasnosti sa stal ekumenizmus návratu. Čoraz viac protestantov sa modlí ruženec.  V luteránskych kostoloch predovšetkým vo Švédsku sa v čoraz väčšej miere objavujú sochy a obrazy Panny Márie. Protestanti o nej s ľútosťou hovoria ako o Matke, ktorú svojou nerozvážnosťou stratili. Mohol by som o tom dlho hovoriť, ale to by sa tento rozhovor natiahol na neúnosnú mieru, preto aj v tomto prípade odporúčam prečítať si moje články, na ktoré je odkázané na konci rozhovoru. V nich nájdu čitatelia podstatne viac hodnoverných faktov o ekumenizme návratu.
  
J. M.: Kritici vytýkajú koncilu, že – zjednodušene povedané – išiel priveľmi v ústrety protestantom a inovercom vôbec.
K. Dučák: Kategoricky odmietam takéto interpretácie. Koncil bol bytostne katolícky. Najlepším dôkazom je jeho mariánsky charakter. Žiaden iný koncil v dejinách Katolíckej cirkvi nepodal takú rozsiahlu syntézu katolíckej náuky o mieste Panny Márie v tajomstve Krista a Cirkvi. Práve mariánsky charakter bol jedným zo špecifík DVK. Koncil bol okrem iného zverený pod patronát Panny Márie a svätého Jozefa. Ôsma kapitola dogmatickej konštitúcie Lumen Gentium nesie názov „Blahoslavená Bohorodička Panna Mária v tajomstve Krista a Cirkvi“ a je celá venovaná Panne Márii a jej úlohe v dejinách spásy. Koncil zdôraznil trvalú a nespochybniteľnú platnosť všetkých mariánskych dogiem, ktoré doposiaľ prijala Katolícka cirkev ako jediná cirkev a jediné náboženstvo na svete. Tým koncil nespochybniteľne deklaroval svoju rýdzu katolícku identitu. Nemôže byť ani najmenších pochýb o tom, že sa konal sa pod záštitou Ducha Svätého a pod patronátom Panny Márie a svätého Jozefa.

J. M.: Ak je to tak, prečo podľa vás dochádza k takej dezinterpretácii záverov koncilu? Sme natoľko ovplyvnení médiami a sekularizmom? Stratili sme schopnosť (aj v Cirkvi) rozlišovať sakrálne a profánne, dobré a zlé? A ako možno vyhodnotiť napríklad údaje, ktoré priniesol francúzsky historik a filozof Alain Besançon v stati Cesty katolíckeho ateizmu? (Píše, že v roku 1960 bolo pokrstených 94 percent Francúzov, dnes ich nie je viac než tretina, pritom nedeľnú omšu navštevujú len tri percentá katolíkov a vo vekovom segmente desať až päťdesiat ročných je vo Francúzsku viac moslimov ako kresťanov.)
K. Dučák: Vo svojich otázkach sám naznačujete odpovede. Médiá spôsobili veľa zla, hoci sú aj médiá verné Katolíckej cirkvi. Lenže tie sekulárne majú výraznú prevahu a triumfujú. Musíme si uvedomiť, že sekularizácia spoločnosti nie je objavom posledných desaťročí. Už od čias humanizmu a renesancie ľudská spoločnosť začala preferovať antropocentrizmus na úkor teocentrizmu. A platí to nielen o Francúzsku, ale o celej západnej civilizácii, prežívajúcej hlbokú krízu.
V novoveku proces sekularizácie Západu urýchlili dve veľké revolúcie: Veľká francúzska revolúcia a priemyselná revolúcia v Anglicku. Dnes prežívame technokratickú revolúciu. Veda a technika, ktorá mala ľudstvu slúžiť, sa človeku vymkla spod kontroly. Militantný nástup technokracie zatláča do úzadia hodnoty, ktoré nie sú materiálne a presadzuje sa kultúra techniky bez ducha, bezbrehá kultúra konzumu, pre ktorú sa duchovné hodnoty stávajú neprijateľnou prekážkou. Ale toto som už dosť podrobne rozoberal v predchádzajúcom rozhovore o kríze západnej civilizácie, preto sa teraz k tomu nebudem vracať. Keďže však je toto rozhovor o poslednom koncile, predpokladám, že chcete odo mňa počuť názor o súvise tohto koncilu so súčasnou krízou Katolíckej cirkvi.

J. M.: Predpokladáte správne.
K. Dučák: No dobre. Keďže sa netajím tým, že som obhajcom posledného koncilu, v záujme objektivity odpoviem slovami človeka, ktorý nielenže nebol obhajcom DVK, ale naopak, roky vystupoval ako jeho plamenný odporca. Arcibiskup Lefebvre – lebo o ňom je reč – sa v jednom rozhovore vyjadril na adresu DVK takto: „Nepovedal by som, že Druhý vatikánsky koncil by bol schopný zabrániť tomu, čo sa deje v Cirkvi dnes. Modernistické myšlienky prenikli všade už dávno a toto nebolo dobré pre Cirkev…“ Čo znamenajú tieto slová? Arcibiskup Lefebvre dal jasne najavo to, čo tu tvrdím od samého začiatku. Sekularizačné tendencie boli v ľudskej spoločnosti prítomné už po stáročia a koncil nemal šancu tento trend zvrátiť.
Ostatne, dostala sa mi do rúk štatistika návštev nedeľných bohoslužieb v Katolíckej cirkvi v období od roku 1950 až do roku 2011. Žiaľ, skoršie štatistické údaje nie sú k dispozícii, takže sme odkázaní len na údaje od roku 1950. Tie hovoria jasnou rečou. Zacitujem zo štatistiky: v roku 1950 navštevovalo nedeľné bohoslužby 50,6 % všetkých katolíkov a odvtedy účasť katolíkov na nedeľných bohoslužbách kontinuálne klesala až do roku 2011. Napríklad v roku 1955 sa na katolíckych svätých omšiach zúčastňovalo ešte 48,4 % všetkých katolíkov, v roku 1960 to bolo už len 46,3 % v roku 1965 len 42,6 % katolíkov prišlo na nedeľné sväté omše, v roku 1970, teda 5 rokov po koncile, 37,3 %, v roku 1975 ešte 32,7 %, v roku 1980 iba 27,0 % a naďalej to kontinuálne klesalo. Už len stručne: rok 1985 – 24,8 %, rok 1990 – 21,9 %, rok 1995 – 18,6 %, rok 2000 – 16,5 %, rok 2005 – 14,3 % a rok 2011 – 12,3 %.
Vidíme teda niekoľko signifikantných skutočností. Predovšetkým: prepad návštev katolíckych kostolov sa nezačal po DVK, ale už omnoho skôr. Štatisticky to môžeme doložiť minimálne od roku 1950. Trend úbytku počtu veriacich na katolíckych bohoslužbách je kontinuálny a vôbec nie je zreteľný významný vplyv koncilu na znižovanie návštevnosti svätých omší. Aj táto štatistika teda potvrdzuje slová arcibiskupa Lefebvra.
Mám k dispozícii aj iné štatistické údaje, ale tie som už uverejnil v článku o DVK, ktorý bol takisto publikovaný v PriestorNete a na ktorý odkazujem na konci rozhovoru. A ak už spomínate Francúzsko, práve tam dostala Katolícka cirkev veľa úderov, z ktorých sa dodnes nemôže spamätať. Možno to bude znieť tak trochu provokatívne, ale mňa neudivuje kríza Katolíckej cirkvi vo Francúzsku. Skôr u mňa vzbudzuje úctu fakt, že Katolícka cirkev v tejto krajine vôbec prežila.

J. M.: To myslíte vážne?
K. Dučák: No, v princípe áno. Katolícka cirkev vo Francúzsku bola od konca 18. storočia vystavená ťažkým skúškam. Veľká francúzska revolúcia bola skutočným masakrom, ktorý zdecimoval francúzskych katolíkov. No aj potom existovali vo francúzskej spoločnosti silné sekularizačné tendencie. Vlna „kultúrnych vojen“, ktoré sa prehnali Európou v 70. rokoch 19. storočia, neobišla ani Francúzsko. V roku 1875 sa Francúzsko stalo znovu republikou a v nasledujúcom roku získali liberáli všakovakého razenia väčšinu vo francúzskom parlamente. Liberáli okamžite začali prijímať protikatolícke zákony v snahe vytlačiť Cirkev úplne na okraj spoločnosti. V roku 1905 presadili zákon o oddelení Cirkvi od štátu. Všetok cirkevný majetok prešiel do vlastníctva štátu a Katolícka cirkev čoraz viac strácala svoj vplyv na spoločenské dianie. Liberáli dodnes považujú za svoj veľký úspech realizáciu ich ideálu sekularizovanej republiky a Cirkev je stále viac v defenzíve. Lenže tá sekularizovaná francúzska spoločnosť sa zmieta v čoraz väčších problémoch a vôbec nie je náhoda, že v krajine takým tempom narastá počet moslimov. Možno je to dokonca Boží zámer. Boh vždy trestal neverných kresťanov. Nemožno vylúčiť, že práve bojovný islam je nástrojom Božieho trestu, vďaka ktorému sa raz Francúzi obrátia k pravému Bohu.

J. M.: A úplne nakoniec: Keď zvážime všetky spomenuté faktory, aké je vlastne ovocie DVK?
K. Dučák:  Mimoriadne bohaté a požehnané.

J. M.: Napriek všetkým nedostatkom?
K. Dučák:  Napriek všetkým nedostatkom.

J. M.: Ďakujem za rozhovor.

::
Z článkov Karola Dučáka:

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.