11. mája 2017

Ekumenizmus návratu sa stáva realitou

Karol Dučák
Ekumenizmus Druhého vatikánskeho koncilu priniesol Katolíckej cirkvi v pokoncilovom období veľa pozitívneho, ale, žiaľ, jeho praktická realizácia bola poznamenaná aj mnohými chybami. Tento stav spôsobil jednak nedostatok skúseností s ekumenizmom predovšetkým vo vzťahu k protestantom, priveľká horlivosť niektorých katolíckych teológov, niektoré nedostatočne rozpracované a vysvetlené pasáže koncilových dokumentov, ale aj zámerné deformácie koncilového učenia, ktoré rozširovali liberáli a slobodomurári, infiltrovaní v štruktúrach Katolíckej cirkvi. 
Po vyše polstoročí od ukončenia koncilu je dostatok dôvodov na bilancovanie výsledkov, ktoré ekumenický dialóg priniesol. V čom spočíval nespochybniteľný dejinný prínos koncilu vo vzťahu Katolíckej cirkvi ku kresťanom nekatolíkom? Čo zmenil k lepšiemu?

Prínos Druhého vatikánskeho koncilu vo vzťahu Katolíckej cirkvi ku kresťanom nekatolíkom sa dá zhrnúť do niekoľkých bodov:
1. Sebareflexia Katolíckej cirkvi.
V minulosti bolo bežné obviňovať za vznik schiziem nekatolíkov. Vina predstaviteľov Katolíckej cirkvi na schizmách bola neraz bagatelizovaná a objektívnemu rozboru skutočných príčin schiziem sa na katolíckej strane nevenovala dostatočná pozornosť. Toto sa Katolíckej cirkvi často vypomstilo. Každá akcia totiž zákonite vyvoláva reakciu, preto inoverci reagovali na dešpekt zo strany Katolíckej cirkvi nenávisťou, odmietaním, nedôverou. Iniciatívne využívali každú chybu, ktorej sa dopustili hodnostári Katolíckej cirkvi kedykoľvek v dejinách kresťanstva v snahe usvedčiť katolíkov z dvojtvárnosti a falošnosti. Bolo zjavné, že takáto zákopová vojna medzi katolíkmi a nekatolíkmi nemohla priniesť pozitívne ovocie. Najväčšia zásluha Druhého vatikánskeho koncilu spočívala v tom, že po prvý raz oficiálne priznal spoluvinu Katolíckej cirkvi na mnohých schizmách minulosti. V koncilovom dekréte o ekumenizme sa píše: „No v neskorších storočiach skrsli ešte väčšie nezhody a nemalé spoločenstvá sa oddelili od plnej vospolnosti s Katolíckou cirkvou, zavše nie bez viny ľudí z jednej i druhej strany.“ (Poznámka pod článkom č. 1)
Tým sa jednak samotná Katolícka cirkev očistila vo vlastných očiach a zaujala správny postoj k chybám svojich predstaviteľov v minulosti, no zároveň sa zriekla dešpektu voči pravoslávnym veriacim či protestantom a zahrnula ich láskou, ktorá je najcharakteristickejšou vlastnosťou katolíka. Tým odbúrala bariéru vzájomnej zášti, upodozrievania, odcudzenia, ktorá po stáročia oddeľovala Katolícku cirkev od kresťanov nekatolíkov.
2. Zbavenie viny súčasných kresťanov nekatolíkov za hriech schizmy.
Koncil deklaroval, že „tých, čo prichádzajú na svet v týchto spoločenstvách teraz a sú v nich vychovávaní vo viere v Krista, nemožno obviňovať z hriechu rozkolu a Katolícka cirkev ich k sebe vinie s bratskou úctou a láskou“. (2)
Katolícka cirkev neraz v minulosti vyjadrovala nadradenosť a aroganciu vo vzťahu ku kresťanom nekatolíkom. Toto však bolo neospravedlniteľné. Ak môžeme vo vzťahu ku kresťanom nekatolíkom hovoriť o nadradenosti, tak jedine o nadradenosti katolíckeho učenia. Katolíci majú jedinú pravú vieru, ale ako ľudia nie sú o nič lepší ako pravoslávni veriaci či protestanti, ba v mnohých prípadoch sú horší. Toto pred Druhým vatikánskym koncilom nebolo dostatočne jasne diferencované. Odstránenie pocitu nadradenosti katolíkov umožnilo kresťanom nekatolíkom zblížiť sa s Katolíckou cirkvou a objavovať krásy katolíckeho učenia bez bariér vo vzájomných vzťahoch.
3. Podiel viny katolíkov na pretrvávajúcom rozdelení kresťanstva.
Na túto skutočnosť poukazuje koncil slovami: „Hoci totiž Katolícka cirkev dostala všetku od Boha zjavenú pravdu a všetky prostriedky milosti, predsa jej členovia si nimi neslúžia s potrebnou horlivosťou, takže tvár Cirkvi sa javí našim oddeleným bratom i celému svetu menej žiarivou, a tým sa spomaľuje rast Božieho kráľovstva. Preto sa všetci katolíci majú usilovať o kresťanskú dokonalosť...“ (3)
4. Naliehavosť obrátenia katolíkov.
Z predchádzajúceho textu vyplýva, že katolíci, aj keď dostali všetku od Boha zjavenú pravdu a všetky prostriedky milosti, v mnohých prípadoch ich nevyužívajú naplno a preto často nepredstavujú pre inovercov príťažlivý vzor, ktorý by ich priťahoval ku Katolíckej cirkvi. Koncil preto vyjadril naliehavosť vnútorného obrátenia nás katolíkov, pretože pravý ekumenizmus „nejestvuje bez vnútorného obrátenia“. (4)

Pôvodným zámerom ekumenizmu v zmysle dokumentov koncilu nebolo relativizovanie katolíckeho učenia ani jeho prispôsobovanie učeniu inovercov. Práve naopak, koncil vymedzil jasné pravidlá pre ekumenizmus v záujme zachovania neporušenosti katolíckeho učenia. V dokumentoch koncilu sú zakotvené viaceré zábezpeky proti možným deformáciám výkladu učenia o ekumenizme, ktoré môžeme zhrnúť do niekoľkých bodov:
A. Odsúdenie falošného irenizmu.
V dokumente Unitatis redintegratio je okrem iného uvedené: „Bezpodmienečne treba jasne vyložiť celú náuku. Nič nie je také vzdialené od ekumenizmu ako falošný irenizmus, ktorým sa narúša čistota katolíckeho učenia a zatemňuje sa jeho pravý a nepochybný zmysel.“ (5)
B. Vylúčenie indiferentizmu a synkretizmu z ekumenickej činnosti.
Dekrét Ad gentes zase uvádza: „Pokiaľ to povoľujú náboženské pomery, nech sa organizuje ekumenická činnosť takým spôsobom, aby sa vylúčila akákoľvek forma indiferentizmu a synkretizmu...“ (6)
C. Požiadavka výsostne katolíckej povahy ekumenických aktivít.
Koncil sa nielenže nesnažil za každú cenu o návrat odlúčených kresťanských cirkví k Rímu, ale naopak vystríhal pred neuváženým prístupom k ekumenizmu slovami: „Tento posvätný cirkevný snem povzbudzuje veriacich, aby sa chránili akejkoľvek ľahkovážnosti alebo nerozumnej horlivosti, lebo by to mohlo škodiť ozajstnému pokroku jednoty. Veď ich ekumenické aktivity môžu byť len plne a úprimne katolícke, a teda verné pravde, ktorú sme prijali od apoštolov a otcov, a v súlade s vierou, ktorú Katolícka cirkev vždy vyznávala...“ (7)
V zmysle koncilových dokumentov teda ekumenizmus nesmie byť v rozpore s Tradíciou Cirkvi!
D. Zverenie ekumenických aktivít Katolíckej cirkvi do Božej vôle.
Veľmi dôležitá je skutočnosť, že koncil si nikdy neprisvojil výsadu rozhodovať s definitívnou platnosťou o obnovení pôvodnej jednoty všetkých kresťanov. Konciloví otcovia v pokore pred Božím majestátom zverili ďalší vývoj v tejto oblasti do Božích rúk. Koncil nestanovil snahu o obnovu pôvodnej jednoty kresťanov ako nevyhnutný a absolútny cieľ Katolíckej cirkvi do budúcnosti. V dekréte Unitatis redintegratio sa okrem iného uvádza, že „sväté predsavzatie obnoviť jednotu všetkých kresťanov v jedinej Kristovej Cirkvi presahuje ľudské sily a schopnosti. Preto všetku svoju nádej skladá do modlitby Kristovej za Cirkev, do lásky Otcovej k nám a do sily Ducha Svätého“. (8)

Ilustračná snímka: PriestorNet
Napriek všetkým týmto zábezpekám však dochádzalo a dodnes dochádza k deformáciám a vážnym omylom v ekumenickom dialógu. Problémy vo vnútri Katolíckej cirkvi spôsobili niektoré nedostatočne rozpracované a vysvetlené pasáže v koncilových dokumentoch, ale predovšetkým nerešpektovanie základných zásad koncilového učenia a jeho zámerné deformovanie, ktoré presadzovalo nemálo liberálnych katolíckych teológov. Ich zavinením sa v Cirkvi rozširovali relativistické teórie, usilujúce sa zdôvodniť náboženský pluralizmus. Tým sa misionárske poslanie Katolíckej cirkvi ocitlo v nebezpečenstve a to prinútilo pápežov reagovať. Bolo potrebné prehodnotiť vzťah Katolíckej cirkvi ku kresťanským nekatolíckym cirkvám.
Z pokoncilového obdobia si mimoriadnu pozornosť zaslúži dokument, ktorý vydala Kongregácia pre náuku viery na čele s jej prefektom kardinálom Josephom Ratzingerom, neskorším pápežom Benediktom XVI. Je to vyhlásenie Dominus Iesus – O jedinečnosti a všeobecnom spásonosnom poslaní Ježiša Krista a Cirkvi, vydané 6. augusta 2000 v Ríme, v sídle Kongregácie pre náuku viery. Toto vyhlásenie dňa 16. 6. 2000 svojou apoštolskou autoritou schválil a nariadil zverejniť pápež Ján Pavol II.
Dokument okrem iného prehodnocuje aj vzťah Katolíckej cirkvi ku kresťanským nekatolíckym cirkvám ako dôležitý predpoklad správneho prístupu k ekumenickému dialógu. Sú v ňom uvedené aj tieto slová:
„Cirkvi, ktoré i keď nie sú v dokonalom spoločenstve s Katolíckou cirkvou, zostávajú s ňou spojené prostredníctvom veľmi úzkych zväzkov, ako je apoštolská postupnosť a pravá Eucharistia, sú opravdivými miestnymi cirkvami. Preto Kristova Cirkev je prítomná a činná aj v týchto cirkvách, i keď im chýba plné spoločenstvo s Katolíckou cirkvou, keďže neprijímajú katolícku náuku primátu, ktorý objektívne má a z vôle Božej uplatňuje v celej Cirkvi rímsky biskup. Naopak, cirkevné spoločenstvá, ktoré si neuchovali platný episkopát a pravú, plnú podstatu eucharistického tajomstva, nie sú cirkvami v pravom zmysle slova...“ (9)
V zmysle dokumentu sú pravé kresťanské cirkvi iba tie, ktoré si zachovali platný episkopát a pravú plnú podstatu eucharistického tajomstva. Sú to ortodoxné cirkvi, medzi ktorými veľkosťou vyniká Pravoslávna cirkev v Rusku. Protestantské cirkvi, ktoré nemajú vysvätených kňazov a neuchovali si pravú Eucharistiu, nie sú kresťanskými cirkvami v pravom zmysle slova. Sú iba istým druhom spoločenstiev veriacich v Krista. Práve vtedajší prefekt kongregácie dosiahol neskôr ako pápež Benedikt XVI. významné úspechy na poli ekumenizmu. Ale k tomu sa ešte dostaneme.
Ako už bolo uvedené, ekumenický dialóg Katolíckej cirkvi s kresťanmi nekatolíkmi bol z rôznych príčin sprevádzaný mnohými omylmi a pochybeniami. Zákonite však prináša aj ušľachtilé ovocie. Nesmierne úsilie o zblíženie z oboch strán a početné modlitby za obnovenie jednoty kresťanstva nemohli ostať neodmenené Božím majestátom.
Zvlášť u protestantov nastáva výrazný pohyb a dochádza tu k novodobému fenoménu, ktorý zvykne byť označovaný ako ekumenizmus návratu. Ako sa tento fenomén prejavuje konkrétne? Pozrime sa do niektorých tradične protestantských krajín, ako tam prebieha ekumenizmus návratu. Začnime krajinou, ktorá bola v poslednej dobe často spomínaná v súvislosti s návštevou pápeža Františka.
Vo Švédsku sa luteráni vo svojich kostoloch (hoci – ako sa pri istej príležitosti vyjadril emeritný pápež Benedikt XVI. – luteránske kostoly nie sú kostoly v pravom slova zmysle, pretože nemajú svätostánok) v čoraz väčšej miere modlia ruženec a umiestňujú do nich sochy a obrazy Panny Márie. Protestanti o nej s ľútosťou hovoria ako o Matke, ktorú svojou nerozvážnosťou stratili.
Zvlášť obľúbený je obraz Matky Božej Częstochowskej, keďže vo Švédsku žije veľa poľských imigrantov. Salezián Ryszard Flakiewicz, rektor poľskej katolíckej misie vo Švédsku, to komentoval slovami: „Boli sme veľmi prekvapení, vidiac takéto obrazy v protestantských kostoloch.“ (10)
V luteránskom kostole Kataríny v Štokholme stojí socha Panny Márie. Veriaci sa tam pravidelne modlia ruženec. Možno nájsť aj brožúry, ktoré vysvetľujú, ako sa modliť k Panne Márii. Socha Panny Márie v životnej veľkosti je aj v katedrále v Uppsale. V Oskarströme na juhu krajiny je mariánska svätyňa. Každoročne sa pútí na toto miesto zúčastňuje asi 1 500 ľudí. Navyše, švédski luteráni organizujú púte do Ríma. Každý rok v tejto škandinávskej krajine konvertuje na katolícku vieru okolo sto luteránov. Najväčším ziskom pre Katolícku cirkev vo Švédsku bola konverzia pastorov Ulfa Ekmana a Larsa Ekbalda. Posledne menovaný sa pri istej príležitosti vyjadril: „Myslím, že ak niekto počuje hlas Pána a je ochotný ísť za ním, stane sa katolíkom.“ (11)
Bývalým luteránom je aj biskup Anders Arborelius, ktorý sa narodil v rodine švédskych aristokratov vo Švajčiarsku. Je to prvý rodený Švéd na biskupskom stolci vo Švédsku od čias reformácie. Preto v tejto tradične protestantskej oblasti možno vidieť silné známky oživenia katolíckej viery. (12)
Obdivuhodný je aj rast povolaní vo Švédsku. Na 103 000 švédskych katolíkov pripadá sedemnásť seminaristov (stav v roku 2014). Pre porovnanie, vo viedenskej arcidiecéze je trojnásobný počet veriacich, no seminaristov tu nie je ani dvojnásobok počtu Švédov, ktorí sa pripravujú na kňazstvo. (13)

Ku konverziám však dochádza aj v iných krajinách Škandinávie a vo Veľkej Británii.
Rastie, aj keď veľmi pomaly, počet katolíkov vo Fínsku. Prispieva k tomu tak prisťahovalectvo zahraničných katolíkov do krajiny, ako aj konverzie fínskych protestantov na katolícku vieru. (14)
Výrazné oživenie prežíva katolicizmus aj v Nórsku. Dokonca, ako tvrdí Bonifatius werk der deutschen Katholiken, nórska Katolícka cirkev rastie takým tempom ako azda žiadna iná v Európe. Čo je obzvlášť dôležité, je to Cirkev mladých.  Až 42,76 percenta jej členov sa narodilo v roku 1980 alebo neskôr. Rastie počet duchovných povolaní rodených Nórov. Napríklad z 83 kňazov v Nórsku (stav v roku 2010) sa ich 20 narodilo v Nórsku. Celé tri štvrtiny rodených Nórov v kňazskej službe sú konvertiti. Celkový počet konverzií inovercov na katolícku vieru v krajine je pomerne stabilný a pohybuje sa okolo čísla 100 konvertitov ročne. (15)
Katolíci v Severnej Európe získavajú nové kostoly a farnosti. Bez zahraničnej pomoci by to však nebolo možné. Preto im pomáha predovšetkým finančne silná Katolícka cirkev v Nemecku. Okrem katolíckeho spolku Bonifatius werk der deutschen Katholiken im pomáha aj Ansgar-Werk v biskupstve Münster, podporujúci katolíkov v Dánsku, Fínsku, Islande, Nórsku a Švédsku.
Aj vďaka tejto pomoci počet katolíkov na severe Európy rastie. Prispievajú k tomu viaceré faktory: rastúci počet pracujúcich zo zahraničia, krsty dospelých, ako aj konverzie luteránov do Katolíckej cirkvi. Ansgar-Werk nesie svoje meno po patrónovi Severu, svätom Ansgarovi, ktorý sa narodil v roku 801 a zomrel 3. februára 865 v Brémach. (16)
Zaujímavý jav možno pozorovať v kolíske luteranizmu, v Nemecku. V roku 2010 bol v  regensburskej diecéze vysvätený za katolíckeho kňaza 62-ročný Peter Kemmether, otec štyroch detí. Tento bývalý evanjelický pastor konvertoval na katolícku vieru, ukončil svoje teologické vzdelanie a získal pápežské povolenie na kňazskú vysviacku, hoci nežije v celibáte. Toto unikátne riešenie má svoj pôvod v encyklike pápeža Pavla VI. Sacerdotalis caelibatus z roku 1967. Už pred Kemmetherom bolo vysvätených v tejto diecéze deväť bývalých protestantských duchovných za katolíckych kňazov. Podobných prípadov je nemálo aj v iných nemeckých diecézach.
Vysviacky bývalých protestantských duchovných za katolíckych kňazov nie sú zriedkavé ani v USA. Napríklad v tom istom roku ako Peter Kemmether, teda v roku 2010, bol v Spojených štátoch vysvätený za kňaza 59-ročný Philip Johnson, otec štyroch detí, ktorý bol predtým devätnásť rokov luteránskym pastorom. (17)
Konverzií protestantov na katolicizmus pribúda aj na juhu USA, ktorý bol tradične protestantský. Obzvlášť silný je prílev nových katolíkov z radov bývalých protestantov v diecéze Knoxville, Tennessee. (18)
Rýchlym tempom pribúdajú aj konverzie anglikánov na katolícku vieru. Už v roku 1980 vydal pápež Ján Pavol II. dokument Pastoral Provision, ktorý umožnil vysvätenie ženatých anglikánskych duchovných za katolíckych kňazov a vytváranie personálnych farností pre veriacich anglikánskej tradície. Podľa jedného zdroja prvá takáto farnosť vznikla 15. 8. 1983 v americkom meste San Antonio. Do jej čela bol postavený  bývalý pastor episkopálnej cirkvi Christopher Phillips. Farnosť začínala s osemnástimi veriacimi, medzi ktorými bola aj pastorova žena a jeho tri deti. Spočiatku sa zhromažďovali v prenajatých halách, časom si však postavili vlastný kostol a školu. Za viac ako tridsať rokov existencie sa počet veriacich zvýšil na približne 2500 ľudí, a škola (vyše 500 študentov) získala povesť najlepšej katolíckej školy v Texase. (19)

Dielo pápeža Jána Pavla II. rozvinul jeho nástupca pápež Benedikt XVI. Platnosť dokumentu Pastoral Provision jeho predchodcu bola obmedzená na územie USA, avšak narastal záujem anglikánov o pripojenie ku Katolíckej cirkvi aj v iných krajinách. Preto pápež Benedikt XVI. vytvoril podmienky na prijímanie anglikánov do Katolíckej cirkvi v celosvetovom meradle vydaním Apoštolskej konštitúcie Anglicanorum coetibus dňa 9. 11. 2009. Konštitúcia umožnila vytvárať vlastné cirkevné štruktúry, osobné ordinariáty, pre anglikánov, ktorí chcú vstúpiť do Katolíckej cirkvi. V týchto ordinariátoch bolo veriacim dovolené ponechať si anglikánske tradície pri súčasnom spoločenstve s pápežom. Významný moment nastal v roku 2011, keď vznikol osobný ordinariát Panny Márie z Walsinghamu pre Anglicko a Wales. V roku 2012 vznikli osobné ordinariáty pre USA a Austráliu.
V tejto súvislosti sa žiada dodať, že ku konverziám anglikánov na katolícku vieru dochádzalo aj v minulosti. Veľmi známym je prípad váženého anglikánskeho teológa 19. storočia J. H. Newmana, ktorý nielenže sám konvertoval na katolícku vieru, ale pred svojou konverziou založil Oxfordské hnutie, pokúšajúce sa vrátiť Anglikánsku cirkev k jej katolíckym koreňom. Zomrel ako kardinál Katolíckej cirkvi a bol blahorečený pápežom Benediktom XVI. v roku 2010. V súčasnej dobe sa skúma nevysvetliteľné uzdravenie mladej americkej matky, prosiacej o kardinálov príhovor, a ak odborníci dospejú k záveru, že uzdravenie je Božím znamením o Newmanovej svätosti, bude pápež vyzvaný kanonizovať ho. (20)
V súčasnosti existujú tri ordinariáty pre veriacich anglikánskej tradície: Panny Márie z Walsinghamu v Anglicku, Walese a Škótsku, Katedry svätého Petra v Spojených štátoch a Kanade a Našej Panej Južného kríža v Austrálii. V súčasnosti majú takmer 200 kňazov, niekoľko seminaristov a 20 rehoľníčok. Počet veriacich rýchlo rastie a blíži sa k číslu 20 tisíc. Ordinariáty používajú pri liturgii svätej omše novo vytvorený rítus pre anglikánskych konvertitov podľa misála schváleného pápežom Františkom. Držia sa anglikánskej tradície vešpier, anglikánskej zborovej tradície a majú ženatých kňazov. (21)
Práve návrat anglikánov do lona materskej Cirkvi je brilantným príkladom ekumenizmu návratu, ktorý začína prinášať to najušľachtilejšie ovocie. Protestantské Cirkvi vymierajú. Na príčine je predovšetkým ich nezvratný morálny úpadok. Zvlášť odpudzujúcim prejavom tohto úpadku je fakt, že luteránska „biskupka“ v Štokholme žije v lesbickom vzťahu s inou ženou.
Aj medzi protestantmi sú však ľudia túžiaci po pravej viere, preto zákonite inklinujú ku katolicizmu. Poslední pápeži vypočuli naliehavé volanie protestantov, túžiacich po plnom spoločenstve s Katolíckou cirkvou, a tak najpočetnejšia cirkev naďalej rastie aj na úkor protestantských cirkví.

Poznámky:
(1) Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 3.
(2) Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 3.
(3) Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 4.
(4) Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 7.
(5) Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 11.
(6) Druhý vatikánsky koncil, dekrét Ad gentes, č. 15.
(7) Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 24.
(8) Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 24).
(9) CONGREGATIO PRO DOCTRINA FIDEI. DECLARATIO De Iesu Christi atque Ecclesiae unicitate et universalitate salvifica. AAS 92 (2000), n. 17, s. 758–759.
(10) Citované podľa: Szwedzi wracają do Mamy. In: Parafia na Wrzecionie. Dostupné na internete: parafia-wrzeciono.pl.
(11) Citované podľa: Szwedzi wracają do Mamy. In: Parafia na Wrzecionie. Dostupné na internete: parafia-wrzeciono.pl.
(12) Porov. Szwedzi wracają do Mamy. In: Parafia na Wrzecionie. Dostupné na internete: parafia-wrzeciono.pl.
(13) Porov. Mazurczak F. A Catholic Revival in Northern Europe. In: The Catholic Thing. Dostupné na internete: thecatholicthing.org.
(14) Porov. Chmielecki P. Kraj 80 języków. Dostupné na internete: wstan.net.
(15) Porov. Die katholische Kirche in Norwegen. Dostupné na internete: bonifatiuswerk.de.
(16) Porov. Wachsende Kirchen im Norden Europas machen Mut. In: Kirchensite.de. Dostupné na internete: kirchensite.de.
(17) Porov. Konwersje pastorów luterańskich na katolicyzm. Dostupné na internete: piotrskarga.pl.
(18) Stany Zjednoczone: rośnie liczba konwersji na katolicyzm. Dostupné na internete: pch24.pl.
(19) Porov. Mickiewicz A. Papież przeciął spór: największa parafia tradycji anglikańskiej włączona do Ordynariatu. Dostupné na internete: ekumenizm.pl.
(20) Porov. Vatikán: druhý zázrak připisovaný blahoslavenému Johnu Henrymu Newmanovi. In: Rex Claritatis – svět katolickýma očima. Dostupné na internete: rcmonitor.cz.
(21) Porov. Mickiewicz A. Papież przeciął spór: największa parafia tradycji anglikańskiej włączona do Ordynariatu. Dostupné na internete: ekumenizm.pl.

2 komentáre:

  1. Náboženský liberalizmus, prispôsobovanie sa svetu nemá ani z čisto ľudského hľadiska žiaden zmysel. Kto sa chce vzdať viery, ten sa z cirkvi vytratí tak či tak, a ten, kto chce svoju vieru žiť naplno, nemôže sa dobre cítiť v spoločenstve, ktoré toleruje napríklad nemravné zväzky.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Anonymný11.5.17

    Neviem ale tak sa mi zdá že koncilu je pripisovaný veľký význam iste aj keby koncil nebol boli by problémy ale na mieste je otázka či až také aké sú v Cirkvi i vo svete v súčasnosti. Myslím si, že nepriatelia Cirkvi sa neangažovali len v realizácií uplatňovania koncilu do praxe, ale už pri ňom. Aby Cirkev napravila pokazené, zdá sa mi, že sa púšťa po ceste sebadeštrukcie. A tak je i vlastným pričinením deštruovaná z vonku i vnútra. Aspoň ja mám tento dojem Vďaka. Ľudovít

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.