Biskup a Medžugorie

Časť prvá: Stručná chronológia vývoja cirkevného stanoviska

Karol Dučák

História mariánskych zjavení je mimoriadne bohatá a sotva existuje nejaký kút sveta, kde sa Panna Mária nezjavila. Niektoré z týchto zjavení Katolícka cirkev uznala, iné čakajú na oficiálne uznanie a niektoré podľa všetkého budú Cirkvou sotva niekedy uznané.

Medzi tie, ktoré čakajú na oficiálne uznanie Katolíckej cirkvi, patria aj zjavenia neďaleko mestečka Medžugorie v Hercegovine, ktoré od roku 1981 trvajú až dodnes.

Medžugorie patrí popri Fatime medzi najpozoruhodnejšie fenomény 20. storočia vôbec, avšak okrem svojich horlivých prívržencov má aj energických odporcov. Popri mnohých pozitívnych svedectvách sa totiž v masmédiách objavili aj negatívne postoje k zjaveniam v Medžugorí. Natíska sa otázka, prečo. 

Odpoveď na túto otázku paradoxne znie: Všetky negatívne skutočnosti, spojené s Medžugorím, majú jedného spoločného menovateľa, ktorým je biskup Žanić. Pravda je totiž taká, že prakticky za všetkými negatívnymi reakciami na fenomén Medžugorie stojí tento jeden muž. Na úvod však aspoň veľmi stručne uveďme niekoľko základných informácií o zjaveniach v Medžugorí, aj keď je tento fenomén v celosvetovom meradle veľmi dobre známy.

Od 24. júna 1981 sa šiestim medžugorským deťom vo veku od 10 do 16 rokov začala každý deň zjavovať Panna Mária. Miestom prvého zjavenia bol svah Podbrdo na kopci Crnica, neskôr sa zjavenia konali aj na iných miestach. Tieto zjavenia trvajú dodnes, ale nie všetci vizionári majú zjavenia v rovnakých časových intervaloch. Mená vizionárov sú:

Vicka Ivankovićová-Mijatovićová, narodená 3. septembra 1964,

Mirjana Dragičevićová-Soldová, narodená 18. marca 1965,

Marija Pavlovićová-Lunettiová, narodená 1. apríla 1965,

Ivan Dragičević, narodený 25. mája 1965,

Ivanka Ivankovićová-Elezová, narodená 21. júna 1966,

Jakov Čolo, narodený 6. marca 1971.

Vizionári vidia Pannu Máriu ako dievča vo veku nanajvýš 21 rokov, ktoré má dlhé, jemne kučeravé vlasy, modré oči a tenké pery. Je oblečené v modrosivých šatách s bielym závojom, siahajúcim až po chodidlá, a na hlave má korunu z dvanástich hviezd. Počas Vianoc a Veľkej noci je však oblečená inakšie. Vtedy je odetá do šiat žltej farby. Vizionári ju vidia trojrozmerne a môžu sa jej dotýkať.

Panna Mária odovzdáva vizionárom svoje posolstvá a zverila im aj desať tajomstiev, týkajúcich sa budúceho vývoja ľudstva i samotného Medžugoria. Taktiež im odhaľuje aj svoj životopis. Nie je však možné na ploche relatívne krátkeho článku objasniť všetky nuansy tejto zložitej a rozsiahlej problematiky, preto sa musíme uspokojiť aspoň s krátkym úvodným popisom základných skutočností, týkajúcich sa medžugorských zjavení.

Keď sa začala Panna Mária zjavovať v Medžugorí, spojili sa proti uznaniu týchto zjavení všetky antimariánske sily: predstavitelia totalitného režimu v bývalej Juhoslávii, ale aj rôzne sily či už mimo Katolíckej cirkvi, alebo – paradoxne – i priamo v jej vnútri, či už sú to slobodomurári, liberáli, ale aj katolícki ultrakonzervatívci. K týmto silám sa žiaľ pripojil aj biskup diecézy Mostar-Duvno Mons. Pavao Žanić, ktorý povýšil osobný spor s niekoľkými františkánmi nad záujmy celej Katolíckej cirkvi. Sám sa však dopustil viacerých pochybení, ktoré vrhli zlé svetlo na posudzovanie tohto fenoménu. Pritom biskup Žanić bol spočiatku horlivým zástancom pravosti zjavení. Ako kňaz, a neskôr ako biskup, sa zúčastnil jedenástich pútí do Lúrd, Fatimy a Syrakúz. Keď sa dozvedel o zjaveniach Panny Márie vo vlastnej diecéze, bol nadšený. Počas prvých dvoch mesiacov bol osobne päťkrát v Medžugorí, kde sám vypočúval vizionárov a osobne povzbudzoval deti, aby sa veľa modlili k Panne Márii a aby boli dobrí, pokorní a úprimní.            

Na základe všetkých získaných poznatkov prehlásil dňa 25. 7. 1981 pri svätej omši: „Som hlboko presvedčený, že nikto deti, ktoré hovoria, že videli Pannu Máriu, nenaviedol. Keby šlo o jedno dieťa, mohlo by sa povedať: To má niekedy tvrdú hlavu. Ani polícia z neho nemôže nič vytiahnuť. Šesť nevinných prostých detí by za pol hodiny povedalo všetko, keby boli niekým navedené. Nikto z kňazov, za to ručím, to garantujem, tu nemal žiadne zámery ani vplyv, aby deti k niečomu prehováral.“

Najdôležitejšie však bolo toto biskupovo neochvejné prehlásenie: „Tiež som presvedčený: Deti neklamú.“

Paradoxne, biskupov zápal pri obhajobe musel schládzať miestny farár, ktorý biskupa presviedčal, že na oficiálne uznanie je dosť času. Napriek tomu však biskup Žanić vo svojej obhajobe zjavení pokračoval aj naďalej. Dňa 16. augusta 1981 v katolíckom týždenníku Glas koncila (Hlas koncilu) verejne obhajoval zjavenia a 1. septembra toho istého roku v liste prezidentovi obhajoval Medžugorie pred útokmi komunistickej tlače.

Po krátkej dobe však biskup úplne obrátil svoj postoj a z horlivého zástancu zjavení sa stal ich úhlavný nepriateľ. Túto zmenu však nespôsobili objektívne skutočnosti, ale biskupov osobný spor s dvoma františkánmi z Mostaru, ktorí boli pričinením biskupa suspendovaní. Títo dvaja františkáni, Ivan Prusina a Ivica Vego, boli suspendovaní a divinis františkánskym provinciálom, pretože napriek zákazu udeľovali vo františkánskych kaplnkách sviatosti veriacim, ktorí odmietali ísť do svojich farností, spravovaných diecéznymi kňazmi.

Biskup Žanić totiž na základe pápežského dekrétu z roku 1975 určil osem väčších hercegovinských farností, ktoré mali františkáni odovzdať diecéznym kňazom. Ľud však vypovedal biskupovi poslušnosť. Už po stáročia bol zvyknutý na františkánov, preto odmietal akceptovať diecéznych kňazov. Vtedy situáciu ešte viac vyhrotil františkán Vego, ktorý síce prestal udeľovať sviatosti, ale neodišiel z Mostaru, ako mu bolo nariadené. Často prichádzal do Medžugoria a pri jednej príležitosti zašiel za Vickou s prosbou, či nebude počuť slová útechy od Panny Márie. Vicka mu sprostredkovala radu Panny Márie, aby sa modlil, pretože čím viac hovorí Panna Mária o zmierení, tým viac nepokoja sa vytvára. Povedala tiež, že suspendovaní kňazi nie sú na vine a rozhodnutia o nich sú unáhlené. Okrem toho biskup musí mať trpezlivosť a spor riešiť pokojne.

Keď sa o tom dozvedel biskup, rozčúlil sa a vyhlásil, že takúto odpoveď Panna Mária nikdy nemohla vysloviť, pretože ona by nikdy nepovedala takéto slová na adresu predstaveného cirkevnej hierarchie. Od tohto momentu biskup zaujal voči fenoménu Medžugorie subjektívny postoj a z najhorlivejšieho obhajcu zjavení sa stal najväčší nepriateľ Medžugoria.

Neskoršie však pravdivosť slov Panny Márie nepriamo potvrdil cirkevný súd Supremum Signaturae Apostolicae Tribunal (Najvyšší tribunál apoštolskej signatúry), ktorý konštatoval, že biskupov postup voči františkánom bol nekorektný. Preto ich trest 27.3.1993 zrušil a rehabilitoval ich. K tomu je však potrebné dodať, že aj v prípade, že by sa časom dokázalo, že bol biskupov postup voči františkánom správny, Žanić nemal právo hodnotiť medžugorské zjavenia na základe svojich subjektívnych emócií, ovplyvnených kauzou mostarských františkánov, ktorá nemala priamy súvis so vznikom zjavení.

Biskup však pokračoval až do konca svojho pôsobenia v biskupskom úrade vo svojom ťažení proti zjaveniam a v tomto boji sa neraz uchyľoval k nekalým praktikám. Pritom menil svoje stanoviská podľa toho, ako sa mu to momentálne hodilo. Pretože vo svete milióny ľudí prijali tieto zjavenia ako pravé, biskup sa zo všetkých síl pokúšal spochybniť ich presvedčenie. Kým predtým svätosväte tvrdil, že deti nemohli klamať, neskôr tvrdil, že určite klamali. Začal dokonca „zodpovedne“ a „s morálnou zodpovednosťou“ tvrdiť, že zjavenia boli spôsobené kolektívnou halucináciou. Odborníci, medzi nimi napríklad profesor Emilio Sarvadio z Ríma, však poľahky usvedčili biskupa z klamstva, pretože kolektívna halucinácia je nezmysel, ktorý odporuje vedeckým poznatkom. Stačí aj zbežné štúdium psychiatrie na objasnenie skutočnosti, že pravá halucinácia je vždy individuálnou záležitosťou jedného jediného človeka a je vylúčené, aby malo viac osôb opakovane identické halucinačné zážitky.

Pod tlakom udalostí bol biskup donútený hrať dvojitú hru. Aby nevznikol dojem jeho predpojatosti, musel biskup aspoň formálne podnikať opatrenia na objasnenie udalostí, ktoré sa odohrávali v jeho diecéze. Dňa 11. januára 1982 ustanovil štvorčlennú komisiu, ktorá mala odborne skúmať pravosť zjavení. Táto komisia však pracovala natoľko neprofesionálne, že vtedajšia Konferencia biskupov Juhoslávie, nespokojná so zložením komisie, ako aj s výsledkami jej práce, radila biskupovi Žanićovi zriadiť odbornú komisiu, ktorá by pracovala kvalifikovanejšie a zodpovednejšie. Biskup pod tlakom okolností napokon zvýšil počet členov komisie na štrnásť, ani toto opatrenie sa však neprejavilo na skvalitnení práce komisie.

Keď nemohúcnosť komisie dosiahla neúnosné hranice, zapojil sa do celej veci vtedajší prefekt Kongregácie pre náuku viery kardinál Ratziger, ktorý v roku 1989 rozpustil túto komisiu a uložil Konferencii biskupov Juhoslávie, aby namiesto komisie biskupa Žanića zriadila novú komisiu, ktorá by pracovala zodpovednejšie a kvalifikovanejšie. Novozriadená komisia však nemohla ukončiť svoju prácu, pretože od roku 1991 dochádzalo v bývalej Juhoslávii ku krvavým vojnovým konfliktom, v dôsledku ktorých sa krajina začala štiepiť. Aj Konferencia biskupov Juhoslávie sa začala deliť na niekoľko nástupníckych organizácií, preto nemohla garantovať definitívne uzavretie vyšetrovania udalostí v Medžugorí. V tejto situácii sa biskupi Bosny a Hercegoviny obrátili so žiadosťou na Svätý stolec, aby záležitosť prevzal do svojich rúk.

Dňa 17. 3. 2010 Kongregácia pre náuku viery ustanovila Medzinárodnú vyšetrovaciu komisiu pod vedením kardinála Camilla Ruiniho, ktorá nasledujúcich niekoľko rokov zbierala a hodnotila informácie o zjaveniach. Komisia Konferencie biskupov Juhoslávie ukončila vyšetrovanie medžugorských udalostí v roku 1991 a vydala Zadarskú deklaráciu, v ktorej je uvedené, že na základe dovtedajších skúmaní nie je možné tvrdiť, že v Medžugorí ide o nadprirodzené javy.

Zadarská deklarácia je však predsa len istým posunom vpred, pretože komisia a priori nevylúčila možnosť, že medžugorské zjavenia môžu byť nadprirodzenej povahy. Okrem toho – a to je mimoriadne dôležité – biskupi vyzdvihli fenomén Medžugoria ako živého pútnického miesta. Toto postoj potvrdil a zdôraznil kardinál Kuharić, záhrebský arcibiskup a prvý predseda Chorvátskej biskupskej konferencie, ktorá vznikla v roku 1993, v katolíckych novinách Glas koncila v roku 1993. Vo svojom vyhlásení okrem iného uviedol, že biskupi prijali Medžugorie ako svätyňu a nemajú nič proti tomu, ak niekto uctieva Matku Božiu v súlade s cirkevnou náukou a vierou.

V roku 1993 sa biskupom diecézy Mostar-Duvno stal Ratko Perić, ktorý však po svojom predchodcovi prevzal nielen biskupský úrad, ale aj jeho negatívny postoj k zjaveniam.

Vtedajší pápež Ján Pavol II. bol známy svojím presvedčením, že udalosti v Medžugorí sú pokračovaním posolstva Fatimy. Dokonca sa raz súkromne vyjadril, že ak by nebol hlavou Katolíckej cirkvi, už dávno by spovedal v Medžugorí. Keď sa mu v roku 1988 jeden člen komisie lekárov, skúmajúcich vizionárov, posťažoval, že biskup Žanić sťažuje komisii jej prácu, pápež odvetil, že biskupa treba poslúchať, ale sám biskup bude musieť obhajovať svoje konanie pred Božím súdom.

Oficiálne bol však postoj Svätého stolca k medžugorským udalostiam zdržanlivý. Ako sa v roku 2007 vyjadril kardinál Tarcisio Bertone v rozhovore pre časopis Famiglia Cristiana: „Cirkev je veľmi rozvážna. Vykonáva presné analýzy a zbiera všetky dôkazy. Poslednými uznanými zjaveniami sú tie, ku ktorým došlo v Kibeko v Ruande. O Medžugorí existujú mnohé priaznivé dokumenty a mnohé nepriaznivé, rozpačitosť panuje v Ríme i mimo Ríma a Cirkev preto nevydala žiadne oficiálne uznanie. To však neznamená, že v miestach údajného zjavenia nemôžu vznikať duchovné plody, ako je tomu v Medžugorí, ale tiež v mnohých iných mariánskych svätyniach, kde sa Madona nikdy nezjavila, ako napr. v Čenstochovej.“

Obrat v situácii priniesli výsledky Medzinárodnej vyšetrovacej komisie pod vedením kardinála Camilla Ruiniho. Vyšetrovanie zjavení bolo veľmi precízne a starostlivé. V tejto komisii pracoval aj slovenský kardinál Jozef Tomko a ďalší štyria kardináli, ako aj prizvaní špičkoví odborníci z oblasti teológie, mariológie, cirkevného práva, antropológie, psychoanalytiky a iných vedných disciplín, požadovaných v takýchto prípadoch.

Komisia ukončila svoju prácu 17. januára 2014. Čo je najdôležitejšie a rozhodujúce pre možné oficiálne uznanie pravosti medžugorských zjavení, postoj Katolíckej cirkvi sa zmenil. V správe Ruiniho komisie sú štyri dôležité body, ktoré túto definitívnu zmenu signalizujú. Komisia:

1. konštatovala nadprirodzenosť prvých siedmich zjavení v roku 1981. 

2. vyslovila sa za zriadenie „úradu zodpovedného Svätému stolcu“ v Medžugorí.

3. vyjadrila sa v prospech transformácie farnosti na pápežskú svätyňu.

4. vyslovila sa v prospech ukončenia zákazu pútí do Medžugoria.

Zároveň však konštatovala aj vážne rozpory, vyplývajúce z konfliktu medzi biskupom a františkánmi. V každom prípade však správa komisie predstavuje zlom v otázke postoja Katolíckej cirkvi k Medžugoriu.

Správa pápežskej komisie je pokladaná za smerodajný referát, avšak Kongregácia pre náuku viery, vedená Gerhardom Ludwigom Müllerom,k nemu vyjadrila isté pochybnosti. Preto sa v roku 2016 uskutočnila Feria IV, mesačná schôdza kardinálov a biskupov, ktorí sú členmi dikastéria, aby prediskutovali Ruiniho správu a nové pohľady na Medžugorie. Všetci dostali text správy komisie a ďalšie dokumenty, ktoré má k dispozícii Kongregácia pre náuku viery. Taktiež boli vyzvaní, aby vyjadrili svoju mienku a Kongregácia bola požiadaná pápežom Františkom, aby mu odoslala tieto postoje členov dikastéria.

Pápež František sa po oboznámení s Ruiniho správou a postojmi členov Kongregácie pre náuku viery rozhodol vyslať do Medžugoria „zvláštneho vyslanca Svätého stolca“ s poslaním „získať hlbšie poznatky o pastoračnej situácii“ v Medžugorí, predovšetkým však „o potrebách veriacich, ktorí tam prichádzajú na púť“, a v súvislosti s tým „navrhnúť eventuálne pastoračné iniciatívy do budúcnosti“. Túto neľahkú úlohu zveril pápež vo februári 2017 varšavsko-pražskému arcibiskupovi Henrykovi Hoserovi z Poľska, ktorý prišiel do Medžugoria koncom marca 2017. Výsledky svojej práce mal odovzdať pápežovi do konca leta 2017 a na základe nich prijme pápež ďalšie rozhodnutia.

Dňa 1. 4. 2017 vyslanec Svätého stolca po prvý raz celebroval svätú omšu pre farnosť Medžugorie. O niekoľko dní nato, pri stretnutí s novinármi, sa Mons. Hoser vyjadril, že najväčším zázrakom tohto pútnického miesta je individuálna spoveď. Podľa jeho slov je Medžugorie svetlom a posolstvom pokoja v dnešnom veľmi nepokojnom svete. Každý rok prichádza na toto pútnické miesto 2,5 milióna ľudí z celého sveta a podľa štatistík, ktoré sa začali viesť v roku 1986, pristúpilo k svätému prijímaniu vyše 37 miliónov pútnikov. Za najdôležitejšie pastoračné prvky považuje Eucharistiu, ktorá je centre všetkých aktivít, individuálnu spoveď, hlásanie Božieho slova, adoráciu Najsvätejšej sviatosti a ruženec. Tieto pastoračné prvky sú v starej Európe čoraz viac opomínané. Na plodnosť tohto pútnického miesta poukazuje aj vyše šesťsto kňazských a rehoľných povolaní, získaných na tomto mieste. Podľa Mons. Hosera možno bezpochyby hovoriť o efektívnej novej evanjelizácii.

Vyslanec Svätého stolca znovu pripomenul svoje pastoračné poslanie. Nie je jeho úlohou vyjadrovať sa k pravosti mariánskych zjavení. Pripomenul, že za posledných 36 rokov bolo napočítaných vyše 40 tisíc zjavení, ktoré vizionári dostávajú nielen priamo v Medžugorí, ale na tých miestach, na ktorých sa práve nachádzajú. Toto mimoriadne sťažuje úlohu Katolíckej cirkvi pri hodnotení fenoménu Medžugorie.

Čím zložitejšiu úlohu Cirkev rieši, tým viac času potrebuje na definitívne vyjadrenie. Preto pápežský vyslanec naliehal na potrebu trpezlivosti v tejto záležitosti. Zdôraznil tiež význam titulu Panny Márie na tomto mieste: „V situácii fragmentarizovanej tretej svetovej vojny sa P. Mária Kráľovná mieru stáva svetlom pre súčasný svet pohrúžený v temnotách.“

Dňa 21. 4. 2017 sa Mons. Hoser pri stretnutí s novinármi vo Varšave okrem iného vyjadril, že kult Panny Márie v Medžugorí, ktorý považuje za zdravý, nemusí byť závislý na zjaveniach, ale môže existovať a prejavovať sa aj nezávisle. Preto môže byť ukončený zákaz diecéznych pútí a pútí z iniciatívy biskupov na toto miesto.

V polovici augusta povedal Mons. Hoser v rozhovore pre poľskú katolícku agentúru KAI, že dokončuje svoju správu pre Svätý stolec. Pripomenul, že jeho správa sa nebude týkať „uznania nadprirodzeného charakteru údajných zjavení v Medžugorí“. Jeho poslaním bolo zistiť, aká je pastorácia na tomto pútnickom mieste, a na základe svojich poznatkov konštatuje, že pastorácia v Medžugorí je „dobrá, účinná a štruktúrovaná“. Konštatoval tiež, že „všetko sa uberá dobrým smerom“.

Aké závery prijme napokon Svätý stolec, zatiaľ nie je známe. Pravdepodobne k zmenám dôjde, lenže to nemožno úplne presne odhadnúť.

Týmto konštatovaním končí prvá časť článku, venovaná stručnej chronológii vývoja postojov Katolíckej cirkvi k medžugorským udalostiam. Druhá časť bude venovaná priamym i nepriamym argumentom v prospech uznania Medžugoria, jeho duchovnému ovociu, výsledkom lekárskych vyšetrení vizionárov komisiami z rôznych krajín sveta a iným záležitostiam, ktoré s týmto fenoménom súvisia. Na jej konci bude uvedený aj kompletný zoznam všetkých zdrojov, použitých autorom pri písaní tohto elaborátu.

Karol Dučák

::

Rozhovor s autorom:

Dozrel čas na novodobé krížové výpravy

::

Váš názor nás zaujíma! Môžete ho vyjadriť formou komentára pod článkom.
Ďakujeme.