16. júla 2019

Kresťanské korene a súčasnosť Európy

Kristus Pantokrator

V prvej polovici júla sa na Slovensku slávia dva významné sviatky: sviatok sv. Cyrila a Metoda a sviatok sv. Benedikta. Sú to svätci, ktorí výrazne ovplyvnili život v Európe počas posledného viac než tisícročia. Svätý Benedikt svojím životom a rehoľou, ktorú založil v 6. storočí, mal vplyv na život viac na Západe, ale jeho duchovní synovia prenikli aj na naše územie a pôsobili tu v minulosti a pôsobia tu aj dnes. Svätý Cyril a Metod (od smrti sv. Cyrila sme si pripomenuli 14. februára tohto roku 1150 rokov) ovplyvnili život na našom území – a ešte viac vo východnej Európe. Máme im byť za čo vďační a bolo by chybou, keby sme tieto sviatky brali len povrchne alebo ich celkom ignorovali.


Máme naozaj dôvod pripomínať si ich a inšpirovať sa príkladom týchto svätcov. Svätého Benedikta vyhlásil pápež Pavol VI v roku 1964 za hlavného patróna Európy a svätého Cyrila a Metoda Ján Pavol II. v roku 1980 za spolupatrónov. Sú to svätci, významné osobnosti dejín Európy a Cirkvi, vďaka ktorým bola Európa kresťanskou a prežila veľmi zložité obdobia svojej existencie; z ich práce žijeme ešte aj dnes, či si to pripúšťame, alebo to ignorujeme.
V médiách  sme mali možnosť postrehnúť informácie, že v júni ukončil svoju činnosť kňazský seminár v Banskej Bystrici a tamojší teologický inštitút. V Katolíckych novinách č. 28 zo 14. 7. 2019 v článku Cirkev hľadá príčiny nedostatku povolaní  sme mohli čítať, že boli zavreté inštitúcie pripravujúce francúzskych bohoslovcov na kňazstvo v Lille  a Bordeaux, tiež Inštitút teologických štúdií v Bruseli, seminár pre kňazov slúžiacich v armáde a pred uzavretím stojí aj štrasburský seminár. Zo 142 diecéznych novokňazov vo Francúzsku v roku 2000 ich počet tohto roku poklesol na 86!
Kríza viery, ktorú prežíva súčasná Európa, ale aj Slovensko, i keď si to ešte zodpovední nechcú pripustiť, nevplýva len na počet povolaní ku kňazskému a rehoľnému životu, i keď aj to o niečom svedčí, ale aj na celkový život Cirkvi a kresťanské postoje v spoločnosti. Kto by sa tváril a správal tak, že kríza nie je, klamal by sám seba, svoje okolie aj iných.
Treba sa nám pozrieť na príčiny súčasnej krízy a hľadať zodpovedne jej riešenie – ak je to ešte možné, a pýtať sa, či sme ešte vôbec ochotní sa za Cirkev a jej ozdravenie angažovať. Treba ísť ku koreňom viery, ku Kristovi, k apoštolom, k sv. Benediktovi, Cyrilovi a Metodovi a ich žiakom, ktorí nehľadali vlastné výhody, neponúkali vlastné názory a riešenia, ale dokázali nasadiť vlastný život a vieru šíriť aj za cenu veľkých obetí a prenasledovania.
Spoliehať sa pri evanjelizácii len na mediálne riešenia a vynálezy posledného storočia a postaviť evanjelizáciu na investície do nich a do čudných projektov dnešného sveta určite nestačí. Viera sa odovzdáva predovšetkým životom. Svätý Benedikt dokázal budovať zdravé spoločenstvá rehoľníkov, ktorí pritiahli k sebe ďalších a stali sa oázami zdravého života, postaveného na Božej pravde a morálke, na zásadách prirodzenosti uprostred skazeného sveta, a tak ju dokázali ozdraviť a postaviť na pevné základy evanjelia. V duchu svojho hesla Ora et labora dokázali pretvoriť svet rozkladajúcej sa Rímskej ríše, a to tak, že všetko zdravé prežilo a malo budúcnosť a plný život pätnásť storočí, až do súčasnosti; a my ešte aj dnes žijeme z ich práce.
Svätý Cyril a Metod mali úspech v našich krajinách, pretože postavili všetko na pevnom základe, na Kristovi a láske k človeku, ich misia na rozdiel od ich predchodcov mala úspech a nemožno spochybniť ich prínos a význam na poli národnom, kultúrnom, literárnom, jazykovom... Aj keď sa na nich v niektorých dejinných obdobiach zabudlo, význam a výsledky ich práce prežili, i keď boli bagatelizované, nemohli ich ignorovať ani socialistické školské učebnice.
Aj dnešných ľudí môže osloviť autenticita nášho života. Vieru je možné odovzdať hodnoverným kresťanským životom. Milosť predchádza prirodzenosť.  Vidíme, že radikálnosť rehoľníkov (napríklad trapistov v Novom Dvore v Čechách, či tradičných cirkevných zoskupení  vo svete) je príťažlivá a oslovuje mnohých. Vlažní kresťania neoslovia nikoho.
Všetci sme povolaní, poslaní a máme na zemi svoju úlohu, v ktorej nás nikto nezastúpi.  Treba sa nám na život a svet pozerať z Božej perspektívy a z perspektívy večnosti, nie zo svetskej a vôbec nie z egoistickej, ako sa to stalo trendom i u mnohých, ktorí sa za kresťanov či kresťanských vodcov pokladajú. Treba sa nám vrátiť ku Kristovi, k Božiemu poriadku.
Zdá sa mi, že aj  oficiálna Cirkev sa priveľmi spolieha na čudné experimenty, pričom nepriatelia Cirkvi a kresťanov sú aktívni a tešia sa zo svojich úspechov a priateľov a podporovateľov spomedzi kresťanov. Varujú nás nielen štatistiky, ale aj spôsob života väčšiny obyvateľstva, ktorý zaťažuje nielen prírodu, ale aj ekonomiku, lebo sa žije na úkor minulosti aj budúcnosti a na úkor iných, keďže konzum sa stal modelovým spôsobom života väčšiny.
Musíme byť rozvážni. Nehádžte perly sviniam... Netreba sa dať zneužiť na službu rozkladným skupinám a zbytočným investíciám, či podporu pseudokresťanských občianskych združení, čudných spolkov a aktivistov, ktorí  potrebujú presadiť seba, či kňazov a biskupov, ktorí uprednostňujú materiálne a pozemské hodnoty pred duchovnými a večnými, preto neustále potrebujú niečo spochybňovať a reformovať. Tento svet má budúcnosť, ako to hovorieval pápež Ján Pavol II., alebo kresťanskú, alebo žiadnu. A to možno povedať aj osobitne o budúcnosti Cirkvi, štátov, národov, obcí, spoločenstiev, rodín, jednotlivcov...

Ľudovít Košík
::
Súvisiace články:
::
Vážený čitateľ,
ak chcete získať publikácie z našej edície,
ako aj exkluzívne informácie o našom portáli,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
PriestorNet – niečo navyše!

5 komentárov:

  1. Karol Dučák16.7.19

    O pár hodín odlietame na dovolenku do zahraničia a tak píšem len veľmi stručne. Nepochybujem o úprimnosti úmyslov pána Košíka, ale v článku postrádam pomenovanie základnej príčiny nedostatku povolaní v západnom svete a tou je demografická katastrofa, ktorá zasiahla prakticky všetky európske národy. Veľmi precízne je to popísané v recenzii skvelého dielka abbé Grégoira Celiera, ktorú PriestorNet uverejnil pod názvom „Pohľad kresťana na imigráciu“ dňa 9.7.2019. Nachádzame tam aj takéto postrehy autora: „Vitalita európskych národov upadá, populácia starne, krajina bez potomstva umiera.“
    Autor ponúka aj riešenie, keď píše, že národ sa musí obrodiť – „demografickým prírastkom, chuťou do práce, láskou k vlastným hodnotám a vernosťou svojim dejinám“.
    Autor na prvom mieste uvádza demografický prírastok. Toto je alfa a omega obrodenia Európy. Pokiaľ sa nezačne v západnom svete rodiť dostatok detí na odvrátenie vymierania národov, nebude ani dostatok duchovných povolaní. Vo vymierajúcom národe vymiera aj viera. To je jednoduchá matematika. Ako píše abbé Celier, národ, ktorý už nechce žiť, bude skôr či neskôr potlačený inými národmi. Ak národ neopustí cestu pohodlia, ľahostajnosti a egoizmu, nepochybne zahynie a nahradia ho iné životaschopnejšie národy: „Taký je neúprosný zákon života – na hostine ľudstva niet miesta pre staré národy.“
    Ak chceme riešiť problém nedostatku povolaní, musíme predovšetkým vyriešiť problém nedostatku demografického prírastku starých národov, pretože to sú spojené nádoby. Takže potrebujeme deti, deti, deti. V praxi to znamená prorodinnú politiku vlád, zastavenie zabíjania detí v lone matky a obnovu klasických kresťanských rodín s jedným otcom, jednou matkou a kŕdľom detí. Pretože pokiaľ sa nebude rodiť dostatok detí, pokiaľ staré národy neomladíme, všetky ostatné návrhy na riešenie nedostatku duchovných povolaní sú platonickým krútením sa okolo horúcej kaše.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Anonymný17.7.19

    Vďaka za názor, i keď jednou z príčin nedostatku duchovných povolaní môže byť aj demgrafická kríza, nepokladám ju za podstatnú. Myslím si a na základe celoživotných skúseností mám právo na názor že príčina je niekde inde a pokúšam sa na problém upozorniť, zodpovedných, ktorí sa často tvária akoby tu nebol a nerobím si nárok aby som ponúkal zaručené riešenia. Zodpovední sme síce všetci do určitej miery, ale tí ktorí majú v Cirkvi moc a majú svoje práva, mali by mať aj povinnosti a zodpovednosť s nimi nakladať. Ďalším problémom je percento odpadu po vysviackach a sľuboch na Západ od nás ešte asi vyšší a úroveň výkonu kňazského povolania mnohými osobitne mladými absolventmi seminára. Nepíšem možno o tom, čo by niekto potreboval, takých, ktorí mnou manipulovali už som zažil dosť a chcem sa slobodne vyjadrovať k tomu, čo trápi mňa, o čom v svojich samotách a smútkoch premýšľam to predkladám aj svojím priateľom. Som vďačný, že to robiť môžem vo vlastnej réžií a že mám priestor k tomu aj v priestornet.sk Srdečná vďaka Ľudovít

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Pridám svoj názor. Populačný pokles je isto vážny problém, ale nie jediný a myslím, že ani nie kľúčový. Pôsobí tu viacero faktorov. Spoločnosť sa ocitla v bludnom kruhu, z ktorého je ťažké nájsť východisko.

    Za kľúčovú považujem krízu viery a s tým súvisiacu krízu identity. Veľmi zjednodušene povedané: ľudia zrádzajú dedičstvo otcov, zriekajú sa kresťanstva, ktoré po stáročia formovalo našu spoločnosť, a následne strácajú hodnotové ukotvenie, stávajú sa duchovnými tulákmi, ľahko ovplyvniteľnými a zneužiteľnými.

    Filozof Byung-Chul Han, ktorý vo svojich prácach prenikavo analyzuje súčasnú situáciu, poukazuje na to, že „moderná strata viery“ radikálne mení ľudskú spoločnosť. Konštatuje, že dnešnej spoločnosti chýba „božské svetlo“. Takéto metafyzické svetlo ukazuje cestu, generuje hierarchiu a vytvára poriadok vecí, nášmu svetu však chýba. Moderná strata viery „sa netýka len Boha či onoho sveta, ale aj samotnej reality“. Jedným z dôsledkov straty zmyslu pre transcendentno je zameriavanie sa na prítomnosť, na výkon, úspech a zisk –tradičné hodnoty sú odmietané, na ich miesto nastupujú všelijaké experimenty, výplody sociálneho inžinierstva, ktoré ešte viac devastujú spoločenské prostredie.

    Samozrejme, vyvstáva otázka, prečo došlo ku kríze viery. Nad tým by sme sa mohli zamyslieť.

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Karol Dučák25.7.19

    Po návrate z dovolenky v Turecku sa konečne môžem viac venovať písaniu. Musím sa vrátiť k téme a zdôrazniť, že som hlboko presvedčený o pravdivosti svojho tvrdenia, že demografická katastrófa priamo ovplyvňuje počet duchovných povolaní. Poznám prípady z praxe, potvrdzujúce, že najviac duchovných povolaní sa rodí v mnohopočetných rodinách. Postupne ich tu budem prezentovať. Uvádzam prvý z nich: https://www.svetlosveta.sk/zaujimavosti/sedem-z-desiatich-surodencov-vstupilo-medzi-dominikanov/

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Nepochybne, zlé demografické ukazovatele sú vážnym problémom. A pravdou je i to, že mnohodetné rodiny, ktorých je stále menej, sú zvlášť dobrým prostredím na vzrast kňazských a rehoľných povolaní. Ale na početnosť povolaní pôsobí viacero faktorov. Pokiaľ viem, počet novokňazov v rôznych obdobiach nekopíruje demografickú krivku.

      Treba sa pozrieť ďalej, aj na príčiny populačného poklesu. Tejto otázke sa venuje známy americký konzervatívny politik a publicista Pat Buchanan v knihe Smrť Západu. Konštatuje, že národy umierajú vtedy, keď strácajú vieru, vtedy prichádzajú aj o životný elán, aj o zdravé a pevné morálne normy (dochádza k legalizácii potratov, rozvodov, mimomanželských vzťahov atď.) Ako hovorí: „So železnou zákonitosťou vychádza najavo: zabi v národe vieru a jeho ľud sa prestane reprodukovať.“

      Z tohto hľadiska je populačná kríza skôr dôsledkom, nie príčinou náboženského ochabnutia.

      Odstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.