21. augusta 2019

Jedinečnosť kresťanstva


V rozlúčkovej reči, po poslednej večeri, Ježiš zhrnul svoje poslanie. Hovoril o Bohu, o Duchu Svätom. Hovoril o sebe ako o viniči. Boh-Otec je vinohradník a my sme ratolesti, nevyžijeme bez spojenia s viničom a bez ochrannej starostlivosti Vinohradníka. Túto náuku Ježiš spojil s prikázaním, ktoré je kľúčové: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom“ (Jn 13, 34). Nikto iný, pred ním ani po ňom, nevyzdvihol tak jednoznačne a všeobjímajúco prikázanie lásky. Ono sa stalo erbovým znakom i pravým jadrom nového náboženstva. Nasledovníci Krista – kresťania musia a chcú milovať, a to viac ako ostatní.

Rovnako dôležitým faktorom kresťanskej náuky je Ježišov vzťah k Bohu, ktorého nazýva svojím Otcom a tiež Otcom všetkých ľudí. A dodáva: „Kto vidí mňa, vidí Otca“ (Jn 14, 9). Sú to slová mimoriadnej závažnosti. Boh nie je nejakou modlou ani projekciou ľudskej mysle, je Pôvodcom a Vládcom. Tu na zemi ho nemôžeme vidieť, nemôžeme sa s ním priamo stretnúť, ale to neznamená, že je úplne mimo nášho sveta – môžeme sa s ním spojiť prostredníctvom Syna. Ježiš je tvárou neviditeľného. Vďaka nemu môžeme aj my volať Boha Otcom. Niet inej cesty, niet inej možnosti spásy.
* * *
Kresťanstvo bolo vždy konfrontované s inými svetonázormi a vierovyznaniami. Muselo sa brániť a obhajovať, dostávalo sa do sporov, hľadalo vhodné spôsoby evanjelizácie, presadzovalo sa v prostredí mnohých náboženstiev. Nepôsobilo a nemohlo pôsobiť v úplnej uzavretosti. Je mylné domnievať sa, že niekedy v minulosti nebolo ideových sporov. Napokon, k sporom dochádzalo i vnútri samotného kresťanstva.
Špecifikom súčasnosti je to, že technické prostriedky umožňujú intenzívnejšiu „kultúrnu výmenu“, čo má svoje pozitívne i negatívne črty. K negatívam treba prirátať bujnenie hodnotového relativizmu a náboženského synkretizmu.
Pravda je len jedna, tak ako je jeden Boh. To, že v mene pravdy dochádzalo k násiliu a nespravodlivosti, by nás nemalo zvádzať k nezdravému skepticizmu. Vzdanie sa pravdy, spochybňovanie všetkého má ničivé dôsledky. Človek musí hľadať pravdu. A je schopný ju nájsť. Len skrze pravdu spoznávame nemenné hodnoty, bez ktorých by sme nevedeli zmysluplne žiť.
V dnešnom chaotickom svete, kde vidno premiešané rozličné náboženstvá i radikálny sekularizmus, vyžaduje sa pevnosť, stálosť a zásadovosť pri zachovaní povinnej úcty a rešpektu voči iným: „Ako kresťania sme povinní nájsť spoločný základ, spoločne sa v tomto čase vyjadrovať k veľkým otázkam a vydávať svedectvo o Kristovi ako o živom Bohu“ (Benedikt XVI.: Svetlo sveta).
* * *
Všetky náboženstvá majú čosi spoločné, všetky chcú odpovedať na pálčivé otázky, spája ich viera v nadprirodzeno, ale zároveň sa od seba v mnohom a veľmi líšia. Nemajú rovnakú blízkosť k pravde, a teda ani rovnakú platnosť a hodnotu, pretože objektívne jestvuje dobro a zlo, veci pravé a falošné, jestvujú protirečenia, ktoré nepatria všetky na jednu úroveň.
V nekresťanských náboženstvách ide v prvom rade o človeka, hľadajúceho naplnenie, útechu a záchranu. V kresťanstve vychádza iniciatíva od Boha: „Boh sa zjavuje človekovi, odhaľuje mu svoje bytie a konanie... V kresťanstve Boh ide v ústrety človekovi... Boh oslobodzuje človeka od zla a vykupuje ho“ (Štefan Senčík: Kresťanstvo medzi svetovými náboženstvami).
Kresťanstvo je živené vierou v Ježiša Krista. Bez tejto viery sa nik nemôže volať kresťanom. Ide tu pritom o vzťah k živej Osobe, nie o vyznávanie nejakej filozofie. Viac než na ľudskom poznaní záleží na súhlase srdca a prijatí zjavenej Božej vôle. Z toho pravdaže nevyplýva, že by poznávanie a skúmanie bolo zbytočné či dokonca zlé. Ibaže niečo je dôležité  a niečo menej dôležité. Ako pripomína svätý Augustín vo svojich Vyznaniach, pravá blaženosť je v poznaní Boha: „Pane Bože pravdy, či sa ti páči azda ten, kto pozná všetky svetské veci? Nešťastný človek, ktorý všetko pozná, len teba nepozná. Blažený človek, ktorý teba pozná, i keď všetko nepozná. Kto však pozná to i teba, nie je blaženejší preto, že pozná tie veci, ale preto, že teba pozná a oslavuje ťa ako Boha a ďakuje ti a nezahrabe sa do svojich myšlienok.“
* * *
Svet nám chce nahovoriť, že Ježiš je len jeden z mnohých Božích poslov, alebo jeden z mnohých učiteľov morálky, a že kresťanstvo je jedno z mnohých náboženstiev. To akoby hovoril, že niet pravdy, niet Zjavenia, niet rozdielu medzi dobrom a zlom. Akoby hovoril, že na ničom nezáleží, alebo že záleží iba na človeku a na jeho svojvôli. Avšak kresťan vie, komu uveril – necíti sa byť vlastníkom pravdy, ale jej služobníkom. Jeho presvedčenie neponižuje druhých a nie je proti druhým namierené, naopak, chce ich získať, chce im ukázať svetlo, ktoré rozžal Boh.
Kresťanstvo predstavuje úplný antropologický model. Dáva človeku usmernenia, ukazuje mu správny smer a predostiera taký spôsob žitia, aký potrebuje, aby nezablúdil a aby žil plnohodnotne a ľudsky dôstojne. Evanjelista Ján zaznamenal Ježišove slová, podobenstvo o dobrom pastierovi – Ježiš sám o sebe povedal: „Ja som dobrý pastier... Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený“ (Jn 10, 9+11).

Ján Maršálek
(Úryvok z knihy Kristus prichádza, ktorá vyšla vo vydavateľstve Post Scriptum.)

Viac o knihe:

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.